Only angel (H.S)

40.časť

Cesta späť nám trvala pomerne krátko, keď ju mám porovnať s tou, čo sme išli do lesa.

Hneď, ako sme prišli na zámok, utiekla som do kuchyne a urobila nám teplý škoricový čaj.

Keď bol hotový, vodu som preliala do šálok a jednu z nich chytila do rúk. Aj keď bola horúca, ba vriaca, potrebovala som to na zahriatie rúk.

„Isabella, naozaj mi to je ľúto, ale potrebujem ísť k mestu, pretože nám dochádzajú veci. Nechcem vás tu nechávať samu, no bude lepšie, ak pôjdem sám." Ozval sa Harold vedľa mňa, kvôli čomu som si vyliala horúci čaj na ruky.

„Au!" Bolestne som vykríkla a čo najrýchlejšie utekala k vodovodnému kohútiku. Harold za mnou len rýchlo pribehol a chytil za sa hlavu.

„Prepáčte, ja, nechcel som vás vystrašiť."

„To je v pohode," pozrela som sa na ruku, ktorá len trošku chytila červenú farbu , „ nič tam nie je. Čo si to hovoril?"

„Hovoril som, že musím isť k mestu. Dochádza nám jedlo. Nechcem vás tu nechávať samu, ale so mnou ísť nemôžete."

„Nejako to už vydržím, len potrebujem vedieť, kedy sa vrátiš."

„Tým si nie som istý, no budem sa snažiť prísť čo najskôr."

„Dobre." Slabo som sa na neho usmiala, no hneď mi zmizol. Uvedomila som si, že tu budem úplne sama a môže sa stať, že Harold príde aj neskoro v noci. Sám nevie. No, budem to musieť nejako vydržať.

„A takmer som zabudol," Harold sa otočil ku mne a hovoril počas toho, ako išiel ku chladničke , „ keď budete hladná, sú tu ešte špagety." Len som mu prikývla.

„Dobre teda, tak ja pôjdem." Sama som nevedela, ako mám reagovať. Prečo sa pri obyčajnom lúčení cítim tak divne?

„Harold?"

„Áno?"

„Buď opatrný."

„Budem." Len sa na do mnou pousmial a odišiel z kuchyne. No a teraz som v tomto obrovskom zámku zostala úplne sama.

______________________________

Dobre, hodiny v kuchyni ukazujú 19:23. Približne pred hodinou som dojedla večeru, pripravila som aj pre Harolda, no ešte stále neprišiel.

Úprimne, už sa celkom začínam báť. Vonku už je takmer tma, Harolda nikde a nie je mi jedno byť tu po tme samej. Bojím sa, že zasa uvidím to dievča, alebo si spletiem Chodca s niekým iným, napríklad s mojou mamou. Keď ho vidíte, nevnímate realitu. Aj keď teraz viem, že moja mama by sa tu nijako nedostala, keby sa na ňu Chodec premenil, uverila by som mu. Dokážu vám popliesť myseľ, že sami potom nedokážete pochopiť čo ste to urobili. Teda ak prežijete.

Pomaly som sa postavila zo stoličky a položila tanier s jedlom na linku. Stoličku som zasunula a vybehla hore do izby.

V izbe som si posvietila všetky svetlá, ktoré fungovali a podišla k posteli. Pod vankúšom som mala pyžamo, ktoré som hodila k vani do kúpeľne a rýchlo schmatla ešte nejaký uterák.

Vaňu som si doplna napúšťala horúcou vodou a ponorila sa do nej najhlbšie ako to išlo. Snažila som sa nevnímať , že som tu sama v obrovskom zámku a premýšľala som nad zajtrajším dňom. Premýšľala som nad tým, že budem čítať knihy a možno si trochu pospím poobede. Poobedňajší spánok by sa mi zišiel.

Keď som vyšla z vane, umyla som si zuby a pozhasínala takmer všetky svetlá, len jedno blízko pri mojej posteli som nechala zasvietené. Hodiny ukazovali takmer pol desiatej a ja som nebola schopná zaspať v tomto zámku sama.

Poriadne som sa natiahla ku konferenčnému stolíku a začala prehľadávať šuflíky, dúfajúc, že v nich možno nájdem nejakú knihu, alebo hocičo iné.

