Only angel (H.S)

64.časť

Harry's pov

Päť minút... päť hlúpych minút pokiaľ bude šesť a ja mám pocit, že to má trvať celú večnosť.

Poslednýkrát som sa pozrel do zrkadla. Poslednýkrát predtým, ako ma uvidí Bella.

Čo keď sa jej nebude páčiť môj oblek? Alebo poviem niečo zlé? Ešte nikdy som sa v prítomnosti ženy necítil takto nervózne, doslova mi pomotala myseľ.

„A je mi cťou, že to ty mi motáš myseľ," pošepkal som, keď som si sadal na kreslo. Táto izba nebola až v takom dobrom stave ako jej, no na takú malú šatňu sa využila celkom dobre.

Keď hodiny odbili šesť, pomaly som vyšiel z izby a všimol som si ju. Stála pred svojimi dverami a žiarila ako hviezda. Akoby všade navôkol potemnelo a ona mi žiarila na cestu k nej. Uvedomil som si, že to ona bude mojim svetlom na konci tunela, mojim svetlom v najťažších chvíľach.

Zišiel som k nej a pobozkal ju na ruku, keďže mi to prišlo vhodné. Neviem však, ako zareaguje ona.

„ Uhm, vieš, Harry, s takýmito "kráľovskými" vecami veľmi nie som stotožnená, preto nemám tušenia, čo mám teraz urobiť," usmiala sa a ja som vedel, že som vôbec neurobil chybu.

„Nemusíš robiť vôbec nič, Bella," stačí mi, že si tu so mnou.

Stále som vedel, že je Bella krásna. Nemyslím krásna tým spôsobom, ako myslí každý, ako napríklad namaľované ženy. Podľa mňa je v poriadku, keď žena zakryje svoje nedokonalosti, no mala by svetu ukázať to, čo je na nej najkrajšie, nie zakryť to spolu s ostatnými vecami.

Bella však bola krásna iným a zároveň rovnakým spôsobom. Nepotrebovala žiadne veci na zakrytie nedokonalostí alebo ukázanie toho, čo je na nej najkrajšie.

Iba jej malý úsmev keď sa cíti nervózne mi dokáže zlepšiť náladu na celý deň. Alebo keď sa pomaly blíži k hádke, nikdy nebude ticho, stále povie svoj názor. Bez toho by to nebola ona.

Zaľúbil som sa do jej dokonalých nedokonalostí.

„Si nádherná, Bella. A to som si myslel, že už viac krajšia byť nemôžeš. Mýlil som sa."

„Ďakujem , aj ty vyzeráš super, hlavne ten drdolček," usmiala sa pomedzi to presne tým nervóznym typom a hneď som sa musel pousmiať aj ja. Ani len nevie, ako dlho mi trvalo taký účes spraviť.

Keď sme dovečerali, odtiahol som ju do tanečnej sály. Cítil som, že je nervózna, pretože sa jej celý čas triasli ruky. Všimol som si aj, že sa celý čas pozerá do zeme a pokiaľ by som sa neozval, rozhrýzla by si aj pery.

„Deje sa niečo?" nervózne som sa opýtal. Aspoň viem, že nie som jediný, ktorému na tomto večery záleží.

„No, vieš... som trochu nervózna."

„Nervózna? Prečo?" dobre som vedel prečo, len som sa chcel uistiť, že nerobím nič zle alebo na ňu netlačím.

„Ja totiž neviem veľmi dobre tancovať..."

„...a ďalej?"

„Som nervózna z teba, Harry. Ešte nikdy som nebola v takej spoločnosti muža, navyše normálneho muža, ktorý by o mňa javil nejaký záujem. No a zrazu tu stojím, pred tebou, celá spotená, čakajúc na tanec, keď ani neviem tancovať," ona je nervózna zo mňa? Aj napriek tomu, že k sebe máme blízko, nečakal som, že povie práve toto. Istým spôsobom som bol sklamaný, že sa nedokáže v túto chvíľu uvoľniť kvôli mne, no istým spôsobom som bol zasa rád, že je nervózna. Nechápal som sám seba.