Only angel (H.S)

76.časť

Obidve sme pod tlakom zmeraveli, priam skameneli. Aj napriek bolesti, ktorú som pociťovala, vyskočila som na nohy rovno pred Nialla.

"Niall," skryla som si ruky do vlasov a vážne pokračovala ,"hovor."

"Spolu s ostatnými mužmi som sa hneď po tvojej návšteve vybral hľadať aspoň nejaké stopy. kde by Harry mohol byť väznený.  Čakal som, že to bude oveľa náročnejšie, no mnoho chlapov prichádza k rozumu a postupne sa pridávajú na našu stranu. Navyše, Nathan je tak zaslepený svojim plánom, že pravdepodobne zabudol zaobstarať stráže. No teraz k tomu hlavnému, Bella. Mala si pravdu, keď si hovorila, že je blízko. Je v našom žalári,  znie to veľmi jednoducho, no Nathan vedel, kam ho ukryť. V žalári je mnoho celí, no na jeho konci sú ešte skryté dvere, ktoré sa otvoria , ak stlačíš správnu tehlu. Za dverami je ešte niekoľko celí, no úprimne, dobre to tam nevyzerá. Zvykli sme tam zatvárať veľmi, veľmi zlých ľudí. takých, ktorý si také podmienky zaslúžili. Bohužiaľ, tie cele sú už strážené mužmi, ktorý zjavne od Nathana nikdy neodstúpia. Ale môžem ti sľúbiť, že som si istý, že tam Harry je ukrytý."

"Niall, všetko to dáva logiku, pretože je to strážene  a som si istá, že o tom mieste veľa ľudí nevie, no ako si si tak istý, že tam je Harry? Z tvojho rozprávania som pochopila, že ste sa bližšie nedostali, je tak?" musela som si sadnúť späť na posteľ. Ani neviem, či kvôli tej bolesti alebo nervozite.

"Nie, Bella, ďalej sme sa nedostali," Niall sklonil zrak k zemi, poriadne sa nadýchol a pokračoval," nechcem ti ublížiť , no jasne sme počuli, ako Harryho hlas zasahuje do všetkých kútov žalárne. Nikdy v živote som nepočul toľko zúfalosti a bolesti. Nikto sa tam dole necítil dobre, behal nám mráz po chrbte, keď sme si uvedomili, že neustále prosí o pomoc a kričí tvoje meno."

 Sadla som si na posteľ,lakťami som sa oprela o kolená a hlavu skryla do dlaní. Bolí to, bolí ma to, keď na neho pomyslím , ako sa trápi, no musím ostať silná. Teraz ma potrebuje. Nemá šancu dostať sa s toho miesta sám, ja mám tu hore viac ľudí na svojej strane.

"Niall, čo urobíme?" pošepkala som.  Ten si kľakol ku mne a chytil ma za ruku, so smutným výrazom na tvári. Toto nie je dobre, Niall nemôže strácať nádej.

"Najprv sa musíš zotaviť, na to, aby sme niečo dokázali sa musíš cítiť dobre. Neboj sa, máme ešte kopec času na premýšľanie plánu, navyše sa pred 31. januárom teoreticky nič nedá podniknúť. Vtedy takmer všetci anjeli odídu do Rumunska a ..."

"31.januára? Niall, to je len jeden deň pred Harryho narodeninami." vyskočila som na nohy a nervózne som sa začala prechádzať po izbe.

"Nevedel som, že má vtedy narodeniny, no na tom to  nič nemení, však?"

"Mení , veľmi veľa vecí. Harry je pod kliatbou, ak sa nám nepodarí zachrániť ho, umrie." keď umrie on, umriem aj ja...

"Bella, j-ja...je mi to ľúto, naozaj. Inú možnosť nemáme. Prisahám, že dovtedy všetko vymyslíme. Podarí sa nám ho zachrániť, uvidíš. Musíš byť silná a veriť. Ak  v tebe zostal ešte maličký plamienok nádeje, rozšír ho , nech horí ako obrovský plameň, ktorý nás zachráni."

