Only angel (H.S)

5.časť

Isabella's pov

Keď som dojedla tú ohromne veľkú porciu jedla, odložila som tácku kde bola. Sadla som si späť do rohu miestnosti a čakala na zázrak. Môžem tomu rovno hovoriť svoj flek. Neviem, kde inde si mám sadnúť, všade je zima alebo mokro, na niektorých miestach dokonca zaschnutá krv. Fuj. Pri pomyslení na to, čia je alebo ako sa sem dostala mám zimomriavky po celom tele. Oprela som si hlavu a počúvala to nekonečné ticho v celej miestnosti, z ktorého som začínala dostávať závrate. Mala som pocit, akoby sa ku mne ozývalo, akoby volalo moje meno.

„Bellaaa.." Neprestajne sa to opakovalo. Dookola a dookola to isté. Z tejto atmosféry ma zachránil dážď z vonku , ktorého dopady spôsobovali ozvenu.

Rozhodla som sa , že tu len takto sedieť nebudem. Že by som sa pokúsila utiecť, to zasa nie. Viem, že by som to nedokázala. Len to, ako rýchlo sa pohybuje je jeho plus a navyše, to on pozná tento celý zámok, nie ja.

 Chcela som sa postaviť, no pálivá bolesť v kolenách mi to zakazovala. Aby som nestratila rovnováhu, pridržiavala som sa steny. Pomaly, ale iste som sa postavila a presunula k mrežiam. Nakukla som cez ne, aby som si pozrela jeho nádhernú záhradu. Napriek silnému dažďu , ktorý mi bránil vo výhľade som neprestala pozorovať krajinu. Dážď milujem, čiže mi to vôbec nevadilo. Skôr ma to upokojovalo. Navyše mi hovoril, že budem jeho "otrok", tak prečo teda nič nerobím? Radšej by som upratovala celý zámok, starala sa o kvetiny alebo varila, to je jedno čo. Všetko by som robila radšej, ako trčať tu, v tejto diere.

„Prečo sa takéto svinstvá stále dejú len mne?" Opýtala som sa samej seba s miernym povzdychnutím. Chcela som si ísť sadnúť, späť na môj "flek", no narazila som do mohutnej, studenej hrudi, brániacej mi cestu.

„Ale, ale.. kde ste sa vybrali, slečna?" So slovom slečna sa výrazne pohral na jazyku. Na tvári sa mu zjavil sarkastický úsmev. Ruky si prekrížil cez seba a čakal, pokiaľ neodpoviem.

„ Pozri sa okolo seba. Myslíš, že mám kam ísť?" Hodila som na neho vražedný pohľad. Vážne ma vytáča to, že mi vyká . A ja jemu vykať nebudem. Netuším , koľko má rokov, ale podľa štýlu obliekania zasa najmladší nebude. Aj tento čierny plášť čo má na sebe, hovorí za všetko.

„Rozhodol som sa, že keď už vás tu mám, tak by ste mi mohli pomôcť s nejakými vecami." Otočil sa ku mne chrbtom a prezeral si všetko navôkol. Mňa pohľadom úplne ignoroval.

„A s čím teda?"

„Musíte mi upratať celý zámok. Z vrchu až po spod," otočil sa späť ku mne a dodal : „ ale neopovážte sa vojsť do Ľavého krídla. Varujem vás, keď vás tam nájdem, neželajte si ma." Pri pohľade na mňa sa mu jeho oči zmenili na červené. Bola to skôr taká zastrašujúca červená. No ja som sa ho nebála.

„ A kedy mám začať?" Zvedavo som sa ho opýtala.

„Hneď teraz!" Zvýšil hlas  a chytil ma za zápästia. Pritiahol si ma k nemu a odpútal ma od reťazí . Netuším ako, ale ruky som mala celé od krvi. Utiecť som sa nepokúšala, reťaze ma netlačili, takže neviem.

„Poďte za mnou." Rozkazujúco  povedal , čím zničil všetko ticho.   Nezostávalo mi nič iné, len ho prenasledovať. Zišli sme dolu po schodoch do jedálne, kde som mala naplánované prespať, keď som sem prišla. Potom sme zabočili a ocitla sa vo veľkej tanečnej sále. Počkať! To miesto poznám! Je to tá istá sála , ako z môjho sna.

Chcela som pokračovať ďalej, no nemohla som. Nevšimla som si , že zastavil, tak som mu hlavou narazila do chrbta. Ako najväčší debil, super. Rozmýšľala som nad tým ,či sa ospravedlniť, ale vykašľala som sa na to. Stáli sme pred rozsiahlym schodiskom, tiahnucemu sa do dvoch izieb.

