Only angel (H.S)

41.časť

Keď som si uvedomila, že som už hore, opatrne som otvorila oči. To, čo sa stalo túto noc už nikdy, nikdy nezabudnem.

Všimla som si ruku obtočenú okolo môjho pása a uvedomila som si, že hlava sa mi pravidelne nadvihuje. Keď som dvihla hlavu zistila som, že som zaspala na Haroldovej hrudi. Opatrne som mu dvihla ruku , aby sa nezobudil. Podišla som k šatníku, z ktorého som vytiahla obyčajné legíny a natiahla si ich pod "nočnú košeľu".

Potichu som prešla do kúpeľne, kde som si vodou prepláchla tvár a rozčesala vlasy.

Zišla som dolu do kuchyne, kde boli na kuchynskej linke položené samé potraviny a nejaké šampóny. Zrejme toto všetko Harold včera priniesol. No keď ma oči neklamú, všimla som si na samom kraji veľkú červeno-bielu nádobu. Zdala sa mi povedomá, tak som ju vzala do ruky. Dobre, viem, ako prichádza k oblečeniu, ale ako sa dostal k Nutelle?

Len som nad tým mávla rukou. Spomedzi pečiva som vytiahla 4 čerstvé maslové croissanty a natrela ich Nutellou. Dúfam, že nám po dve budú stačiť.

Pomedzi to mi napadlo, že by som mohla urobiť aj čaj, tak som zatiaľ nechala navrieť vodu a ďalej mastila croissanty. Vybrala som bielu tácku, na ktorú som položila taniere a poháre. Keď mi voda vyvrela, preliala som ju do pohárov a opatrne celú tácku vzala do rúk.

Lakťom som otvorila dvere do izby, no keďže som nemala voľné ruky, dvere celkom zavŕzgali. Poriadne som zagúľala očami a položila tácku na najbližšiu možnú vec. Keďže na čaji písalo , že po troch až piatich minútach sa má vrecúško vyhodiť, vytiahla som ich z pohárov a položila na tácku.

„Dobré ráno," ozval sa Haroldov hlas od postele. Preotože ešte len teraz vstal, mal ho o čosi chrapľavejší, čo mi spôsobilo menšie zimomriavky na zátylku a krku. Sadla som si k nemu aj s táckou a čakala pokiaľ sa poriadne prebudí. A to asi trošku potrvá, keďže tam ešte stále leží s vlasmi cez celú tvár, úplne nehybne. Dúfam, že zasa nezaspal.

„Dobré," naschvál som sa ozvala až teraz, aby som si bola istá, že je hore.

„Pripravila som pre nás raňajky."

„Mhm," Harold len odvetil do vankúša. Prebrať ho bude ťažšie, ako som čakala.

„Nie si hladný?" žiadna odpoveď.

„No, dobre teda. Tak všetky štyri croissanty s Nutellou sú potom moje," so slovom "moje" som si poriadne dala záležať a myslím, že mi to vyšlo. Harold sa hneď pretočil na druhú stranu a oprel sa o čelo postele.

„Dobrú chuť," najprv sa na mňa usmieval, no možno pod sekundou ihneď zvážnel.

„Isabella?" mám pocit, že viem na čo naráža.

„Áno?" mierne som si povzdychla a taktiež sa oprela o čelo postele.

„Prečo ste dnes v noci tak kričali?"

„Bol to len sen Harold, nič sa nedeje," snažila som sa nejako zachrániť situáciu, nechcela som mu povedať, že som mala nočnú moru, kde ma takmer zaškrtilo mŕtve dievča.

„Len sen? Kričali ste takmer na celé poschodie, musel som si dávať pozor, aby ste ma nekopli do nosa." 

Bolo vidno, že sa nejako snaží odľahčiť situáciu. No u mňa to nič nemení. Poviem mu to, keď sa na to budem cítiť....ak sa na to budem cítiť.

„Aby som neklamala, sama si už ani nepamätám, čo to bolo," zaklamala som.

„Ako môžete zabudnúť na niečo, čo vás desí?"

„Neviem...proste si to nepamätám." 

Definitívne som skončila túto konverzáciu tým, že som si do ruky vzala croissant a začala raňajkovať. Harold to podľa všetkého asi pochopil, keďže nepovedal nič. Chvíľu tam len tak sedel, no potom sa tiež pustil do jedenia.

Keď sme ráno dojedli, Harold odišiel dole umyť taniere a ja som zostala v izbe. Poriadne som si opláchla tvár studenou vodou a umyla som si zuby.

Keďže bolo ešte len ráno a už som nemala čo robiť, vedela som, že ma pred celodenným ničnerobením zachránia len knihy. Tak som sa teda prezliekla a vyšla hore do knižnice, kde som si so sebou vzala " Rómeo a Júlia". Napriek tomu, že som to včera čítala, nič si z toho nepamätám. Ani len čo sa písalo na prvej strane.

Čítala som možno desať minút, napokon sa otvorili dvere do knižnice, spoza ktorých vykúkla Haroldova hlava. Potichu vykročil k stolu a ja som ho nenápadne pozorovala spoza vrchu knihy.

„Smiem?" slabo som prikývla, na čo sa posadil vedľa mňa.

„Rómeo? To som snáď nečítal celú večnosť."

„Čítala som to včera pred spaním, no nejako som zabudla, čo bolo napísané aj na prvej stránke."

„Chce sa vám vôbec čítať toľko kníh? Myslím tým, že ja už by som dávno nevidel."

„Úprimne, už ma celkom začínajú bolieť oči."

„Hm, tak potom nevidím žiaden dôvod, aby som si to nepripomenul," Harold sa natiahol ku mne, zobral mi knihu z rúk a začal čítať, nahlas pre nás oboch.

„[ Romeo: ]

Tvoj zrak je pre mňa nebezpečnejší

než dvadsať vašich mužov. Nežne hľaď,

a nemôže mi ublížiť ich zášť.

[Júlia:] 

Za nič na svete ťa tu nesmú nájsť.

[Romeo:] 

Plášť noci ukrýva ma pred nimi

Ak neľúbiš ma, nech si ma len nájdu.

Nech radšej skolí ma ich nenávisť,

než bez tvojej mám lásky živoriť."

A takto pokračoval takmer celý deň. Počúvaním, ako Harold číta knihu ma nemohlo viac upokojiť. Vtedy som si uvedomila, že má tak pekný hlas. Mohla by som ho počúvať celé dni aj noci. Bol ako symfónia pre moje uši.

Dnes len tak narýchlo ..Dúfam, že sa vám časť bude páčiť, budem rada za každý komentár :)) Tak, páči sa vám ako sa to medzi nimi vyvíja? Lebo ja si nie som veľmi istá, či na nich nejdem prirýchlo :/

ps: taktiež som nevedela ako označiť romea a juliu no nejako som to hodila do tých zátvoriek, dúfam, že vám takáto vecička vadiť nebude :)

Ly