Only angel (H.S)

37.časť

Keď som zišla dolu, Harold akurát položil taniere na stôl v jedálni. 

Zadívala som sa na taniere a rozoznala v nich špagety. Uf, tak tie som teda dlho nemala.

„Vďaka, Harold." Potichu som povedala, na čo mi len s úsmevom prikývol. Odsunul mi stoličku, posadila som sa a pustili sme sa do jedenia. Samozrejme sme si aj dopriali dobrú chuť. Bez toho by to predsa nešlo.

„Isabella?" 
        
„Áno?"

„Viete, napadalo mi, či by ste nechceli nejaké nové oblečenie." Nové oblečenie? Odkiaľ by ho predsa nabral?

„Nemajte obavy, oblečenia mám v tej skrini až-až." Chápavo pokrútil hlavou, na čo mi hneď napadla dôležitá otázka.

„Inak, keď som sem prišla, skriňa bola plná šiat a korzetov. No teraz tam sú úplne normálne veci. Zaujímalo by ma, odkiaľ ste ich zobrali." Keď som dohovorila, Harold sa len jemne usmial popod nos, čo ma celkom privádzalo do rozpakov. Čo vyviedol?

„Viete, niektorý ľudia si ešte v teplejších dňoch vedeli sušiť veci vonku. Tak som raz v noci využil situáciu a..." Tak toto nie..

„Vy ste naozaj v noci ukradli oblečenie?" Keď mi prikývol hlavou na znak súhlasu, rýchlo som položila príbor na stôl. Pre istotu, mohla som jednému z nás aj vypichnúť oči.

So zaslzenými očami od smiechu som sa pozrela na Harolda, ktorý tiež ledva dýchal. No nie som si istá či mu bolo na smiech z toho čo urobil, alebo zo mňa. Ale skôr zo mňa, keďže som sa začala smiať z takejto veci. Ale tak, srandy tu veľa nezažívam, preto si užívam každú chvíľku.

Jemne som si pretrela oči a vzala príbor späť do rúk.

„Tak dobre, to by už naozaj stačilo." No keď sme sa na seba pozreli, opäť sme sa rozosmiali.
_______________________
Stiahla som si z vlasov gumku a hodila ju na zem. Pomaly som si rozčesala zamotané vlasy a ľahla si do postele, keďže už je takmer desať.

Dnešok bol celkom dobrý deň. Hneď na to, čo sme sa s Haroldom najedli, vzala som si rozčítanú knihu a vyšla na záhradu, kde som ju aj celú dočítala. Ihneď som si zobrala ďalšiu knihu, ktorú som čítala tiež v záhrade. No nedočítala som ju, pretože sa už pomaly začalo stmievať a taktiež ma mierne začali bolieť oči.

Vošla som do zámku, kde ma čakal Harold s večerou na stole. Tá taktiež prebehla v tichosti, no ako som už hovorila, v príjemnom tichu.

Neskôr som vyšla do svojej izby, kde som sa osprchovala a umyla zuby a teraz som tu a ležím na posteli. Zaujímalo by ma, ako môže deň zbehnúť tak rýchlo. Veď som takmer nič nestihla urobiť.

Mierne som si povzdychla, na čo som sa rukou natiahla k lampe na stolíku. Zhasla som svetlo a pokúsila sa zaspať.
_________________________
Zasa som sa ocitla v bielej miestnosti. Vlastne ani neviem, či to môžem nazvať miestnosťou.

Čakala som, že keď sa otočím, bude tam stáť môj otec, no bola som tu sama.

„Oci?" Povedala som do ticha.

„Oci, si tu?" Roztraseným hlasom som zasa narušila ticho.

Keď prešla možno minútka a otec sa neobjavil, začala som mať strach. Toto nie je sen, cítim to. Ale prečo som tu, keď tu nie je otec?

„AAA!" Spoza mňa sa ozval hrozne bolestný výkrik, na čo som si ihneď zakryla uši a padla na kolená. Keď som si myslela, že to prestalo, výkrik sa ozval zasa, no oveľa pisklavejší. Donútilo ma to si opäť zakryť uši a tentokrát sa schúliť až do klbka, kvôli bolesti, čo mi to spôsobovalo.