S úsmevom som sa na neho pozrela a pomaly podišla k nemu. Neovládla som sa a musela som ho silno objať. Sama si uvedomujem, že ho takmer vôbec nepoznám, no doposiaľ mi pomohol viac ako niektorý ľudia za celý môj život. Zozadu som pocítila teplo, ktorým ma zahriala Rose, keď sa k nám vrhla aj ona. Nedalo mi to neusmiať sa. Na maličkú chvíľku som v sebe pocítila pocit šťastia.  

Kebyže vidíte výraz mojej tváre, ako toto píšem, asi by ste zošaleli. Už veľa, veľa, veľa,veľa ...........veľakrát som sa vám ospravedlňovala za to, že neskoro vydávam časti. Ani jedno obrovské prepáčte ma neospravedlní. Bola to veľmi dlhá doba, myslím, že približne 5 mesiacov. Vtedy som písala časti možno raz za týždeň. Sama neviem, čo sa so mnou stalo...Chcela som tento príbeh cez prázdniny dopísať, keďže som mala kopec času, no nebudem klamať, vôbec som na to nemala chuť a náladu. Nasilu som to taktiež nechcela písať. Raz som sa k tomu aj dotlačila, myslím, že niekedy koncom augusta. Zostala som pred PC sedieť mĺčky bez toho, aby som niečo napísala. Vtedy som pochopila, že nedokážem ďalej písať, nedokázala som dostať svoje myšlienky von. Moje vety vôbec nedávali zmysel, všetko to bolo také, umelé... Potom som začala uvažovať nad tým, že tento príbeh nadobro ukončím tak, že ho celý stiahnem z wattpadu. Dokonca som si chcela zmeniť aj meno, aby mi nechodili správy typu prečo som to vymazal atď. Nechcela som im totižto odpísať tak, že neviem  čo písať, to nie je ani reálny dôvod predsa... V septembri som nastúpila na strednú a  toto, ešte len toto ma neskutočne dorazilo. Moja škola je presné stelesnenie pekla, vôbec to nedávam. Mám dni, kedy príde domov okolo 3, učím sa aj do 10 pretože tam nás naši milí profesori ( irónia, že nemajú na to ani titul, ale vyžadujú si , aby sme ich takto volali :) ) vôbec nesanujú a nemajú problém vám dať zo dňa na deň napísať referát, naučiť sa ho, písomku, ústne odpovede asi z 15 strán... Myslím, že mám aj fóbiu z PrOfeSorKy, čo ma učí matematiku.. Keď neveríte v diabla, nah, ja ho vidím každý deň, škola je jej domáce územie :) My sme tam len jak také prázdne duše blúdiace po pekle, ktoré čakajú na rozsudok, či pôjdu ďalej alebo budú mučení ( zatiaľ si nás mučia aj naďalej). A keď sa ma niečo opýta alebo vyvolá k tabuli, ešte len vtedy to je v kýbli ( ako môj poklad hovorí).. Ale však hej, motto mojej dejepisárky " v škole sa máš učiť, nemá ti tu byť dobre" mi stále otvorí oči, keď trošku začnem uvažovať optimisticky... Zišlo by sa aj niečo pozitívne na tú moju školu, tak vám teda poviem, že máme aspoň pohodlné gaučíky na chodbe :). Práve sa smejem jak psychopat, už mi táto škola stúpla do hlavy , vôbec to nie je smiešne, mám pocit, že vnútorne zomieram :) Takže aspoň viete , ako to v mojom živote chodí, trošku som sa zmenila, čo sa vyjadrovania týka. Predtým som snažila písať všetko pekne do týchto riadkov pod časťami ( neviem jak sa to volá ), no uvedomila som si, že toto je vlastne jediná moja šanca, ako vám aspoň trošku ukázať moje JA a aby ste ma aspoň trošku spoznali.. To znamená, že si nebudem dávať nijako servítku pred ústa, ako kedysi a trošku odhalím svoj suchý humor. Takže áno, keď sa mi nijako nepodarí skočiť pod auto alebo sa nechtiac pošmyknúť zo schodov, tak mám na pláne príbeh normálne dopísať. Z tohto ste možno vydedukovali, že som úplna troska ( well i am), no aj tak vás mám dosť dosť rada ! Dúfam, že to spolu ďaleko dotiahneme  a keď sa budete nudiť, môžete mi napísať pekný komentík alebo aj správu nech mi moje zmrznuté srdiečko opäť začne biť :)

ĎAKUJEM!