Only angel (H.S)

58.časť

           

Cesta, ktorou som išla s tou paňou nám trvala možno desať minút, no teraz som to zabehla za dobré dve – tri minúty.

Na to, že zajtra sú Vianoce ,tak sa na ulici potuluje množstvo ľudí.

„Isabella!" zrazu niekto zakričal spoza môjho chrbta. Nemala som absolútne tušenie, kto by to mohol byť. Keď som sa však otočila, oľutovala som to.

„ Finn?" nechápavo som povedala.

„Kde si po celý ten čas bola? Nemáš tušenia , ako sme sa o teba báli. Bože, som rád, že si konečne doma."

„Hej, hej , hej...hej," snažil sa ma objať, no dvihla som ruky na znak nesúhlasu, „ tak po prvé. Od kedy sa my dvaja spolu bavíme? A po druhé, nehraj mi tu teraz na city, dobre?" moje slová ho celkom zarazili, no nejako sa z toho snažil vykrútiť. Po tom všetkom, čo mi ten chlapec spôsobil, nemá vôbec hanbu pozrieť sa mi do očí.

„Ale, nehovor mi, že ťa to ešte stále neprešlo," on si zo mňa snáď robí srandu?

„Prosím ťa, Finn, naozaj sa ponáhľam. Čo keby sme každý išli svojou stranou?" navrhla som.

„ Keď už sme sa začali baviť, čo keby sme niekam zašli?"

„ Nájdi si niekoho, kto sa o teba bude zaujímať, dobre?" opäť sa ma snažil chytiť za zápästie, no nejako som sa z jeho rúk vytrhla.

„Nechaj ma!" skríkla som, pri čom sa asi traja ľudia otočili. Venovali nám chvíľku pozornosti, no potom pokračovali v tom, čo robili.

„Síce, niečo som ešte urobiť chcela," odvetila som potichu, na čo sa mu rozžiarili oči. Ako môže byť taký naivný?

Škodoradostne som sa na neho usmiala, čo asi pochopil, keďže už mu úsmev z tváre zmizol. No neskoro. Moja pravá noha už mala dávno namierené medzi tie jeho.

Od bolesti zaťal sánku a ihneď dopadol kolenami na sneh. Toľko bolesti som asi v ľudských očiach ešte nevidela.

„Veselé Vianoce, Finn," povedala som, na čo som sa rýchlo rozbehla do lesa. Pre istotu som sa obzrela, či za mnou nejakým zázrakom nejde, pretože on je schopný všetkého.

Keď som bola v lese, snažila som si spomenúť na miesta, kadiaľ sme išli s Harrym.

Postupom času som však začala panikáriť, pretože som zišla z cestičky. Nemala som ani tušenia kde som.

Ešte som tomu chcela dať šancu, tak som zašla trocha hlbšie do lesa, no urobila som veľkú chybu. Teraz už ani neviem nájsť cestu späť. Navyše som si uvedomila, že som sama nadprirodzená bytosť v lese, kde sú aj horšie veci ako Chodci.

V tom momente som začala panikáriť ešte viac.

Zrazu sa v zasneženom kroví za mnou pohlo niečo čierne a bolo to neskutočne vysoké. Chcela som utiecť, no z krovia vybehol vysoký čierny kôň, ktorého som hneď spoznala.

„Belarion," pohladkala som ho, no musím uznať , že nie je celkom pokojný. Som si istá, že sa niečo deje.

Snažil sa nehýbať, no nemala som šancu na neho vysadnúť. Nevedela som to so sedlom, nie to ešte bez neho.

Akoby však vypočul moje myšlienky, Belarion si pomaly ľahol na zem. Vysadla som a čo najrýchlejšie som sa snažila zachytiť sa  jeho hrivy. Zohla som sa k jeho hlave a pošepkala : „ Odveď ma do zámku."

Nikdy v živote som nešla tak rýchlo na koňovi. Išli sme tak rýchlo, že konáriky od stromov mi na lícach zanechávali nepekné červené stopy.

Keď sme sa ocitli pred zámkom, hneď som zacítila prichádzajúce nebezpečenstvo.

„Dobrý chlapec," potľapkala som ho. Bolo mi jedno ako vysoko to je, nečakala som ani chvíľu, rýchlo som z neho zoskočila. Sama som nevedela kam bežím, no išla som tam, kam ma srdce viedlo.

Ďakujem vám, že tento príbeh čítate a že máte vôbec nejakú tu trpezlivosť čakať tak dlho na časti.. Viem, že som minule písala, že časti budú každý tretí deň, no verte mi, že teraz to naozaj nejde. Stále niečo mám, buď to škola alebo niečo s rodinou. No môžem vám sľúbiť, že každý týždeň aspoň tá jedná časť vyjde :) A keď to so školou už pôjde ľahšie, všetko by sa malo vrátiť do normálu.
Venujem beyxxbey