Štyri živly

20. Kapitola

Počúvala som jeho dýchanie. Ako sa mu zdvíhala hruď nahor a nadol späť. Akonáhle som začula, že sa mu dych spomalil a ustál, bolo mi jasné, že konečne zaspal. Netrvalo to dlho, nanajvýš niekoľko minút, no ja som mala pocit, že to boli desiatky hodín. Sledujúc očami hodiny, som čakala až nastane ráno. Vôbec som nebola unavená a trápila ma myšlienka, že nezvládnem dané veci, ktoré ma chce naučiť. Možno to nie som ja... Bola to zjavne len náhoda. Nemám to v sebe... zhadzovala som svoje sebavedomie ešte nižšie, ako som ho doteraz mala. Otočila som sa pomaly na druhú stranu, kde ležal Viktor a za ktorým bola na parapete kvetina, v kvetináči. Ani som nevedela čo to je, no mala som dojem, že mamina spomínala... fialku? Nebolo vsak dôležité čo za rastlinu to bolo. Pohľad mi vsak zrazu padol na Viktora, ktorému jeho strapaté vlasy padali do oci a ja som mala nutkanie mu ich prehrabnúť a upraviť. Odolala som nakoniec a vstala. Podišla som k parapate, vzala si odtiaľ kvetinku a položila na stôl. Mesiac mi dával dostatok svetla, takze som videla aspon ako-tak. Premyslala som ako by som mala začať. Predstavit si to v hlave? Mám mať čarovný prútik ako Harry Potter? Alebo len lusknem prstami a kvet narastie?

Tvár som si podopierala rukami a každú chvíľu, ako som sa snažila prísť na to, ako by som dokázala povzbudiť rast rastliny, mi od únavy, sklamania, nudy... všetkých emócií, ktoré sa vo mne miesili, mi padala hlava. Najviac som však cítila trápenie, ako moc mi to nejde a nervy k tomu. To nemôže byť tak ťažké, nie?! od nervov som skríkla na seba v duchu a chytila kvetinu do rúk. "Pome. Vyrasti. Alebo sa pohni," a zatriasla som kvetináčom. Rastlinka sa pohla, no len vďaka môjmu prudkému trhnutiu. Položila som ju na stolík a chvíľu čakala.

Nič.

Prečo? Prečo? zúfalo som si vzdychla a hlavu položila na stôl, s jemným buchnutím, čo bolo na túto tmu a ticho zrejme moc hlučné, pretože som začula, ako sa Viktor pohol. Zadívala som sa preto na neho, aby som zistila či som ho prebudila alebo sa len otočil na druhu stranu. Modlila som sa teraz, aby to bola len druhá strana, pretože vysvetľovanie, prečo som o pol tretej ráno hore, by asi bolo dosť náročné. [i]Tak ešte raz...[/i] riekla som si a chytila kvetinku do rúk, pri čom som zavrela oči s predstavovala si, akoby mala vyrásť. Musela som skúsiť každú možnú variantu, ktorá mi v danej chvíli napadla.

...nič.

Zastonala som sklamane a búchal rukou po stolíku. "Sakra! Prečo?!" skríkla som zúfalo, čo prebudilo - akoby aj nie - Viktora. Sledovala som ho, ako ho myklo a vzápätí sa ocitol na zemi, pri posteli.

"Viktor!" skríkla som opätovne.

"Si v poriadku?!" štveral sa na nohy, pokiaľ som k nemu došla a podala mu ruku.

"Áno som. Prepáč..." vzdychá som si a objala ho.

"Bože Tanah... Nestraš ma takto..." zavrtel nechápavo hlavou a postavil sa na nohy, no vzápätí som sa ocitla v jeho náručí, s hlavou pod jeho bradou a vtiahnutú do jho hrude. "Čo sa deje?" zašepkal mi starostlivo do uška a ja som sa rozplakala. Nechcela som sa na neho pozrieť aj keď som moc chcela. Chcela som počuť, že bude vsetko v poriadku a nemám sa báť. Že to nikomu na prvýkrát nepôjde. Ale tak nejak som cítila, že to je hlúposť. Z premýšľania ma vytrhol až Viktorov hlas: "Poď si ľahnúť. Zajtra sa do toho pustíme."

"Ale..."

"Žiadne ale. Si unavená a nemá cenu tlačiť na pílu," usmial sa na mňa starostlivo a ja som len prikývla.

"Tak fajn..."

"Neboj sa. Pôjde ti to," odvetil.

"A čo ak nie?" nedala som sa.

"Pamätáš sa na ten kryštál, ktory ked si vzala svietil?" Prstami mi nadvihol bradu a utrel perami slzy, pri čom som zašepkala súhlas. Takmer nečujný. "Vyborne. On, sa NIKDY nemýli. Ak máš v sebe mágiu, tak on to prezradí. A prezradil," usmial sa, ba až šťastne. "Tak sa ničoho neboj, dobre?" pritisol mi pery na líce a o chvíľu neskôr, na tie moje.

Keď sa ma tak dotýkal, vypustila som všetky starosti. Vnímala som len jemnú hru s jeho jazykom. Ruky na mojom chrbte, ktoré sa plazili nižšie a nižšie, až zastali na mojom zadku, ktorý jemne stisol. Perami mi začal prechádzať dole po krku, až do výstrihu, kde som sa začala chvieť túžbou, keď v tom... prestal.

"Ideme spať," lišiacky sa na mňa usmial a ja som s otvorenými ústami sledovala ako si ľahol do postele pod paplón. Doslova!

"Viktor! To nemyslíš vážne?!" fňukala som a skočila po ňom. "Toto da nerobi," protestovala a jemne ho bila, pri čom sa smial, čo mi robilo väčšie nervy.

"Nerobí čo? Ide o tretej ráno spať? Áno, máš pravdu," smial sa i naďalej.

"Nie! Proste... Ah. Kašli na to," pretočilo som očami a vedela, že som prehrala. Zliezla som k nemu do náručia pod paplón a zamrmlala. "Máš dosť dobré sebaovládanie," vzdychla som si.

"A to je zlé?" znovu sa zasmial a pritiahol si ma k sebe. Cítila som jeho nafúknuté trenky na mojom zadku a ruku na prsiach.

"Ako sa to vezme..." hrýzla som si do pery a dúfala, nech čím skor zaspím, lebo sa po ňom vrhnem.

"Dobrú noc," pobozkal mi líčko s sladko sa usmial, keď som sa na neho zadívala.

"Aj tebe," opätovala som mu úsmev.

"Tanah?"

"Hm?"

"Skúsiš sa mi ešte raz vyplaziť z náručia..." zívol si, "prilepím ťa k posteli," oznámil mi a ja som len so zadržovaným smiechom prikývla a pritúlila sa k nemu. Konečne, dopadol i na mňa spánok.