Only angel (H.S)

21.časť

Ako rýchlo tie dvere zatvoril, hneď ich aj otvoril. Neubehlo ani päť minút, Harold už bol späť s plným tanierom jedla. Opatrne som sa posadila, kvôli čomu som sa aj mierne zadýchala. Oprela som si hlavu o čelo postele, aby sa mi ustálilo dýchanie, no trvalo to celkom dlho. Z Haroldovho pohľadu som zistila, že si všimol, ako ťažko sa mi dýcha. Za ten čas, čo ma nechal odpočívať, si sadol na kraj postele. Presne tam, kde predtým. Tanier si zložil na kolená pričom jeho oči po celý čas blúdili po mojich ranách. Najprv sledoval brucho, potom pohľad presunul na moje rameno. No jeho oči išli stále vyššie a vyššie, k tým mojim. Hneď, ako sa naše pohľady stretli, oči som zatvorila. Nedokážem zniesť ľútostné pohľady, vždy ma to vytáča. Nie som typ človeka, ktorý potrebuje byť ľutovaný.

„Dobre?" Haroldov hlas ma prebudil z akéhosi zamyslenia. Náhle som otvorila oči a uvedomila si, že dych mám v poriadku.

„Dobre." Rázne som odvetila.

„Tu máte, celý deň ste nič nejedli." Tanier stiahol z kolien a posunul ho po prikrývke smerom ku mne.

„Ďakujem." Ako som tak prežúvala, prišlo mi trápne, ža Harold pri mne len tak sedí. Bez jedla. „ Vaše je kde?"

„Kde je čo?" Nechápavo sa na mňa pozrel.

„Predsa jedlo. Hádam tu nebudete len tak sedieť a pozerať do blba."

„No..pravdupovediac nie som hladný, už som jedol."

„Vidím vaše nenápadné pohľady na môj tanier. Chodte si rýchlo pripraviť jedlo. Toľko vás už počkám." Hlavou som mu ukázala na dvere, čím som chcela povedať, nech ide.

„ Nechápem, s čím ma chcete počkať?" Ako som si tak všímala, Harold sa mi celkom páčil keď niečomu nechápal. Obočie sa mu posunulo takmer k sebe, čo vyzeralo celkom komicky, no jeho oči všetko napravili.

„S jedlom, Harold," jemne som sa zasmiala z jeho nechápavosti a dodala , „ najeme sa spolu."

„Spolu?"

„ Áno, ak vám to neprekáža."

„ Ani náhodou. Teda, ani náhodou, že mi to neprekáža. Nie, že nechcem s vami večerať. Tak ja, ehm, idem si pripraviť jedlo. Hneď som späť." Sedel pri mojich nohách, no len po jednom žmurknutí bol pri dverách. Chytil kľúčku zvonku, zastavil sa a úsmev rozžiaril celú izbu. Nemohla som tam len tak sedieť, preto som mu úsmev opätovala, aj keď nie taký intenzívny ako jeho. Za to úprimný áno.

Môžem rovno povedať, že som sa nestihla ani pomrviť v posteli a Harold už bol späť. Pohľad mi hneď padol na jeho tanier, veď kto by si nevšimol asi päťkrát väčšiu porciu ako tú predo mnou?

„Predpokladám, že ste hladný."

„Ani neviete ako dlho som nejedol takéto jedlo." Celkom ma zaskočilo, keď povedal, že "takéto" jedlo dlho nejedol. Chcela som sa ho opýtať ako to myslí, no bála som sa odpovede. Nakoniec ma však strach premohol.

„ Ako to myslíte "takéto" jedlo? Živíte sa niečím iným?"

„Mhm," do úst si vložil takmer polovicu bagety, rýchlo prežul a dodal , „ zvieratami."

„Počkať, vy pijete zvieraciu krv?!" Telom mi prešla vlna adrenalínu, čo mi pod sekundou naplo telo.

„Čože? Nie," ironicky sa na mňa usmial , „ jem mäso. Nie som upír, Isabella. Nikdy by mi nenapadlo piť krv!"

„Dobre teda, celkom ste ma vyľakali." Pred tým, čo ma napadol Chodec som sa Harolda chcela niečo opýtať. Nechala som to radšej tak, pretože som ho nechcela zaťažovať otázkami. No teraz som si spomenula , čo mi blúdilo myšlienkami.

„Harold?"

„Áno?"

„ Musím sa vás niečo opýtať, ale sľúbte mi, že sa nenahneváte."

„Hm," tanier položil bokom, zadíval sa mi do očí a dodal , „ sľubujem, že sa nenahnevám."

„ Zabili ste už niekedy človeka?"

Izbou sa ozývalo len moje hlasné dýchanie, čo ma donútilo skúmať jeho hruď. Zatiaľ čo ja som sa nadýchla asi každú tretiu sekundu, jeho hruď sa nadvihla možno dvakrát za minútu. Ticho, hrobové ticho panovalo v celej izbe, kvôli čomu som si nervózne zahryzávala do hornej pery. Asi po piatich nervóznych zakúsnutiach som na jazyku ucítili kovovú chuť krvi, na čo som si hneď spomenula na Chodca. Srdce sa mi pri pomyslení na tu príšeru rozbušilo trikrát rýchlejšie. Strach sa mi šíril celým telom. Najprv ovládol moju myseľ tým, že nedokážem prestať myslieť na tú príšeru, potom prešiel k srdcu, ktoré mi neustále silno buší. Dostal sa mi do nervov všetkých končatín, kvôli čomu mi hocikedy o milimetrík podskočí prst na ruke, ba dokonca celá ruka. Tentokrát mi však strach nenaháňala spomienka na tú príšeru a pomyslenie na to, že hocikedy ju môžem zasa vidieť a podľahnúť jej. Obávala som sa však aj Haroldovej odpovede. Sekundy ubiehali ako hodiny, no stále neodpovedal. Začínala som sa báť najhoršieho. Bol by naozaj schopný niekoho zabiť?

No...Viem, že mám časti vydávať každý tretí deň, ale viem, že tento týždeň budem mať strašne nabitý. Brat ma narodeniny a sľúbila som mu, že mu namaľujem obraz, tak to musím stihnúť do stredy. Potom tu je ešte tá škola, no a potrebujem písať ešte nové časti do Only angel, pretože mám ich predpísané po 27.časť a bojím sa, že nebude čas na písanie iných. Takže som sa rozhodla, že časť vydám dnes a celý týždeň sa budem venovať písaniu nových častí a maľovaniu. Samozrejme aj škole. To znamená, že nová časť výjde asi až v sobotu, možno aj v  nedeľu. Zakončila som vám to celkom napínavo, ale aspoň sa budete mať na čo tešiť :D dúfam, že som vás nejako nesklamala, ale naozaj si veci potrebujem dať do poriadku :) Ďakujem za všetko :*