Only angel (H.S)

55.časť

„Mamka..." rýchlo som vkročila do domu, na čo som ju vtiahla do objatia. Započula som len vzlyky, neskôr som začala plakať aj ja. Stáli sme tam možno minútu, potom sme to už nezvládli tak sme si sadli na kolená stále v objatí.

„Vedela som, že žiješ, vedela som to," povedala pomedzi plač. Len som ju pohladila po vlasoch a pomaly sa od nej odtiahla.

„Kde si po celý ten čas bola?" zmetene sa opýtala.

„Myslím, že je lepšie ak pôjdeme do obývačky," usmiala som sa na ňu a hneď sme sa presunuli.

„Mami, viem, že to bude znieť veľmi divne, no všetko čo ti poviem je pravda. Musíš mi veriť," povedala som vážne, na čo mi len prikývla hlavou.

„V ten večer, keď si mala nočnú som sa išla prejsť lesom. Chcela som prísť domov ešte pred zotmením, ale nejako som zaspala. Zobudila som sa v noci, no vedela som, že domov po takej tme by som prísť nevedela. Navyše sa mi úplne vybíjal mobil, tak som ti napísala prvú somarinu , ktorá mi napadla," len sa uchechtla popod nos, čo ma donútilo zamyslieť sa nad tým, či mi vôbec bude veriť , „ zostala som na tom mieste , kde som sa zobudila, no potom ma napadli vlci. Ani neviem ako som vôbec prežila, avšak ukryla som v zámku, o ktorom som ani nevedela, že tu je. Chcela som tam stráviť noc a ráno sa vrátiť domov, no zistila som, že tam nie som sama. Žije tam Harold, vyzerá ako človek, no má rohy. Teda už len jeden. Strašne som sa ho bála, že mi nejako ublíži, no zmýlila som sa. Zo začiatku bol celkom... divný, no potom som zistila, že je to úžasný človek. Áno, hovorím človek, pretože vôbec nie je príšerou. Musela som od neho odísť..." na konci sa mi už zlomil hlas, preto som prestala hovoriť. Na chvíľu som sa len dívala do zeme, no keď som si všimla mamin výraz na tvári, nesvedčilo to nič dobré.

„Prosím ťa, povedz mi, že mi veríš. Naozaj si nevymýšľam, kde by som inak bola takmer polrok?"

„Zlatko, ja ti verím," povedala potichu.

„Naozaj?"

„Áno, len ti musím...m-musím ti niečo povedať," koktala. Kývla som hlavou a počúvala.

„Keď otec zomrel, snívali sa mi s ním rôzne sny. Nechcela som ti to hovoriť, no teraz viem, že mal pravdu. Neustále mi opakoval, že jedného dňa budeš musieť odísť. „ Moja drahá, neďaleko mesta je zámok, v ktorom žije jedno stvorenie. Naša Bella ho bude musieť zachrániť. Je s ním nejako spojená, sám neviem ako. No viem jedno, ak ho nezachráni, zomrie aj ona.""

Vyplašene som sa na ňu pozrela. Spomenula som si na svoje sny s otcom a myslím, že je vhodná chvíľa povedať jej to.

„Mne sa otec prisnil taktiež. No ja mám pocit, že to len sny neboli. Pozri," nastavila som k nej ruku, aby si prezrela jeho talizman.

„To je otcov talizman. A-ale ako to, veď s ním bol pochovaný," na tvári sa jej objavil vystrašený výraz.

„Dal mi ho, keď som sa s ním stretla."

Zrazu sme obe stíchli a zapozerali sa niekam do prázdna. Akoby sme si už viac nemali čo povedať, pri tom som jej toho chcela toľko vyrozprávať. Čo som s ním zažila, ako som sa konečne naučila jazdiť na koni, no uvedomila som si, že to na túto chvíľu vhodné nie je. Avšak jednu vec mám ešte na jazyku.

„Mami?"

„Hm?" bez duše odvetila, akoby ma ani poriadne nevnímala.

„Vieš, ja , no... nie som človek. Otec mi to povedal. Povedal mi, že som anjel," zrazu sa ku mne otočila, silno zaklipkala očami a usmiala sa na mňa. Do očí sa jej nahrnuli slzy a objala ma.

„Viem zlatko, viem. Povedal mi otec, tiež v sne," zaplakaným hlasom odvetila do môjho ramena. Neskutočne sa mi odľahlo keď mi verila, dôverovala. Necítila som sa ako blázon.

„Milujem ťa najviac na svete, Bella. No tvoj otec mi povedal, že ak nezachrániš jeho, zomrieš aj ty. Verím všetkému čo mi povedala, verím. Preto ti hovorím, že ak sa budeš chcieť vrátiť, vráť sa. Ja to zvládnem, pretože budem vedieť kde si a s kým si. Budem vedieť , že žiješ. Bella, radšej budem žiť tu sama s vedomím, že si v bezpečí, ako by si mi mala...umrieť," hovorila pomedzi plač, na čo sa aj mne do očí nahrnuli slzy. Vážila som si všetky jej slová, no nemôžem sa k nemu vrátiť, už viac nie. Viem, že som mu sľúbila, že ho zachránim, no on mi dal sľub tiež. A porušil ho.

„Už nikam nepôjdem, zostanem tu s tebou a budeme žiť ďalej normálny život," odvetila som rázne.

„Ale Bella..."

„Nie mami, nemôžem sa tam vrátiť."

„Ty nechápeš, že keď sa nevrátiš tak zomrieš?"

„Nezomriem!" odsekla som. Mama sa utíšila a prestala plakať.

„Len som ti chcela povedať, že ak sa budeš chcieť vrátiť, tak sa vráť," skleslo odvetila.

„Vďaka," silnejšie som ju objala.

„Ľúbim ťa," pošepkala som.

„Aj ja teba," odvetila , no bola v tom počuť nejaká neistota.