Only angel (H.S)

1.časť

Z môjho zamyslenia ma prebudil silný zvonček, ktorý oznamoval koniec vyučovania. Konečne. Dnes bol fakt zabitý deň, ešte k tomu pondelok. Viete, nie je najľahšie mať v pondelok, hneď prvú hodinu fyziku s tým najväčším bláznom. Aj napriek k tomu, že svojho fyzikára veľmi nemám v láske, nedokázala som ho neznášať.  Niekedy bol v pohode, inokedy som mala sto chutí len tak sa nenápadne vypariť z hodiny. 

Tašku som si prehodila cez plece a čo  najrýchlejšie trielila von zo školy. Napriek tomu, že autobus mi išiel až o pol hodiny, ponáhľala som sa ako zmyslov zbavená. Pravdupovediac, v mojej škole nepoznám nikoho normálneho. A nemám chuť počúvať škaredé výkriký na moju adresu. Áno, nemám žiadných priateľov. So spolužiakmi sa niekedy porozprávam, ale nepovažujem ich za svojich priateľov. 

Vyšla som zo školy a namierila som si cestu do mojej obľúbenej cukrárni. Smutné je, že tu bývam približne dvanásť rokov a neviem ako sa volá.

-------------------

„Jedno cappuchino,prosím." Na stôl som položila peniaze a čakala na objednávku. Jednou nohou som si dupkala, ako stále, keď nemám čo robiť,alebo sa niekam ponáhľam. Tentokrát to trvalo celkom dlho.  A ako vidím, všimli si to aj ľudia za mnou, stojací v rade.

„Cappuchino!" Zakričal čašník a ja som k nemu letela rýchlosťou svetla. Letmo som sa pozrela na hodinky, ktoré ukazovali 14:57. Zobrala som cappuchino a zo slušnosti ešte zakričala : „Dovidenia!" Čašník ,ktorý ma obsluhoval (mimochom, bol veľmi pekný) mi rýchlo odkýval. Keď som sa išla napiť, zbadala som malý papierik prilepený na pohári. „Dúfam, že sa niekedy spoznáme. Tom."  Och, tak to je milé. Líca sa mi mierne začervenali, to bude asi preto, lebo do teraz o mňa nikto nemal záujem. No keď som nad tým tak rozmýšľala, mohla by som sa zajtra zastaviť, tak nenápadne popýtať číslo na mobil.  Moje sladké myšlienky, roztrúsila realita. Meškám na autobus, a to poriadne!

 Utekala som ako sa dalo. Prešla som cez všetky skratky , ktoré som našla. Zbadala som pani, ako nastupuje posledná do autobusu. „Počkajte ma!" Zakričala som na celú ulicu, až sa všetci otočili. Chvalabohu ma pani počula. Niečo povedala šoférovi, ktorý ma počkal.  Našla som si voľné miesto, dala slúchatka do uší a "oddychovala".

--------------------

Asi po pol hodine cesty som konečne vyšla z toho prepoteného autobusu.

„Mamii, som doma!" Mama bola v kuchyni, práve mi varila obed. Mala som iba ju. Otec mi zomrel, keď som mala 13 rokov. Bol to tuhý fajčiar, takže jeho pľuca postihla rakovina. Dva roky na to jej aj podľahol.

„Ahoj Bella ,ako bolo v škole?" vyzvedala mamka, ako stále.

„Tak , ako v škole mami, ešteže mi deň zachránil fyzikár." Mamka vedela, že ho nemám veľmi v láske, tak sa mierne pousmiala. „Čo máme na obed?" Rýchlo som sa opýtala.

„Domácu pizzu," mama sa usmiala a dodala : „viem, že nie je ako tvoja obľúbená, ale je odo mňa a.."

„Mamka rýchlo mi ju už daj lebo som hladná ako nikdy."

„..a je robená s mojou láskou, vďaka Bella, že mi skáčeš do reči." Sarkasticky sa na mňa usmiala a pohladila ma na líci.