Otvorila som prvý šuflík, v ktorom boli pohádzané malé sponky, nejaký starý hrebeň. V druhom šuflík bol zasa úplne prázdny, no v treťom šuflíku som našla niečo, čo mi zachránilo život. Kniha! Rýchlo som ju vytiahla a poriadne si prezrela obal. Bola takmer rozpadnutá, stránky držali ledva pokope, no bola som si istá, že tam píše „Rómeo a Júlia."

Vystrela som sa, zopla vlasy do copu aby mi nepadali k očiam a pustila sa do čítania.

Unavene som si pretrela oči a pozrela sa na hodiny. Bola som poriadne unavená, tak mi trošku trvalo pokiaľ som dobre zaostrila. Pol dvanástej preč a Harold stále neprišiel. Dúfam, že sa mu nič nestalo. Chcela by som ho ísť počkať do jedálne, ale strašne sa bojím vstať z postele.

Vykašľala som sa na všetok strach a vypla som lampu. Otočila som sa na bok a snažila sa zaspať, čo sa mi takmer pod sekundou podarilo.

______________________________

Lúče slnka mi celkom hriali na líci, čo ma donútilo otvoriť oči. Bola som otočená chrbtom k balkónu, čo je celkom divné, no neriešila som to. Môj pohľad mi padol na hodiny. 8: 57, spala som celkom dlho.

Poriadne som sa natiahla a potichu si zívla. Išla by som aj na raňajky, no nejako sa mi nechce vstávať. Ach, otočila som sa na druhú stranu s tým, že si ešte trocha podriemem. No naskytol sa mi výhľad na pehavú tvár a biele oči.

„ ZACHRÁŇ HO!" Zvriesklo dievča na celú moju izbu, kvôli čomu mi skoro srdce roztrhalo hrudník. Chcela som sa pohnúť, no nešlo to. Akoby som bola k tej posteli prilepená. Chcela som kričať, no namiesto toho mi z úst vychádzali len tiché stony od strachu.

„P-prosím, nechaj ma." Chrapľavo som pošepkala, na čo sa na mňa dievča hodilo a začalo ma škrtiť. Začala som sa dusiť a telo mi každou sekundou začalo stále viac a viac slabnúť. Nezmohla som sa na nič iné , len na plač. Slzy mi z očí tiekli jedna za druhou, no nemalo to význam. Zatvorila som oči ale to plakanie nezastavilo.

Harry, prosím ťa, pomôž mi....

______________________________

Ucítila som dve mocné ruky ako slabo trasú s mojim telom a povedomý hlas kričiaci moje meno.

„Isabella!" Pomaly som otvorila oči a keď som si uvedomila čo sa stalo, rozplakala som sa. Celá som sa triasla a posteľ bola celá prepotená.

Poriadne som sa zadívala do tmy a všimla si Haroldove oči, ako ma vyľakane pozorujú. Neváhala som ani chvíľku a hodila sa mu do náručia.

„Ššš, už som tu, všetko je v poriadku. Bol to len sen." Jeho ruka mi neprestajne hladila vlasy a druhá ruka si ma obranne chytila za pás.

„P- prosím, zostaň tu so mnou." Zdvihla som hlavu a zaplakanými očami sa na neho pozrela.

„Zostanem." Ešte raz ma pohladil po hlave a späť som sklonila hlavu k jeho hrudi. Jednou rukou som si pretrela oči od sĺz a druhou si napravila vlasy.

Prečo sa mi toto deje? Čo som jej vlastne urobila?     

No, ďalšia creepy časť.. Pre niekoho nie, pre niekoho hej. Mne sa takéto časti píšu celkom ľahšie , no potom kvôli nim veľmi nespím, lebo vkuse nad nimi premýšľam. 

Túto časť by som chcela venovať OlivaSweet, za jej krásne slovká a podporu, či už s príbehom alebo hroznou nemčinou :)... Gratulujem ti k 100k prečítaní, nič iné pre teba takto nemôžem urobiť, ako venovať časť ...Zaslúžiš si to a som nesmierne šťastná, že som začala práve tvoje príbehy čítať a že som mala možnosť aspoň trošku ťa spoznať cez wattpad :)