Štyri živly

37. Kapitola

„Čo ty na to?" spýtal sa ma. Čo ja na to? Sakra, jasné, že by som rada šla, lenže nemôžem. Neviem čo to zvláštne číslo na ruke znamená a ani ako sa ho môžem zbaviť. Ak by som si bola istá, že to nie je nič vážne, ihneď by som prikývla. Takto, som si nebola istá.

Ako som sa tak zamýšľala nad tým číslom, nevedome som si po ňom prešla prstami a vzdychla. Prečo sa musia takéto veci diať práve mne?

„Viete..." začala som, no nevedela som ako pokračovať, a tak som sa len smutne pousmiala na telocvikára a dúfala, že ma nejako doplní alebo povzbudí k slovám. Ten sa však len na mňa díval a ja som si povzdychla. „Potrebujete hneď teraz odpoveď?" spýtala som sa a hrala sa s prstami.

„Nie, samozrejme, že nie," usmial sa na mňa so širokým úsmevom na perách. „Ale bolo by najvhodnejšie, keby si mi dala vedieť do piatku," zadíval sa na kalendár. „To máš ôsmeho. Vieš mi dať dovtedy odpoveď? Pretože ak nie, musím nájsť niekoho, kto ťa nahradí," prestal listovať v kalendári a ja som si vydýchla. „A to by som veľmi nerád," vstal.

„Jasné, to budem vedieť určite, že čo a ako. A financie?" spýtala som sa s obavami. Bola som si istá, že nemám len tak 500€ na letenky.

„O všetko sa stará škola, neboj sa. Ty si iba vybav aby si mohla ísť," usmial sa na mňa a ja som prikývla. „A teraz, šup do telocvične. Máme hodinu," obzrel sa, zobral si pero a triednu knihu a nasledoval ma. S buchnutím zavrel kabinet a kľúče nechal visieť vo dverách.

Medzi tým som už bola v telocvični, kde dokončovali rozcvičku. Úprimne som bola rada, že toľko trvala naša debata – aj keď rozcvičku nikdy nerobili viac ako päť či sedem minút – a nemusela som tu šaškovať s naťahovaním svalov. Bolo to síce k niečomu dobré, no vážne ma to nebavilo.

Ako vždy sme hrali volejbal, pri čom sa ku nám prekvapivo pridali traja spolužiaci a ostatní šli do posilňovne. Na moje prekvapenie, všetkým trom to šlo veľmi dobre a dokonca ich to bavilo. Nechápala som preto, prečo sa k nám nikdy nepridali skôr. Zápasy, ktoré sme tu medzi sebou hrali neboli nejaké záživné, až na niekoľko podarených chytení lôpt či nechytení.

Tak či tak mi hodina rýchle prešla, za čo som bola vďačná. Musela som sa prezliecť a pretrpieť posledné dve hodiny, na ktoré som nemala náladu. Ešte, že sme mali sprchy, ktoré sme mohli používať a nemuseli sedieť vo vlastnom pote v lavici.

Vyzliekla som sa len do spodného prádla, obalila si telo uterákom, vzala sprchový gél a šla do poslednej sprchy. Vyzliekla som sa a pomaly púšťala vodu, ktorej trvalo snáď tri dni, než začala tiecť teplá voda. S povzdychom som sa ponorila pod prúd vody, ktorý mi uvoľnil svaly a ja som sa s úsmevom namydlila.

„Počula si to? Stacy sa vraj vyspala s Rickom," začula som šepot a následný smiech, ako som vypla vodu.

„Prosím ťa, to bolo dávno. Stále ju aj tak sere, že ju Viktor nechce," odvetila jej ďalšia spolužiačka. Aj keď som bola na neho nahnevaná, musela som sa pousmiať.

„No neviem. Minule sa na ňu usmial a pozdravil ju a to nikdy neurobil," ďalší otravný chichot.

„Myslíš, že Tanah nechá a pôjde radšej za Stacy?"

„Nedivila by som sa. Čo mu môže Tanah tak dať-" udrela som rukou do steny čo spôsobilo, že tá druhá zmĺkla.

Nahnevane som vyletela zo sprchy, celá namydlená a s uterákom okolo tela. „Čo sa do riti staráš do nášho vzťahu?! Nie ste už dosť staré na ohováranie?" úprimne som ich nechápala. Keď ma však uvidela hnedovlasá spolužiačka – vysoká asi ako ja – ako mi v očiach horí túžba po vrazení jej, radšej sa po tichu ospravedlnila.