Only angel (H.S)

48.časť

Biela miestnosť, ticho, ostré svetlo. Presne tak ako predtým. Som si istá, že sa tu niekde skrýva.

Opatrne som vstala zo zeme a poobzerala sa okolo seba. No teraz tu nebolo vôbec nič, ani zrkadlo.

„Bella...." ozval sa hlas spoza mňa. Vedela som, že to je ona. Teraz musím ostať silná.

Otočila som sa za hlasom s tým, že ju uvidím stáť možno desať metrov odo mňa, no ona stála možno centimeter od mojej tváre. Keď som sa otočila, celou jej tvárou mi bránila vo výhľade, len jej sivé oči som dokázala zazrieť.

Hrozne som sa vystrašila, mala som pocit, že mi srdce na malý okamih prestalo biť. Avšak musela som byť silná, preto som sa len mykla a nevidela žiaden zvuk.

„Si zbabelá, že si ma opäť chcela vidieť,"len som nad jej vetou pokrútila hlavou. Čo iné mi zostávalo, ako nevidieť ju? Predsa nedokážem tak dlho vydržať bez spánku.

„Myslíš si, že tvoj otec vie, čo robí?"

„O čom to hovoríš?" urazene som sa na ňu pozrela, ona mi však opätovala výšker do tváre.

„Vie, že zomrieš."

„Nie, nie..inak by ma sem neposlal. Ochraňuje ma, on vie čo robí," zastávala som sa ho.

„Ani mu na tebe nezáleží," zakryla som si uši a neustále opakovala slovko „nie" , „ nemá ťa rád. Poslal ťa sem pre to, aby tvojej matke uľahčil život."

„Nie, nie, nie..." Dookola som opakovala so zakrytými ušami.

„Chce , aby si zomrela."

„Nie.."

„Áno. Kedy sa s tebou naposledy stretol, há? Už na teba aj zabudol. A potom zabudne na to, že má nejakú dcéru, manželku..zabudne na vaše mená. Na to, že vôbec existujete."

Nikdy by nezabudol na naša mená, ani na to, že existujeme. Mená...mená!

„Claire," dala som si dole ruky z uší a pozrela sa jej do očí. Zrazu stíchla.

„Si Claire. Voláš sa Claire!" zakričala som. Padla na kolená a skryla hlavu do tváre.

„Claire!" zdvihla hlavu a pozrela sa mi do očí. Sivé oči zmizli a nahradili ich krásne zelené, také, ako mala predtým.

„Bella," šepla a z očí sa jej začali valiť slzy.

Zohla som sa k nej a ona sa mi opatrne zavesila okolo krku. Nechápala som, čo sa deje, no nechala som ju tak.

„Ďakujem."

„Za čo?"

„Zachránila si ma. Nepamätám sa, čo sa mi stalo. Viem len, že sa ma zmocnila nejaká temná sila," vzlykala mi do ramena, „ nikdy som ti nechcela ublížiť. Ty jediná dokážeš Harolda zachrániť, Bella."

„Ale prečo práve ja?" odtiahla som sa od nej a pozrela jej do očí. Ďalšie slzy sa jej zaleskli v očiach.

Zrazu sa postavila a začala pomaly cúvať.

„Pamätaj Bella, musíš sa vrátiť. Stále."

„Veď sa vrátim," nechápavo som povedala.

„Ďakujem ti, Bella," usmiala sa na mňa a odkráčala preč. Pred ňou sa rozžiarilo biele svetlo, do ktorého pomaly vošla.

Ostala som tam sama stáť, tak som pomaly zatvorila oči.

_________________________

Cítila som, že som hore, no oči som neotvorila. Postupne som si začala uvedomovať, že ležím na boku v Haroldovom objatí.

Otvorila som oči a uvedomila som si, že je preč. Dokázala som to!

„Harry!" vyskočila som z postele a pre istotu s ním ešte trochu potriasla.

„Čo, čo sa deje?!" takmer z postele vyletel, no rukou som ho zastavila.

„Dokázala som to! Je preč!" zakričala som od radosti .

„Hovoril som ti, že to zvládneš!" natiahol ku mne ruky a hodila som sa mu okolo krku. Jednou rukou ma chytil za pás a druhou mi vošiel do vlasov. Myslím, že jeho objatia nikdy neprestanem mať rada.   

💖💖💖💖💖💖💖💖💖💖