Štyri živly

35. Kapitola

Posledné čo si pamätám pred tým ako som upadla do nechceného spánku, bola bolesť.

Pomaly som roztvorila oči a chvíľu sa snažila zaostriť na strop, nado mnou. Svetlo z vonku mi svietilo nepríjemne do očí a tak som si znovu len vzdychla a zavrela opätovne oči. Premýšľajúc, prečo konečne nevstanem z tej studenej podlahy, som si spomenula na bolesť na ruke. Zdvihla som ruku k tvári, aby som sa na ňu mohla pozrieť. Dívajúc sa na vyryté číslo 138, pri čom vyzeralo ako čerstvo vytetované, som nechápala, čo to znamená. Čo ma však najviac vydesilo bol fakt, že mi to prišlo vcelku normálne. Keď už vidím ako sa človek dotknutím ruky zmrazí kúpeľňu, toto bude asi najmenej.

Konečne som si sadla a prezerala si ruku. Číslo 138 sa nachádzalo medzi palcom a ukazovák, v tom menšom priestore, ktoré ich spájalo. Musela som zhodnotiť, že to bolo celkom pekné. Čierne napísané s miernymi ornamentmi, ktoré sa krútili do kvietkov. Bruškami prstov druhej ruky som obkreslila ono číslo a premýšľala, čo to znamená. Povrch pokožky nebol nejaký vystuplý, a tak to vyzeralo, akoby som to mala už dlhšie.

Premýšľajúc nad ďalšou otázkou, ma zo zamyslenia vytrhlo zvonenie. Zdvihla som sa zo zeme, tvár som si opláchla vodou a prehrabla vlasy tak. Batoh som zhodila z jedného pleca a vyšla zo záchodov.

V mobile som znovu hľadala rozvrh a keď som ho konečne našla a zistila, že máme výtvarnú, tak som sa celkom potešila. Mala som chuť si dnes niečo nakresliť, no nechcela som kresliť tie hlúposti, ktoré nám zadávali ako napríklad zátišie. To ma vážne nebavilo.

Taktiež druhý dôvod, prečo som sa na tu hodinu tešila bol, že som ju mala mať s chalanmi. No na druhú stranu som nevedela, čo sa bude diať. Ako sa bude Viktor správať. Rozprával sa už s ostatnými? Vedia, že sme sa pohádali? Zavrtela som hlavou, aby som vyhnala nechcené myšlienky z hlavy a vošla do triedy, kde už bola polovica ľudí.

Sadla som si na svoje zvyčajné miesto dozadu a vytiahla si skicár, ceruzky a gumu. Nalistovala som si prázdne miesto a zatiaľ si začala kresliť dievča, ktoré malo nohy ponorené vo vode a držalo plyšáka. Ako som však pomaly dokresľovala jednu nohu, prišiel do triedy učiteľ. Pohľad som zdvihla k nemu a dúfala, že tu uvidím Viktora, Lukasa, Gerrarda a Rileyho, no ani jeden sa tu nenachádzal. Povzdychla som si a prestala to riešiť, keď si ku mne sadla spolužiačka.

Neboli sme nejaké extra kamarátky, no sedeli sme spolu už druhý rok na výtvarnej, a tak sme si dokázali vždy nájsť nejaký ten rozhovor, vďaka ktorému sme si urýchlili hodinu.

Učiteľ nám zadal ľubovoľnú tému, ktorá sa mala týkať človeka. Toto bolo asi prvýkrát, kedy nám nenútil kresli zátišie s mandarínkami a slnečnicami. Pretočila som si čistú stranu v bloku – aj keď som mohla pokojne dokončiť kresbu, ktorú som začala, no nechcela som mu ju odovzdávať. Chcela som si to nechať – a chvíľu prevaľovala v ruke ceruzku a ťukala ňou o papier premýšľajúc, čo si nakreslím.

Mala som dojem, akoby sa ma dotkla múza, pretože sa mi zrazu v hlave vynoril obraz dievčaťa, ktoré stojí v daždi a drží v ruke dáždnik, no nemá ho nad hlavou ale vedľa tela a usmieva sa.

S úsmevom som začala načrtať obrysy, keď v tom ma vyrušilo strhnutie kľučky a následný pád štyroch chlapcov do triedy. Polovica triedy – čo boli dievčatá – sa začala smiať, no ja som len k nim zdvihla pohľad, premerala si ich od hlavy až po päty aby som zistila, že sa nedostali do nejakého prúseru a pokračovala.

Viktor s Rileyim si sadli do ľavice predo mňa. Na moje prekvapenie sa Viktor ani neunúval pozdraviť ma a otočil sa k mojej spolusediacej, aby sa jej spýtal na zadanie. V ruke som stisla poriadne ceruzku a zaťala zuby, aby som po ňom nevyskočila. Na moje nešťastie si to Riley všimol a hodil na mňa súcitný pohľad s úsmevom. Viktor však do neho drgol a tak sa s povzdychom a bez slova obrátil k papieru.