Štyri živly

30. Kapitola

Ucítila som, ako som začala prichádzať o teplo paplónu, ktorý som mala prehodený cez seba a bola som v ňom zakuklená ako taký motýľ, ktorý sa má každú chvíľku vyliahnuť. "Nechaj mi to. To je moje," so zatvorenými očami som si brala paplón späť a prehadzovala ho cez hlavu aby ma nebolo vidieť.

"Ty ho berieš mneee," začula som urazený, detský hlások. V tom mi napadlo, že vedľa mňa leží to dieťa. Otočila som sa k nemu a zadívala som sa na neho svojimi rozospatými, čiernymi očami.

"Vieš o tom, že spíš v mojej posteli... však?" chcela som ho osloviť, no až teraz mi napadlo, že som jeho meno ani nepoznala, keďže musel rýchle odísť, aby nevidel spúšť ktorú som narobila.

"No a? Bol som tu prvý," vyplazil mi jazyk a vytrhol mi kúsok paplónu z ruky.

"Hej! Správaj sa slušne!" zvýšila som na neho hlas a začala sa s ním preťahovať o môj paplón. Lenže chlapec na to nijako nereagoval a ďalej sa snažil mi vziať kus niečoho teplého, čo sa nachádzalo v mojej izbe. "Zavolám brata!" vztýčila som varovne prst.

"Tak zavolaj," zasa mi vyplazil jazyk a ja som mala chuť sa rozplakať. Nemala som rada deti. Nie, že by som ich výslovne nenávidela, no niektoré - ako toto - boli ako malí diabli, v tele človeka. Ak by som to tak mala porovnať, mala som radšej dievčatká, ktoré boli ako Viktorova sestra. Tá bola strašne rozkošná, i keď to niekedy preháňala. Premýšľala som tak nad deťmi, ktoré som stretla, keď som zrazu ucítila mäkkú ranu do hlavy. Zadívala som sa na malého blondiačika s modrými očami a vražedne sa na neho pozrela. "Ty!" chytila som vankúš a vrátila som mu to.

"Prestaň! Poviem to Rileyimu!" začal sa chlapec ohradzovať.

"Oh, áno? A čo keď mu to poviem prvá?" správala som sa detinsky, no a čo. On si začal!

"To neurobíš!" ukázal na mňa s tým jeho malým prstom.

"Tak sleduj," mrkla som na neho a v okamihu som stála na nohách a utekala z izby dole po schodoch do obývačky, kde som hádala, že by tí štyria mohli byť. Teda, ak ma nenechali s týmto malým diablom v dome samotnú. To, by som im však neradila. Modliac sa, aby tam boli, som začula za sebou hlas. "Riley! Riley!"

"Smolááá! Som tu prv-" potkla som sa o vankúš a padla som priamo na koberec, k nohám Gerrarda. Nevedela som či bolo šťastie, že mal na nohách ponožky alebo áno, no radšej som sa nad tým nezaoberala.

"Čo tu vyvádzate?" zívol si a díval sa priamo na mňa cez svoje nohy.

"On si začal," ukázala som na Rileyho brata a odula som dolnú peru. "Začal mi brať paplón. Môj paplón a hádať sa so mnou. A to dokonca spal v mojej posteli. A-"

"Stačí," Gerrard zdvihol ruku a pretočil sa na druhú stranu. "Vy buďte ticho a ja si idem ešte," zívol si, "pospať."

"To nemyslíš vážne?!" neveriaco som sa na neho dívala a konečne som si sadla.

"Tanah?" začula som svoje meno z druhého konca gauča a nahla som sa dopredu, dívajúc sa na červeného chlpaté ponožky, ktoré odtiaľ trčali. Horko ťažko som sa premáhala aby som sa udržala nesmiať sa, no nedalo sa to. Ktorý chlapec nosí chlpaté ponožky?!

"Uhm?" s úsmevom, ktorý bol široký ako trojprúdová cesta, som sa zadívala do Rileyho očí.

"Nebuď ako malá," ukázal na mňa prstom a ja som nafučala oduto líca. "A ty," ukázal na brata. "Pane bože, Tom. Koľkokrát som ti vravel aby si nešikanoval dievčatá?" Takže Tom, pomyslela som si rýchle a sledovala, ako sa starší brat rozprával s tým mladším. Na to, že boli bratia, boli dosť odlišný. Riley má zelené oči a ryšavé vlasy, kdežto Tom, je modrooký blondiak. Úplné protiklady. Ako som tak však premýšľala nad ich protikladmi a nad tým, že som vlastne napočítala iba tri kusy chlapcov v obývačke - nepočítajúc Toma, tak mi chýbal ešte jeden. A ten najhlavnejší.