Only angel (H.S)

49.časť

„Dokázala som to..." šepla som.

„Áno," pomaly som sa od neho odtiahla a usmiala sa . Úsmev mi opätoval, môžem povedať, že tisíckrát žiarivejší  ako ten môj.

Do očí mi blyslo biele svetlo zvonku, čo ma donútilo pozrieť sa naň. Nevedela som čo to je, tak som sa z postele postavila. Harold na mňa len nechápavo pozeral.

Podišla som k balkónu a roztiahla závesy. To, čo som však videla, som čakala úplne najmenej.

„Isabella, deje sa niečo?"

„Sneží..." potichu som odvetila. Harold ma zrejme nepočul, pretože sa pomaly postavil z postele a prišiel ku mne.

„Čo?"

„Sneží!" skríkla som od radosti, na čo som sa rýchlo rozbehla ku skrini. Harold sa len tak-tak stihol odstúpiť.

„Čo robíš?" nechápavo sa ma opýtal a rukami si opravil neposlušné pramienky vlasov, ktoré mu padali k očiam.

„Obliekam sa, ideme vonku," nadšene som odvetila, na čo som zo skrine začala vyhadzovať veci. Bunda na zimu alebo kabát sa bude hľadať pravdepodobne ťažko.

„Ideme? A na čo?" to už som sa postavila a nechápavo sa pozrela na Harolda.

„Robíš si zo mňa srandu?"

„Nie...vážne."

„Nehovor mi, že si sa nikdy neguľoval," prekvapene a zároveň nedočkavo som sa na neho pozrela.

„Hej, ale naposledy keď som bol ešte dieťa."

„Tak si to zopakujeme!" potiahla som ho za ruky k dverám a "vyhodila" ho z izby.

„Obleč si niečo teplé, ale ponáhľaj sa!" keďže sa Harold pravdepodobne ešte nezobudil, trošku som ho popohnala ku schodom , z ktorých takmer spadol.

„Nezabudni na rukavice!" zakričala som mu, keď bol už dole.

Vošla som do izby a z kopy vecí na zemi rýchlo hľadala nejaké rifle alebo teplé tepláky. A samozrejme hrubú mikinu.

Asi po piatich minútach hľadania som si uvedomila, že v tejto skrini sú len jedny rifle a sú mi veľké!

Vytiahla som čierne tepláky, tričko s dlhým rukávom, huňatú tyrkysovú mikinu a bielo-sivú zimušnú bundu. Predpokladám, že v tej mi zima nebude, keďže vypadá na lyžiarsku bundu.

Keď som sa obliekla vyzerala som ako marshmallow. Ruky som nedokázala priblížiť úplne k telu. Hneď ako som sa v kúpeľni pozrela na svoj odraz v zrkadle, zasmiala som sa zo samej seba.

Na poslednú chvíľu som si na hlavu natiahla sivú čiapku s bombuľou a rukavice na ruky.

Zbehla som dolu po schodoch, kde ma už Harold čakal. Musím povedať, aj napriek tomu, že vyzerá ako druhá guľôčka, je celkom zlatý. A mimochodom, prvýkrát ho vidím poriadne oblečeného.

„Ideme?" z môjho hlasu bola počuť značná radosť, čo by cudzím ľuďom len ukázalo, že sa správam ako dieťa. Ale kto by sa netešil zo snehu?

„Ideme," pomaly sme vyšli von zo zámku, avšak ja som už v hlave mala premyslený dokonalý a prefíkaný plán.

Po schodoch pri hlavnom vchode som zbehla trošku rýchlejšie a otočila som sa k Haroldovi.

„Počkaj, niečo tu máš," Keďže bol asi o tri schody vyššie, poriadne som sa natiahla a k tomu postavila na špičky. Na hlave však nič nemal, išlo mi len o to, aby som mu čiapku stiahla až po bradu. No a keďže nevidel, slabo som ho sotila späť do zámku a pribúchla dvere. Rýchlo som sa obrátila a utiekla pomedzi malé stromy na jeho záhrade.

Harold vyšiel zo zámku celý strapatý a červený, avšak na tvári som mu pomedzi malé konáriky zbadala úsmev.

„Isabella, kde si?" zakričal. Ja som však ostala ticho.

„Bella, to nie je sradna."

„Ale áno, je," zašepkala som si popod nos . Zohla som sa k zemi a zo snehu začala tvarovať snehovú guľu. Na to, že je to prvý sneh je celkom pevný.

Keď sa nepozeral, opatrne som vyšla spoza stromu a hodila mu guľu do hlavy. Keď mu dopadla na hlavu, silno ním trhlo a pozrel sa mojim smerom. Rýchlo som sa vrátila späť za strom, avšak vedela som, že ma zazrel. No snáď tu nepríde.

Pomaly som hlavu vystrčila spoza stromu, no Harolda nikde. Vyšla som celá, no bola to osudová chyba. K hlave sa mi rútila obrovská snehová guľa. Mám pocit, že Harold neodhadol môj prah bolesti.

Ešte som sa snažila uhnúť , no márne. Keď mi pristála na čele, odsotilo ma to zem a silno som si udrela hlavu do chodníka. Bolieť to bolelo, no ja som mala takú dobrú náladu, že som to hneď prestala cítiť.

Keď som si uvedomila, že Harold je už pri mne a dvíha ma zo zeme, rozosmiala som sa.

„Tak toto teda sadlo," povedala som pomedzi smiech.

„Prepáč, nechcel som. Nejako som sa prerátal."

„To je v poriadku," videla som, že na perách potláča úsmev.

„No ták, veď nič sa nedeje, vidím, že ti je do smiechu," zasa som sa začala smiať z celej situácie avšak tentoraz sa ku mne pridal aj Harold.

„Nečakal som, že tvoje nohy až tak vyletia do vzduchu," a potom sa mi rukami snažil ukázať, ako som asi vyzerala. No a náš smiech sa ozýval na celú záhradu.

Opäť meškám..naozaj prepáčte, ale ja vôbec nemám pojem o dňoch..časti mám predpísané ale čo z toho, keď ja žijem úplne niekde inde :D No, ale dúfam, že sa vám časť bude páčiť, je celkom oddychová a je tam cítiť značnú ,zimnú náladu :)) 

Dúfam, že si víkend ešte užijete , LY :*