Only angel (H.S)

77.časť

            31.januára

Oranžové lúče vychádzajúceho slnka sa rozutekali pomedzi záclony a skončili na mojej tvári, čo ma ešte viac prebralo. Takmer celú noc som nespala. Ani noc predtým, ani predchádzajúcu...

Ničí mi nervy keď si pomyslím, že dnes je ten deň, kedy pôjdeme vyslobodiť Harryho, na druhú stranu som nikdy nepociťovala väčší stav úzkosti ako dnes. Uvedomujem si, že sa môže stať hocičo, že ho môžem stratiť...že ostatní môžu prísť o život len kvôli mne. Niekedy rozmýšľam nad tým, či to vlastne stojí za to. Oháňať sa za niečím , čo vlastne vôbec nie je reálne.

Z hlbokého zmýšľania ma dostalo klopanie na dvere.

'Ďalej!'

'Bella?' Rose vystrčila hlavu z chodby a potom vošla do mojej izby.

'Áno?' snažila som sa znieť čo najpokojnejšie, no myslím, že to nemá cenu. Trávim s ňou všetok svoj čas, za ktorý sme sa celkom dobre spoznali. Bude vedieť, že mi niečo je len keď sa na mňa pozrie.

'Len som sa prišla uistiť, že je všetko v poriadku,' slová sprevádzal aj menší výdych, 'viem, že sa trápiš, Bella, to aj my všetci, no dnes musíme byť silní a zachovať si chladnú hlavu, dobre?'

'Áno, Rose, neboj sa.' po posteli som sa posunula k nej a vtiahla ju do objatia.

Chvíľu sme tak zostali, no čím dlhšie som bola pri nej, tým viac ma sužoval pocit neistoty, že dnes sa niečo môže stať aj jej. Ak by sa jej niečo stalo mojou vinou, nikdy by som si to neodpustila.

'Rose?'

'Mhm?'

'Ja len...ah, prosím, dávaj si dnes na seba pozor, nechcem aby sa ti niečo stalo mojou vinou.'

'Ak sa mi dnes niečo stane, tvojou vinou to nebude, je to moje vlastné rozhodnutie, že do toho idem.'

'Len sa bojím, že to nedopadne dobre. Prídem si sebecká, že kvôli mojej láske k Harrymu si môžete ublížiť...alebo nebodaj aj vziať život.'

'Vôbec si nemusíš prísť ako sebec. V živote je najdôležitejšia vec láska, Bella. Viem, že ťa to bolí, no bez lásky nejde žiť, tak ako bez bolesti milovať. Pri nás to už tak je. Keď sa anjel zamiluje, je to ako kliatba, pretože ozajstnú lásku dokáže pocítiť iba raz vo svojom živote, no a my žijeme dosť dlho na to, aby sme tu kliatbu pocítili všetci. Nikdy nepomysli na to, že to je zbytočné, lebo nie je.'

'Ako si môžeš byť taká istá?' zdvihla som hlavu aby som jej videla do očí.

'Miluješ ho, to mi je jasné, my všetci, ktorí ti pomáhame sme si istí, že toto je tvoja ozajstná láska. A čo sa týka Harryho...hovorili nám o ňom hrozné veci, ktoré ti ani hovoriť nebudem. Stačí ti vedieť, že ma presvedčili v to, že milovať nedokáže. Ale keď ho Nathan priviedol sem, do kráľovstva, spolu s tebou, hneď som vedela, že opak je pravdou. Stačil mi len jediný pohľad do jeho očí a hneď som si všimla obrovský plameň lásky zapálený tebou. V očiach mal bolesť, že ťa nemohol ochrániť. Tak intenzívnu, že som ju zacítila aj ja. Nathan nám stále opakoval, že on nedokáže cítiť nič. Prečo som potom v jeho očiach videla strach? Smútok? Zlosť?'

Netušila som, čo mám na to odpovedať. Hlava si padla späť k jej ramenám, potom som len zacítila jej ruku v mojich vlasoch.

'Chcem ti len povedať, že Harry ťa miluje. Tak sa neboj, dopadne to tak , ako má.'

'Ďakujem ti, Rose. Za všetko.' objala som ju pevnejšie. Nič nepovedala, len mi objatie opätovala. Chvíľu sme tak ešte boli, pokiaľ k nám nevbehol Niall.

'Všetci už odchádzajú, pomaly sa pripravujte.' trošku sme sa na tom pousmiali, keďže nestihol vojsť do izby a už bol preč.

--------------------------------------------------------------------------

Hneď potom, ako nám Niall bol oznámiť, že všetci odchádzajú, Ros odišla. Ubehla asi hodina od kedy odišla. Od vtedy len sedím a premýšľam nad najhorším. Ani len neviem, od kedy sa zo mňa stal taký pesimista.

Ale dnes uvidím Harryho. Pri pomyslení na jeho hrejivé objatie, úprimný smiech...akoby sa mi šťastie v hĺbke duše roztancovalo. Už dlhšie nedokážem čakať, chcem cítiť teplo jeho tela na tom mojom, jeho vlasy medzi mojimi prstami, jeho ruky na mojom páse, chcem konečne cítiť jeho lásku...

Začula som Niallov hlas ako kričí z haly, tak som sa pomaly postavila z postele.

Prosím, nech všetko dopadne dobre, prosím.

Takmer som už vyšla z izby, keď som zacítila studenú ruku na mojom ramene. Vyľakane som sa otočila a všimla som si ho. Pri balkóne stál môj otec, na tvári mal široký úsmev, vôbec nevyzeral , že by sa trápil.

'Dávam na vás pozor, Bella.' pošepkal. Keď slnko zasvietilo na miesto, kde stál, zmizol.

Nedalo mi neusmiať sa, tak málo mi stačí k lepšiemu pocitu.

Prišla som do haly, kde všetci čakali už len na mňa. Snažila som sa pôsobiť aspoň trošku sebavedomejšie, no išlo mi to celkom ťažko.

Pozrela som sa na Nialla, ktorý mi venoval úprimný úsmev. Pohľadom si prezrel všetkých v hale a narušil ticho : ' Záchrana Harryho sa môže začať.'

Ahojte! Konečne som sa donútila napísať túto časť.. Trvalo to oveľa dlhšie ako som si myslela, že bude, keďže som od novembra nič nenapísala. Nemôžem vám nič sľubovať, keďže vám nechcem dávať falošné nádeje, no budem sa snažiť novú časť vydať čo najskôr , už len z toho princípu, že mi chýbajú asi dve, tri časti do konca celého príbehu. Dúfam, že sa vám časť bude páčiť a že nikto nie je sklamaní, že to takto dlho naťahujem :) Chcem sa vám hlavne poďakovať, že máte so mnou toľko trpezlivosti , ja na vašom mieste by som to už nezvládla :D

PS: Dúfam, že si užijete víkend a už sa pripravujete na prázdniny :*