„ Tu máte," hodil mi do ruky metlu a handru, otočil sa ku mne a naposledy povedal: „ do Ľavého krídla nesmiete, opakujem vám to ešte raz, pre vaše dobro. Teraz, pustite sa do toho." Odvrátila som od neho zrak a pretočila som oči. Premerala som si celú miestnosť, od stropu po zem a mierne si povzdychla.

„A čo presne mám..." Vetu som nedokončila, lebo som ju nemala komu hovoriť. Zmizol.

Vyšla som hore po schodisku, na ktorom sa nachádzali nádherné sochy. Teda, boli nádherné, teraz sa už rozpadávali. 

-------------------------

„Konečne!" Nahlas som si prehovorila do duše. Pravdupovediac , radšej by som hnila v tej špinavej miestnosti. Netušila som, že to bude až tak hrozné. Bolí ma celé telo, hlavne tie narazené kolená. Pri pomyslení na bolesť som si ich pohladila a modlila sa za to, aby to konečne skončilo. Chcela som byť doma, pri svojej mamine. Jesť svoju pizzu a pozerať svoj obľúbený seriál. Ako mi to všetko chýba.

Zaujímalo by ma, ako sa mám dostať späť do otrokárne . Nemám tušenia kde sa nachádzam. Prešla som totiž celý zámok a cestu dole si vôbec nepamätám. Chcela som na neho skríknuť, no nevedela som ako. Nepoznám jeho meno, nemám ani len tušenia čo je zač. Kašľala som na to, oprela som sa chrbtom o stenu a premýšľala nad celým životom. Hlavou mi behali rôzne veci. Ako sa odtiaľ dostanem? Čo robí práve teraz moja mama? Má sa dobre? Prečo som musela v lese zaspať? Čo som komu urobila... Ale prečo neskúsiť šťastie? 

Veci som opatrne položila stranou, našla som cestu späť do jedálne a uvažovala nad situáciou. Urobiť to? Je to ako samovražda, keď má nájde.. Obzrela som sa okolo seba, bola som sama. Už ma od slobody delili len dvere. Pomaličky som položila studenú ruku na kľúčku, ktorú som čo najtichšie stlačila. Rýchlo som vyskočila zo zámku a neobzerala sa. Prebehla som cez rozsiahlu záhradu, v ktorej som sa takmer stratila.  Myslela som si, že som to dokázala, no opak bol pravdou. Silná ruka ma schmatla za zápästie a rýchlo otočila smerom k zámku.

  „ Čo to robíte?" Vôbec po mne nekričal, všetko hovoril s rozvahou, no aj napriek tomu som vedela, že sa hnevá. Stisk mi po chvíli povolil.

„Chcem ísť domov. " Zamrmlala som si popod nos, no dosť nahlas aby to počul.

  „ Nemôžete."

„ Ale prečo?"

„Poďte, odvediem vás hore." Ľahko som prikývla hlavou a išla za ním. Nič iné mi neostávala. Teraz som si už úplne istá, že sa odtiaľto nedostanem. 

„Ehm," nevedela som ako ho mám osloviť, „ nechcem ťa otravovať, ale hore na poschodí som nechala metlu." Otočil sa ku mne a znechutene sa uškrnul. Neviem ,či sa mu ich nechce odložiť, alebo sa mu to hnusí, no bolo to divné. Nechala som to tak a situáciu som ďalej vo svojej mysli nerozoberala. Vykročil hore po schodoch,niečo tam porobil a hneď bol späť dolu.

Hneď ako som uvidela matrac, chcela som si sadnúť, no jeho mocné ruky ma stiahli späť.

„Ruky." Povedal rozvážne , z čoho mi naskočila husia koža. Ako môže byť taký kľudný a strašidelný zároveň? Natiahla som k nemu ruky a on mi ich spútal späť do reťazí. Odmerane sa otočil a odkráčal preč. Bez jediného slova.

Konečne som si sadla a mohla oddýchnuť. Vkuse len premýšľam. Premýšľam nad tým, ako by som si mohla uľahčiť situáciu. 

5.časť je vonkuu ! 165 prečítaní na štyroch častiach a prológu?! Ľudia ste neskutoční 😍 Ďakujem vám 💖 Nesmierne si to vážim :) Inak boli ste na Dunkirk? Musím uznať, je to naozaj úžasný film!