Obed som rýchlo zmastila a utekala sa učiť do izby. Nie, nie, nie..NIE ! Ach jaj, mám toho toľko veľa..zajtra nám chýba matematikárka, to znamená, že máme zastupovanú hodinu s fyzikárom. Zabite ma niekto! Takže okrem angliny, slovenčiny, dejepisu a nemčiny si do hlavy potrebujem natrepať aj fyziku. Krása. Stavím sa, že mi to potrvá aj také 3 hodiny.  

--------------------

Isto aj vy poznáte ten pocit, keď sa potrebujete učiť, no všetko vám zrazu príde zaujímavejšie ako učenie? Dokonca aj biela stena? Lebo ja to poznám, veľmi dobre. Momentálne sa mám učiť nemčinu, no namiesto toho sa tu len tak točím na stoličke. Inokedy nuda, teraz zábava.

 Hodiny ukazujú 18:15, čo znamená, že som sa skoro trafila. Rozhodla som sa, že pôjdem na menšiu prechádzku do lesa. Mama mala nočnú a predtým zvyčajne chodievala do obchodu, aby si nakúpila jedlo,  takže som nemusela podstúpiť výsluch typu "A kedy prídeš domov? Nebude ti zima? S kým ideš von? Nie si hladná? Máš kredit keby niečo?"

Les bol asi 15 minút cesty pešo od nášho domu. Bol obrovský a neuveriteľne hustý. Kedže ešte slnko svietilo, zreteľné svetlo som sem-tam našla, inak bol les skoro všade tmavý. Nikdy som sa tam nebála prechádzať, ale dnes som mala veľmi divný pocit.

Ako som si tak kráčala, začula som veľmi divný zvuk. Prichádzalo to spoza mňa. A približovalo sa to! Z vrecka som vytiahla kapesný nožík a namierila si ho pred seba.

„Nech si ktokoľvek, alebo čokoľvek, varujem ťa, mám nôž a..a nebojím sa ho použiť!" S nožom som "zašermovala" do vzduchu a vypadol mi z ruky. Samozrejme Bella, veď ty by si nedokázala ublížiť ani muške. Šuchot sa približoval ku mne ale ja som stála na mieste ako zmrazená. Zrazu spoza kríku vyšiel malý ježko.

„To ako vážne Bella? Vytiahla si nôž na ježka a potom si sa mu vyhrážala? No pekne! A ešte sa aj rozprávaš sama so sebou.."Čupla som si k nemu a obdivovala som to nádherne stvorenie.

„Takže od dnes si Pán Ježko, môj prvý kamarát." Ježko si vydýchol a pokračoval v ceste.To isté som urobila aj ja, pričom som  narazila  na nádherný dub, ktorý sa tiahol  sa aspoň do neba. Pozrela som sa na  čas, aby som nešla domov po tme. Bolo 19: 47,slnko zapadá približne okolo 20:30, čo znamenalo, že som mala dostatok času .Sadla som si pod obrovský dub a dala slúchadlá do uší. Toto je pravý oddych. Oči mi zaplavila hustá černota , hudba mi nádherne hrala do pozadia. Zaspala som.

--------------------

„PIIIP,PIIIP!" Zobudila som sa na hlasné pípanie v mojich ušiach.

„Pripojte nabíjačku, to vážne veď som mala skoro 100 percent baterky!" Trochu som si ponadávala , no až potom som zistila, že domov sa len tak ľahko nedostanem.

Všade okolo mňa bola tma, nikde nikoho, ani kúsok svetla. Nemala som šancu dostať sa domov. Slnko už zapadlo.

Takže toto je prvá časť môjho príbehu! Nesmierne dúfam, že sa vám to bude páčiť a bude vás to baviť, tak ako to mňa baví písať :) Som veľmi vďačná za každý hlas, prečítanie a komentár :) Budem sa snažiť, vydávať časti každý tretí alebo štvrtý deň. Užívajte prázdniny ľudkovia ! :*