Štyri živly

3. Kapitola

Nechala som sa unášať hudbou v ušiach a hmkala som si melódiu, keď som nevedela slová. Ako pridávala hudba na basách a bubnoch, ja som začala rýchlejšie bežať, až som na konci pesničky nevládala a spomalila do úplnej chôdze a zasmiala som sa sama nad sebou. Prebehla som celú ulicu a mala namierené vrátiť sa druhou stranou cez les, keď však sa mi medzi pesničkami, ako sa prepínali, v ušiach ozvalo „pomoc." Vytrhla som si sluchátka z uší, hodila mobil do vrecka teplákov a obzrela som sa navôkol seba. Avšak, nikde som nikoho nevidela. Hlas sa znovu ozval a ja som pridávala do kroku dúfajúc, že sa nič moc nestalo, i keď z toho hlasu sa to poriadne vyčítať nedalo. Ako som tak bežala, uvidela som dievčatko, ktoré plakalo a dívalo sa na strom. Znovu zakričalo a ja som sa k nej pohla. Keď si ma všimla, pozdravila som ju.

„Ahoj, čo sa ti stalo?" čupla som si k nej, aby som bola zhruba v jej výške. Viac ako šesť rokov som jej netypovala. Bola drobnunká a mala krásne, čokoládové oči a tmavohnedé vlásky.

„M-moja mačička mi u-ušla," riekla mi pomedzi vzlyky a ja som sa zadívala nahor na strom, kde ležalo spokojne malé, biele, chlpaté mačiatko.

Usmiala som sa: „Ako sa volá?"

„Prim," odpovedala mi a utierala si očká.

„Tak ja ti Prim dám dole, áno?" riekla som jej a podala jej mobil, aby mi ho podržala. Nemala som v pláne ho rozmlátiť a kupovať nový. Predsa len nestál dve eurá a zbytočne peniaze som vyhadzovať nechcela.

Zachytila som sa nohou o prvý menší konár, ktorý by ma mohol udržať a vyhúpla som naň. Rukami som sa držala horných vetví a pomaly šplhala za mačiatkom. Tesne, ako som sa ku nej dostala, sa mi šmykla noha a podlomila vetva. Začula som, ako sa dievčatko zľaklo, no ja som sa na ňu s úsmevom pozrela: „Neboj sa. Neleziem prvýkrát na strom a nezlomila som prvú vetvu."

Snažila som sa ju upokojiť. Ona len prikývla a stískala v rukách môj mobil.

Zahákla som sa o hrubší konár a vytiahla sa naň. Už som mala pod sebou pevnú pôdu, tak sa mi lepšie balancovalo. Sadla som si na vetvu a pomaly sa plazila za mačiatkom. „Poď sem, Prim. Mňa sa nemusíš báť," načiahla som k nej ruku a volala ju k sebe.

O 20 minút neskôr

Nemohla som sa k nej skôr dostať, keďže bola na moc tenkej vetve a ak by som nechcela ani ja a ani ona prísť o nejakú končatinu, nebolo inej cesty. Prišla ku mne a ja som si ju vzala na ruky. Pohladkala som ju a ona zavrnela, na čo som sa len zasmiala a pobozkala jej vrch hlavy.

Dole bolo dostať sa jednoduchšie, preto som zo štvrťky stromu zoskočila a oprášila si kolená. Prim som podala dievčatku a čupla si k nej.

„Nabudúce dávaj väčší pozor, dobre?"

,,Ona mi utiekla. A ja som nevedela kde je, " už držala mačiatko na rukách a hladkala ju.

Zasmiala som sa: ,,Tak jej kúp rolničku. "

Dievčatko sa zasmialo a prikývlo: ,,A na ružovú mašličku jej ju zavesím. "

,,Vidíš? Dobrý nápad," pochválila som ju a pohladkala na hlave.

,,Mel!" zakričal mužský hlas a dievčatko - zrejme, teda Mel - sa otočilo a rozbehlo za chlapcom. Vyzeral byť o rok, možno dva maximálne starší odo mňa a mne napadlo, že je to jej brat. ,,Čo sa stalo? " spýtal sa jej.

,,Prim mi utiekla a to dievča mi ju dalo dole zo stromu, " ukázala pyšne na mňa a ja som usmiala.

Chlapec podišiel ku mne aj s Mel a poďakoval mi: ,,Prepáč, že ťa vyrušila. Určite si mala niečo lepšie na práci. "

,,Úprimne? Ani nie, " zasmiala som sa a pocítila pichnutie. Zasyčala som a vyhrnula si tepláky, pod ktorými sa mi objavili krvavé kolená a ja som zakľala.

,,To bude asi z toho, ako sa ti zlomila vetvička," ukázala na zem.

,,Si v poriadku? " spýtal sa ma chlapec.

,,Nie som dievča z mesta a prežijem pár škrábancov, " uistila som ho. Podišiel však ku mne a ja som mala možnosť si ho obzrieť v plnej kráse. Čierne vlasy mu dokonale zvýrazňovali modré oči a americký úsmev, by položil každú. Cítila som, ako mi horia líca, preto som sklonila hlavu a on mi rukou vkĺzol do vlasov. Čo to robí? nechápala som.

Keď mi však vytiahol lístočky z vlasov, zasmial sa: ,,Stretnúť ťa v lese, človek si pomyslí, že si nejaká lesná víla. "

,,Ešte to by mi chýbalo, " zasmiala som sa a o krok odstúpila.

Zrazu som začula svoj mobil a Mel pribehla: ,,Zvoníš. "

Prikývla som a zdvihla som hovor. Bola to mamina a podľa hlasu, sa práve prebudila a čakala, že o 11-tej už budem doma. To je už toľko hodín? Rozprávala som sa s ňou a vravela jej, kde som sa zdržala. Nakázala mi, že nech idem domov, pretože nebude variť na dvakrát. Odprisahala som jej, že ihneď vyrazím. Zložila a ja som mobil strčila do vrecka.

,,Uvidíme sa neskôr, " usmiala som sa na Mel a potom i na chlapca.

,,Dobre, ahoj, " zamávala mi a ja som sa rozbehla, no zastavil ma hlas chlapca.

,,Viktor! Keby niečo," predstavil sa mi a ja som sa obzrela a zamávala mu.
,,Teší ma, Viktor. Tanah! " mala som zvláštne meno. V preklade z indonézščiny znamenalo "zem." Mamina mi vysvetľovala, ako som sa dostala k tomu menu. Všetko to začalo, keď som mala rok a pól a tvrdila jej, že ma mňa kvietky rozprávali, tak mi vybrali meno podľa prírody. Ach, tá detská predstavivosť.