Only angel (H.S)

24.časť

„Ja som bol zo šľachtickej rodiny a ona žila v dedine vedľa, takže sme mali zakázané stretávať sa. Otec na tom trval. No stále sme si k sebe našli cestu. Zaľúbil som sa do na prvý pohľad.

Jednej noci, keď som sa hrozne pohádal s otcom, som utiekol z hradu rovno za ňou na dedinu. Nikdy nezabudnem na jej nechápavý pohľad, keď otvorila dvere a našla ma tam stáť. Jej rodičia o našich stretnutiach vedeli, ale mysleli si, že sme len priatelia.

Neustále sme chodili na svoje miesto do lesa, kde sme spolu trávili čas.

Keďže bola už noc, rodičia najprv neboli veľmi spokojní s mojim návrhom, na napokon ju pustili. Vybrali sme sa ako stále cez pole, potom lesnou cestičkou k obrovskému dubu, ďaleko za dedinou.

Povedal som jej o svojom otcovi, prečo sme sa pohádali. Nemal som s ním dobrý vzťah. Sľúbili sme si, že keď budeme mať obidvaja osemnásť, utečieme z domu a postavíme si maličký dom, kde budeme vychovávať svoje deti.

No potom..potom sa všetko zvrtlo behom sekundy. Vŕčanie sa ozývalo z každých strán, vĺčie oči v tme svietili ako baterky.

Obranne som si ju zobral za seba, aby jej žiaden vlk neublížil. Nebola s tým spokojná, no trval som na tom. Nechcel som ju stratiť. V očiach som jej zbadal strach, no ja som necítil nič. Miloval som ju nadovšetko, ale nebál som sa.

Chytila ma za ruku a povedala : „ Harold , uteč. Si rýchlejší. Budem ti len na príťaž." Myslela si, že ju tam len tak nechám a utečiem ako nejaký zbabelec, namiesto toho som jej len silnejšie opätoval zovretie ruky . „ Neboj sa, zvládneme to."

Zrak som presunul na vlkov, ktorý nás stále pritláčali bližšie a bližšie k dubu. No najväčšiu pozornosť som venoval vlkom bližšie k nej. Nevšimol som si jedného vlka, ktorý na mňa chcel zaútočiť. Pamätám si len , ako zakričala moje meno a skočila predo mňa.

Padla na zem, celá od krvi a vlci sami utiekli. Kľakol som si k nej a chytil ju za ruku. Nechcel som tomu uveriť, že zomierala. Presviedčal som ju, že bude dobre, no sám som vedel, že nebude.

Zobral som ju na ruky a rýchlo sa ponáhľal k nej domov. No v hĺbke duše som vedel, že to nemá cenu. Že jej už nedokážem pomôcť.

V tom chytila ruku o čosi silnejšie, čo ma donútilo zastaviť. Pozrel som sa jej do očí a vycítil, že mi chce niečo povedať.

„Zastav, nemá to cenu. Stoj. Nechcem, aby ma takto videli rodičia." Naliehal som , že musíme ísť ďalej, inak neprežije, no stále trvala na svojom.

„Prosím, je to moje posledné želanie. Umrieť  kľudná." Zlomilo ma to, tak veľmi. Padol som na kolená a položil ju na zem. Chytil som ju za ruky a neustále hladil po vlasoch.

„Musíš to vys-vysveliť mojim rodičom. Mu-musíš."

„Vysvetlím, sľubujem."

„Ha-harold?"

„Som tu, neboj sa. Zostaň ticho, dobre? Tak to bude lepšie. Som pri tebe, neopustím ťa."

„Milujem ťa." Pozrel som sa jej do očí, v ktorých vyhorel posledný plamienok života. Ako z takých krásnych očí, dokáže iskra tak rýchlo zmiznúť?

„Nie, nie , nie. Prosím, neopúšťaj ma." Chytil som jej telo a zatriasol s ním, pretože som dúfal, že sa prebudí a opäť uvidím jej žiarivé oči a úprimný úsmev.

„Aj ja ťa milujem." Poslednýkrát som ju pobozkal a potom..potom som sa zlomil. Plakal som, nariekal a kričal. Prosil som Boha, nech mi ju vráti späť, no nevrátil. Nedokázal som ju zachrániť. Sľúbil som svojej Claire, že ju ochránim pred všetkým zlom na zemi, no nedokázal som to. Zomrela mi v náručí."

Nedokázala som tento príbeh počúvať. Sĺzy sa mi liali jedna za druhou, cítila som sa hrozne. Za všetky moje skutky. Pozrela som sa na Harolda, ktorému sa pod slnečnými lúčmi leskli oči aj líca. Silno sa nadýchol a pokračoval.

„ Musel som sa nejako pozbierať a oznámiť to jej rodičom. Nemohol som ju nechať v lese. Zdvihol som ju zo zeme a pomaly kráčal späť k dedine.

Hocikedy sa mohli vrátiť vlci a zabiť aj mňa, no nebál som sa toho. Myslel som len na to, aký život budem mať bez nej.

Zabúchal som dvere ich domu, stále držiac Claire na rukách. Dvere mi otvoril jej otec. Na jeho pohľad nikdy v živote nezabudnem . Stále , keď som zaspával, videl som jeho tvár pred očami. Zlomenú tvár, plnú bolesti a v zaslzených očiach sa mu odrážalo Claireno telo.

Kolená sa mi roztriasli a dopadol som na drevenú terasu pred ich domom. Neustále som sa im ospravedlňoval, pomedzi plač im vysvetľoval čo sa v lese stalo, no nemalo to význam. Bol som pre nich vrah. Vrah čo zabil ich jedinú dcéru. Nikdy v živote na to nezabudnem."

Úprimne, keď som písala túto časť, hrozne som plakala.. Ani neviem prečo som vlastne plakala, no prišlo mi Harolda strašne ľúto :( Je mi hrozne, keď si pomyslím, že sa na svete stávajú takéto zlé veci, ba aj horšie.  Viem, že smrť je súčasťou každého života. Ale to, čo sa v tomto svete deje je až neľudské. Niekedy ani nedokážem pozerať televíziu, všade sa hlási o teroristickom útoku, tu bola napadnutá žena, malé dievčatko bolo znásilnené a neskôr zabité a neviem čo všetko... Niekdy sa až zamýšľam do akého štádia sme schopní zájsť. Mojim snom je vyštudovať v zahraničí, ale každým dňom v to prestávam veriť viac a viac. Ale späť k príbehu, som sa trochu nechala uniesť, prepáčte :D .... Takže, určite ste si ešte všimli, že v ostatných častiach píšem priamu reč šikmým písmom , ale v tejto časti rozprával Harold svoj príbeh. A aby ste z toho neboli mimo, priamu reč som dala šikmým a hrubým písmom naraz :D 

Túto časť som mala naplánované niekomu venovať, ale keďže je veľmi smutná, nechcela som takúto časť nikomu venovať. Takže ďalšia časť, keď bude menej smutnejšia, si možno nájde niekoho :D 

ďakujem vám za všetko :)) LY

ps : Meno Claire som si našla na francúzskej stránke a pre tých, ktorých to zaujíma, tak sa vyslovuje "Klér" :)))