Only angel (H.S)

68.časť

„Harry, prosím ťa, viem, že to nerobíš naschvál, no mohol by si si dávať väčší pozor s tým príborom?" preriekla som pomedzi zuby, keďže už asi tretíkrát sa Harrymu podarilo zaškrípať nožom o tanier.

„Snažím sa, vážne."

Po večeri sme všetko upratali a na chvíľu sme si ešte sadli k ohňu. Mĺčky sme sedeli, opierajúc sa navzájom jeden o druhého, no po čase som začínala mať celkom divný pocit.

„Harry?" pošepkala som. Väčšinou sa mi stáva, že keď som dlhšie ticho, po čase mi odíde hlas.

„Bella?" pozrela som sa na neho a hneď na to si zložila hlavu späť na jeho rameno.

„Mám taký divný pocit."

„Počúvam."

„Vlastne ti ani nemám čo povedať. Mám len taký divný pocit. Sama neviem, čo to má byť. Len proste...akoby sa zrazu zo mňa všetko šťastie vyparilo."

„Ále, čo to hovoríš?" dvihol mi opäť hlavu tak, aby som mu dobre videla do očí. Robí to stále, keď chce, aby som sa poriadne sústredila len a len na neho.

„ Nič nám tu nechýba, máme jeden druhého navzájom. Nie sme hladní, máme kde spať a sme aj čistí. Nemôžeš byť smutná, pretože budem aj ja," pohladil ma po líci.

„ Ja si to všetko uvedomujem. O všetkom viem. Viem však aj to, že som šťastná už veľmi dlhú dobu. Stále sa mi v živote niečo pokazilo. A bojím sa, že sa niečo pokazí aj teraz."

„Prečo by sa to malo pokaziť?"

„Viem , ako to v mojom živote chodí. Keď som dlho šťastná alebo sa dlho nič zaujímavé nedeje, tak to príde vtedy, keď to najmenej čakám," odvetila som, pri čom sa mi pomaly do očí hrnuli slzy. Keď tak na všetko spätne spomínam príde mi to neskutočne ľúto. No hlavne sa bojím, že sa niečo stane.

„Prešla si si mnohými zlými vecami, tak isto aj ja. Myslím, že nejaké to šťastie by sme si zaslúžili, no nie?" len som prikývla na znak súhlasu.

„No vidíš. Nemysli zbytočne na zlé veci, Bella, len si ich pritiahneš," obmotal okolo mňa ruky a poriadne ma ukryl do jeho objatia. Vždy vie, kedy potrebujem upokojiť... cítiť teplo jeho tela, ukryť sa do jeho náručia, kde nevnímam realitu, len nás dvoch.

„Snáď je to len zlý pocit a možno si naozaj nejaké to šťastie zaslúžime," potichu som povedala. Harry si len vydýchol a zložil hlavu na tú moju.

_________________________

Mala som pocit, akoby som ani nebola živá. Len nejaká nehmnotná vec, potulujúca sa po zámku. Neviditeľná.

Prešla som do jedálne, kde som zrazu zbadala samú seba a Harryho, ako sedíme pred ohňom. Sedeli sme mĺčky vedľa seba, pozorujúc malé iskričky ohňa, ktoré sem tam vedeli neposlušne vyskočiť z krbu.

Uvedomila som si,že zasa len snívam, no mala som zasa nejaké zvláštne tušenie. Tentokrát to však bolo omnoho intenzívnejšie ako včera.

Niečo mi hovorilo, aby som vyšla zo zámku a tak som aj urobila. Postavila som sa na záhradu a poriadne sa nadýchla. V tom momente akoby mi sám vietor našepkával , že nám hrozí nebezpečenstvo. Zatvorila som oči a poriadne sa započúvala, čo mi hovorí. Nepočula som však nič, no po istom okamihu sa mi pred očami objavilo niekoľko siluet, ktoré sa o niečom zhovárali. Všetko som videla tak matne, rozmazane, len oči som dokázala zachytiť. V ním som však videla samú nenávisť a hnev.

„Čoskoro dovŕši jej osemnáste narodeniny, musíme zakročiť hneď, pokiaľ nebude neskoro."

„ Nathan má pravdu, nemôžeme dlhšie čakať," potom sa mi obraz pred očami stratil a pocítila som studenú ruku na ramene.

Prudko som sa otočila a otvorila oči. Bol to môj otec, no nevyzeral vôbec šťastne. Oči mal plné smútku. Videla som, že mi chce toho toľko veľa povedať, no nemôže.

„Otec, čo sa deje?" ustráchane som sa opýtala.

„Utečte pokiaľ môžete , Bella. Rýchlo."

_________________________

Vyskočila som z postele a drgla do Harryho. Ten sa hneď prebudil.

„Harry , niečo sa deje. Videla som niekoľko ľudí, ako sa dohadujú, že sem prídu. Hovorili niečo o mojich narodeninách. B-bol tam aj otec, ktorý mi povedal, že sa niečo deje. Harry, musíme odísť," rýchlo som všetko zo seba vysypala a čakala na Harryho reakciu, ktorý sa len  pozrel do zeme.

„Prichádzajú..."