Only angel (H.S)

70.časť

Studený vánok , ktorý sa mi pohrával s vlasmi ma nejako prebral. Ani vlastne neviem, ako som zaspala.

Jemne som otvorila oči a uvedomila som si, že ešte stále letíme. Nebolo mi všetko jedno, no nejako som si tú výšku nevšímala.

„ Musíte sa ho zbaviť, rozumiete?" započula som tlmený hlas.

Opäť na mňa doľahla silná ťažoba, jediné na čo som sa zmohla bolo jeho meno.
-----------------------

Hodiny tikajúce na stene mi vytvorili akýsi zvláštny pocit, že sa nachádzam niekde inde. Aj takáto vec ma momentálne dokáže urobiť nepokojnou.

Postavila som sa z postele, na ktorej som sa zobudila a prezrela si celkom prijateľnú izbu, do ktorej ma uložili. Aj keď som mala rada bielu farbu, po tomto som si istá, že ju ani nebudem chcieť vidieť. Biela posteľ, biele povlečenia, biele skrine, biele zrkadlo...jediná vec, ktorá mi pomôže sú čísla na bielej hodinke, ktoré musia byť čierne, inak by ich nebolo ani vidno.

Skúsila som otvoriť dvere z izby, ktoré boli odomknuté. Dostala som sa cez ne na dlhú chodbu, ktorá mala iba jeden smer. Moja izba bola na jej úplnom konci.

Ani som si nedávala pozor, či idem potichu alebo ma počuť. Všetko mi v tejto chvíli bolo jedno, pretože urobím všetko preto, aby som našla Harryho.

Keď som prišla na koniec chodby, bola tam len odbočka vpravo, tak som išla ďalej. Nebolo tam ani veľa dverí, tak som sa radšej do nijakých neodvážila vstúpiť.

Pri ďalšej odbočke som však narazila do mocnej hrude, ktorá sa vynorila z ničoho.

„Nathan..." zašepkala som si popod nos.

„Som rád, že si už hore. Tak, ako sa ti to tu páči?" rozprával celkom pokojným hlasom, až som mala pocit, že to ani nie je on.

„Kde je Harry?" vypískla som.

„Bella, naozaj ti len chceme dobre, pochop to, že vy dvaja spolu byť nemôžete," naďalej pokračoval v pokoji.

„Pýtala som sa ťa, kde je Harry," na každé jedno slovo som kládla dôraz, aby ma už konečne pochopil.

„Je preč, Isabella, už ho nikdy neuvidíš," to, s akým úsmevom na tvári sa na mňa odrazu díval ma snáď vyprovokovalo ako nikdy predtým.

„Ty...si," každé jedno slovo som hovorila, keďže moje ruky mlátili jeho hruď , „ jeden...obyčajný...hajzel!" nehýbal sa, nebránil sa. To ma ešte viac naštvalo.

„Bráň sa ty idiot, bráň sa! Keď ste boli desiati na jedného tak si vedel, ako sa tie ruky používajú! Tak prečo tu len tak stojíš?!" zaplakaná som vykrikovala na celú chodbu. Vedela som, že to nekričím ja, ale beznádej, ktorá už vyhrávala nad mojou mysľou. Nevládala som.

„Myslel som si, že to pôjde po dobrom, no ako chceš," schmatol ma za ruky a chytil mi ich za chrbtom. Keby ich nasmeroval trocha vyššie, bol by mi ich vykĺbil.

„To monštrum už nikdy v živote neuvidíš," zašepkal mi blízko pri uchu, čo mi spôsobilo husiu kožu.

„Nevieš s kým máš dočinenia, Nathan. Ver mi, ak sa toto všetko raz skončí, budeš prvý koho zabijem," akoby som to ani nehovorila ja, no myslela som to vážne. Nikdy v živote som v sebe nemala toľko nenávisti ako teraz.

„Dosť bolo rečí," ruky mi nasmeroval o trochu vyššie, čo ma donútilo trochu sa zohnúť. Druhou rukou mi bez menšej ľútosti chytil vlasy, za ktoré ma naštvane ťahal späť do izby.

Nepovedal ani slovo, len otvoril dvere, hodil ma na posteľ a tentokrát ma už aj zamkol.

Naštvane, ba priam zúrivo som vyletela z postele a začala mlátiť na dvere ako zmyslov zbavená.

„Pomôžte mi niekto! Pomoc!" kričala som ako najviac to išlo. Dokonca to ani nemôžem nazvať krik, keďže som znela až zachrípnuto.

„Čo to robím?" opýtala som sa samej seba takmer bez hlasu. Vedela som totiž, že takto to nepôjde. Čo sa to so mnou deje? Zošaliem?

Celá ubolená a slabá som sa chrbtom zosunula dolu po dverách a zostala pod nimi sedieť. Obtočila som si ruky okolo kolien a sedela. Chcela som ten hnev zo seba dostať von slzami, no nešlo to, akoby som už nemala čo plakať.

„Harry, potrebujem ťa," rozklepaným hlasom som pošepkala. 

8k  ľudiaaa ďakujen krásne vy ste úplne najlepší , neskutočne si to vážim ❤❤❤