Štyri živly

28. Kapitola

Mala som dojem, akoby uplynulo niekoľko hodín, pokiaľ som začula zvonček, ktorý sa rozoznel po celom dome. Dlane som mala vlhké od toho ako som si ruky stále o seba trela a nevedela som, čo robiť. Čoho sa dotknúť - ak som vôbec mohla. Čo ak by mi to znovu vyletelo z prstov? Zavrtela som hlavou a ani si nevšimla, že Viktor prišiel aj s návštevou. Otočila som sa na nich so strachom v očiach a až neskôr, keď som si všimla chlapčeka, ktoré držal Riley za ruku, som vstala, vyšla z kúpeľne a rýchle zabuchla za sebou.

"Čo to bolo?" spýtal sa chlapček, ktorý sa už teraz schovával za Rileyim a v ruke držal plyšového, hnedého medvedíka.

Kľakla som si k nemu a chcela ho pohladkať na tvári, no on sa zatváril zahanbene a posunul sa väčšmi vzad. Viac ako 3 roky som mu nehádala. "To nič. Len nám prasklo potrubie a zamrazilo nám veci," vymyslela som si prvú hlúposť, ktorej by som ani ja ako 3-ročná neuverila.

"Aha. A to bolo také dôležité, že som musel ísť aj ja?" pozrel sa urazene a ospalo zároveň na brata? Bratranca? Nevedela som, čo mu Riley bol. Ten ho však chytil na ruky a hlavou pokýval k mojej izbe. "Môžem?"

Len som prikývla a počkala, pokiaľ sa vráti. "Takžee..." zatiahla som a nechala to slovo visieť vo vzduchu. Keď som sa uistila, že malý spí, otvorila som opatrne dvere aby nevŕzgali a ukázala som im miesto, ktoré bolo teraz zamrazené.

"To ty?" pretisol sa vedľa mňa Lukas a aj som si vzdychla a len prikývla. Sledovala som ako si kľakol k stene a jemne sa dotkol prstami ľadu, ktorý sa tam leskol v svetle lámp. Ruky som si prekrížila na hrudi a s obavami som sa mu dívala na zátylok. Zrejme vycítil môj pohľad, pretože ako sa otočil, jeho oči sa stretli s mojimi a len sa ku mne vydal. "Podaj mi ruky," vytreštila som na neho oči.

"Si robíš srandu, nie?! Nevidel si, čo som urobila?!" od zúfalstva som zdvihla hlas. Ako niečo také po mne mohol chcieť? Ruky som stále držala na hrudi a snažila sa nepustiť ich.

"Viem čo robím, tak mi podaj ruky," pozrel sa na mňa nahnevane.

"Ani za nič," odmietla som.

"Podaj mi tie ruky, kurva!" skríkol na mňa a ak by som tvrdila, že ma nevystrašil, klamala by som. Nikdy som nevidela Lukasa v tomto svetle. Nikdy som ho nepočula nadávať a dokonca som na jeho tvári nevidela ani nahnevaný či podráždený výraz. Vždy len úsmev, ktorý bol až príliš nákazlivý, no stále úprimný. Natiahla som teda ruky pred neho a dlaňou nahor som ich otočila. Ako však pristúpil ku mne, cukla som a urobila inštinktívne krok vzad. Lukas to našťastie nekomentoval, a ako som narazila do dverí vedela som, že som skončila a nemám sa kam pohnúť. Všetci sa na nás dívali a ja som začínala byť čoraz nervóznejšia.

Keď mi však Lukas vzal ruky a pretočil ich, jeho teplo ma upokojilo a vydýchla som zadržiavaný dych, o ktorom som ani nevedela. "Dobre. Zatiaľ je to v poriadku," pozrel sa mi do očí, keď mi púšťal ruky. "Dávaj si však pozor. Ak by si znovu ucítila to brnenie v rukách, všetko pusti a najlepšie, ak sa niekam skryješ, ak by si bola niekde na verejnosti," dokončil a pozrel sa na Gerrarda, Viktora a Rileyho. "Od teraz sa budete okolo nej každý deň motať. Aspoň jeden, áno?" zadíval sa mi na krk a chytil medzi ukazovák a palec kameň, ktorý sa mi tam hojdal. "Nedávaj ho dole," prísne ma upozornil a ja som len prikývla. Nemala som odvahu mu vzdorovať.