THE FLAWS OF BEING FLAWLESS

chapter 17

Vnútri ma zalial nepríjemný pocit. Nie preto, čo mi Cedric povedal, ale preto, že mi vôbec niečo také povedal. Bolo to pekné priznanie, ktoré som nečakala ani vo sne, ale iba to prehĺbilo môj pocit viny, ktorý som voči nemu cítila. Bola obrovská chyba prijať pozvanie na rande s ním, keď sa mi páči niekto iný. Cedric si nič z tohto nezaslúžil.

Keďže som nevedela, ako na to reagovať, iba som sa naňho slabo usmiala a zostala som mlčať. Zvyšok cesty ani jeden z nás neprehovoril, no nebolo to nutné, lebo o pár minút sme boli na mieste. Bola to menšia tehelná budova s modro-červeným LED osvetlením po boku dvier a tiež nad nimi. Názov klubu sa nedal prečítať, pretože akonáhle som k nemu zdvihla pohľad, farebné svetielka mi oslepili zrak.

"Poď, mali by sme si pohnúť. Začíname už o hodinu," popohnal ma. Jeho dlaň dopadla na môj chrbát a jemne ma ňou tlačil vpred. Našťastie pred klubom nikto iný nestál, okrem vysokého černocha s horou svalov. Cedric k nemu len kývol hlavou a chlap nám otvoril dvere. Zišli sme dolu schodmi, čo vysvetľovalo, prečo budova vyzerala zvonka taká malá – pretože klub sa nachádzal v podzemí.

Keď sme zišli do podzemia, zrak mi dopadol na niekoľkometrový voľný priestor, pred ktorým stálo vyvýšené pódium. Po mojej ľavej ruke sa pri stene nachádzali priestranné boxy s čiernymi gaučami a menším stolíkom uprostred. Na pravej strane bol bar osvetlený fialovým svetlom. Za pultom, vo veľkých vitrínach, boli vystavené fľaše rôzneho druhu alkoholu a pred ním poukladané barové stoličky.

"Páni, je to tu. . . skvelé," povedala som nadšene, neprestajne sa okolo seba obzerajúc.

"Je to tu obyčajné," vyviedol ma z omylu, ale na mojím užasnutím sa zasmial. "Ešte nikdy si nebola v klube?"

Pokrútila som hlavou.

"Cedric, no konečne!" vyhlásilo nejaké dievča, ktoré sa z ničoho nič vynorilo na pódiu a nezabudla nás obdarovať nepríjemným pohľadom. "To si sem musel zase vláčiť nejakú pipku? Milo teda fakt nadšený nebude."

Zase?

Strelila som po Cedricovi šokovaný pohľad, no ten si ma absolútne nevšímal a ľahostajne mykol plecami pri slovách toho dievčaťa. "Milovi to môže byť ukradnuté. Neviem, prečo do všetkého musí pchať nos."

"Mal by si vážiť slová, zlato. Nezabúdaj, vďaka komu tu stále si," hundralo to dievča neprestajne.

Zlato?

Pokrútila som hlavou, snažiac sa zahnať nepríjemný pocit, ktorý mi zaplnil celé telo. Tentokrát však bolo vinníkom to dievča, ktoré mi otvorene dalo najavo, že som tu nežiadaná.

Cedric sa otočil ku mne, keď dievčina zmizla kdesi v zákulisí a na pódiu zostala stáť len bicia súprava a mikrofón uprostred.

"Tu máš. Toto budeš potrebovať, keď sa budeš pohybovať v zákulisí, aby ťa odtiaľ nikto nevyhodil," naklonil sa ku mne a zavesil mi čosi okolo krku. Bola to kartička s nápisom VIP, ktorá mi mala umožniť vstup do zadnej časti klubu, do ktorej mali prístup len vystupujúci a zamestnanci.

"To vážne? Čo ste One Direction, alebo čo?" uchechtla som sa, no až po vyslovení tejto hlúpej otázky mi došlo, že to možno nebolo úplne na správnom mieste. Nechcela som znieť, že si uťahujem z jeho skupiny, len som chcela odľahčiť situáciu po tom, čo prišlo to dievča a totálne ma zmiatlo.

Prvú polhodinu som sa dívala na to, ako dievča rozpráva do mikrofónu, Cedric ladí gitaru a akýsi další chalan hrá na bubnoch. Boli tu dokonca i nejakí zamestnanci, ktorí im opravovali zvuk podľa toho, ako im kázalo to dievča. Po nekonečnej dobe, keď sa klub začal pomaly plniť ľuďmi, sme všetci spoločne sedeli v zadnej miestnosti na gaučoch spolu s manažérom klubu, ktorý sa im neprestával ospravedlňovať za to, že niektoré svetlá nefungujú, a tak museli na poslednú chvíľu vymýšľať, ako svetlá nastaviť tak, aby vyhovovali vystupujúcim i publikum.