Štyri živly

23. Kapitola

Mamička toho dievčatka nás pozvala na zmrzlinu po prehováraní a ja som nakoniec prikývla i za nás ostatných. Nechcela som aby si myslela, že je nám niečo dlžná. Urobila som to predsa len zo svojej dobrej vôle. A chalani tiež...

Prestala som nad tým premýšľať, pretože drgol do mňa Viktor. "Eh, čo?" zadívala som sa na neho zmätene.

"Suzane sa pýtala, akú si dáš," zopakoval mi.

Kedy sa stihla predstaviť? A ja som sa jej predstavila? nechápala som, kedy to všetko stihli. Avšak, keď som sa dostala do myšlienok, bolo ťažké ma z nich vytrhnúť alebo naopak, mala som problém vnímať okolitý svet. "Eh... Máte čučoriedkovú?" spýtala som sa pána, ktorý stál predo mnou a bol zjavne predavač. Vedľa seba mal vozík zo zmrzlinou a na sebe pásikovú červeno-bielu zásteru.

"Mám," usmiala sa na mňa jeho staršia tvár. Zobral kornútok a naložil mi tam toľko zmrzliny, že som pochybovala, že to je len jedna. A práve som i pochybovala o cene. "Akú ešte?" spýtal sa ma.

"Och, táto jedna stačí," odvetila som mu.

"Nehanbi sa, pokojne si ešte daj," ponúkla ma Suzane a ja som sa zadívala na jej láskavú tvár.

"Nie, vážne ďakujem. Je toho hromada a dve by som nezvládla," zasmiala som sa.

"Ako chceš," usmiala sa na mňa a malej Elizabeth vzala čokoládovú. Ako inak, však?

"5€," riekol predavač a mňa až myklo. Keby ma Viktor nedržal za ruku pochybovala by som, že by som to ustála. Moja myseľ nemala nič iné na práci ako počítanie zmrzlín, ktoré nám Suzane kúpila a sumu, ktorú vyriekol predavač. Nezdalo sa mi to. Za toľko kusov... osem zmrzlín, napočítala som v duchu ... a len 5 euro?

Dobre, stačilo by toľko preháňania, zasmiala som sa sama seba v duchu. Tak nejak by to vyzeralo, keby sme vo filme, oblizla som špičku zmrzlinu, ktorá ma postudela na ďasnách. Ani som nevedela čo som to robila ale bolo to vtipné.

"Ďakujeme ale... Už musíme ísť," zrazu som prehovorila a dúfala, že som ju tým neurazila. Predsa len sme prišli do parku aby som sa niečo naučila ako to, že zabijeme celý deň zachraňovaním lopty a následnou odmenou zmrzliny. Asi by som si mala začať zvykať, že jednoducho som duša, ktorá potrebuje pomáhať. I keď by to mnoho ľudí na mňa nepovedalo, čo bolo do cela vtipné.

"Jasné, v poriadku. Nechcela som vás zbytočne zdržovať," usmiala sa na nás Suzane a vzala svoju dcérku za ručičku. Bolo vtipné sledovať ako zmrzlina bola takmer väčšia ako dievčatko.

Zamávala som im, keď sa ešte raz otočili a usmiali sa na mňa.

"Dobre, kam teraz?" hodila som pohľad na Viktora, ktorý len mykol plecami, na znak, že nevie. "Aha..." vzdychla som si a pustila som mu ruku.

"Čo ti je?" znovu ma za ňu chytil.

"Nič. Však ale nevieš kam teraz, tak idem napred, aby som zistila, kde je voľno a nie sú ľudia, nie? Pretože by sa asi ťažko vysvetľovalo, prečo v strede parku je skupinka ľudí a rastú okolo nich kvetiny a všetká tá burina," vysvetlila som mu, čo som mala na mysli a na "pláne."

"Ako chceš," nechápala som teraz, čo mu bolo, no už som to odmietala riešiť. Nech si robí čo chce a nech mne neničí náladu.

Pomaly som sa prechádzala pomedzi ľudí a jedla zmrzlinu, ktorá v tomto počasí bola lahodná. Keby som mohla, skočila by som do jazera a celý deň leňošila. To zjavne inokedy, zasmiala som sa vo svojej mysli a predstavovala si, ako sa len opaľujem a nič nerobím.