Only angel (H.S)

6.časť

Isabella's pov

Slnečné lúče sa konečne skryli za vrcholky hôr, ktoré číhali v týchto lesoch na každej strane. Bola som šťastná, že slnko už zapadlo. Jeho lúče mi totiž vkuse svietili do tváre, či už som ležala, alebo sedela. Zatiaľ čo slnko už zmizlo, moje obavy nie. Premýšľala som nad tým, aký to bude život s týmto tu. Viem, nespráva sa ku mne zle. Práveže naopak. Nie je síce milý ani láskavý, ale mohlo to byť aj horšie. Mohol ma v pohode aj zabiť. No on to neurobil. A to ma zarážalo. Nechal si ma tu, ako otroka.

Predstavujem si seba, ako každé ráno vstávam za východu slnka, raňajkujem tie sprostosti čo mi počas noci " nenápadne" donesie a potom sa púšťam do upratovania. Pred západom slnka sa vraciam na flek kde trochu poľutujem svoj život a idem spať. A takto to podľa mňa, pôjde už každý deň.

Od okamihu, kedy som sa rozhodla si urobiť prechádzku cez ten debilný les, od toho okamihu sa môj život úplne zmenil. Možno si hovoríte : „ Veď predsa si nemala žiadnych priateľov, čo ti tak vadí?" Presne o to ide. Nikdy som nemala priateľov, čo moje ustarostené svedomie veľmi trápi. Dúfala som, že postupom času si nájdem nejakú kamarátku alebo kamaráta, ale teraz už nemám šancu. Navyše, deti mi v škole neustále nadávali a nepokúsili sa ani pozrieť do mojich očí. Preto boli zbabelí. Lebo nedokážu povedať pravdu do očí. Viem, v niektorých situáciach sa pravda hovorí ťažko, no ja si stále budem myslieť, že je lepšie zistiť pravdu čo najskôr, ako potom, keď sa to možno dozviete aj od inej osoby, v inom prevedení.

Takže mojich priateľov mi nahradila mama. Svoju mamu som nesmierne ľúbila. Tak veľmi ma zaujíma, čo práve teraz porába.

Keď som si všetko naraz uvedomila, rozplakala som sa. Nie že by som to do teraz nevedela, no bolo to iné. Uvedomila som si, aké môžu byť následky celej tejto veci.

Už nikdy v živote neuvidím svoju mamu ,ani si nenájdem normálnych priateľov. Nepôjdem študovať na vysokú školu a nekúpim si vlastný byt v centre Londýna. Nikdy si nenájdem priateľa, nikdy nebudem mať deti. Slzy sa mi hnali jedna za druhou po lícnych kostiach, pomaly mi padali na kolená, ktoré som mala pritisnuté k hrudníku. Studená stena mi pri tom silno chladila chrbát, čo mi nebolo veľmi najpríjemnejšie.

Najviac ma bolí to, že som si život neužívala na plno. Bez priateľov to je ťažké .

Svoju mamu som milovala, no nevážila som si ju tak, ako v tejto chvíli. Nevážila som si otca- stratila som ho, nevážila som si mamu -stratila som ju. Nevážila som si šťastie, ktoré som mala celý čas na dosah. Hovorí sa, že si neuvedomujeme čo máme, kým to nestratíme. No podľa mňa je to tak, že si to uvedomujeme, len nie sme schopní veriť tomu, že by sme to všetko čo máme mohli stratiť. Človek hlasno narieka pri každej bolesti, no keď nijakú nemá, teší sa málo.

Už viac nechcem trpieť, nechcem. Nedokážem to. Chcem späť tu skvelú rodinku bez starostí. Chcem späť mamu, aj otca. No vtedy som si uvedomila, že už viac nemá cenu nariekať. Treba konať. Nikdy by som si nemyslela, že sa dostanem do situácie, kedy budem premýšľať nad svojim životom. No teraz som rozhodnutá. Chcem byť s otcom, preč od toho netvora, preč od starostí. Teraz už viem, že najhoršia bolesť je vnútorná.

Zdvihla som ruky aj nohy a poobzerala som si reťaze , v ktorých som bola uveznená . Všimla som si však, že boli iba zacvaknuté, nie zamknuté. Najviac ako sa dalo, som udrela rukou do steny, na čo mi hneď ťažký kov opustil ruku. Postupne som sa všetkého zbavila.

Po reťaziach mi zostali krvavé stopy. Neviem ako sa vytvorili, ale čo už. Hlavná vec je, že ma to nebolelo. Teraz mi je však všetko jedno.

Postavila som sa ku mrežiam a pozorovala ich. Mreže ,pre zmenu, boli zamknuté. Neváhala som ani o chvíľku dlhšie. Odstúpila som si zopár krokov a rozbehla som sa oproti nim. Nasledovala však prudká bolesť v ramene, nie vyrazenie mreží.

„Bella, Bella. Veď nie si vo filme." Šepla som so zaplakaným hlasom.

V tom mi to došlo. Z vlasov som si vytiahla sponku a skúsila som odomknúť mreže. Prvý pokus- nič. Druhý-nič. Napokon tretí:„Cvak." Teda, nečakala som, že takto prekabátim samého diabla. Vlastne, kde vôbec je?

Obzrela som sa naokolo a rozbehla sa preč. Nemyslela som na nič iné, len, že chcem svoj život ukončiť. Už viac nemá význam sa takto trápiť.

Zišla som dolu po schodoch, ktoré som brávala aj po tri. Prebehla som cez obrovskú tanečnú sálu na druhej strane zámku, kde sa na jej konci nachádzali schody. Vybehla som hore, s úmyslom , že sa chcem dostať do najvyššej izby zámku.

Asi po desiatich minútach som sa konečne ocitla v najvyššej časti zámku. Na konci dlhej chodby sa nachádzali jediné  dvere, ktoré akoby čakali práve na mňa. Pomaly som ich otvorila a nakúkla do izby . Bola nádherná. Celá biela, s veľkou posteľou , cez ktorú sa tiahol baldachýn. Takúto izbu som vždy chcela, keď som bola dieťa.

Vyšla som na balkón, kde som pozorovala nádhernú krajinu. Všade navôkol hory, lesy, nádherné krajinky. Mesto plné šťastných ľudí. To len ja takto trpím.

Mala som pocit, akoby niekto kričal : „Nerobte to! Prosím vás, nie!" Z tejto situácie som už tak vyčerpaná, že si  domýšľam veci.

Postavila som sa na zábradlie balkóna. Zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzduchu, ktorý som cítila prechádzať mojim telom.

Vôbec som sa nebála, práveže naopak, keď som vysoko, cítim sa voľná. Cítim sa sama sebou. Naposledy som sa nadýchla čerstvého vzduchu, naposledy som živá.

Pravdupovediac, som rada, že sa už konečne nebudem trápiť. Že už ja nebudem trápiť iných. Všetci naokolo budú mať odo mňa pokoj. Mama so mnou nebude musieť strácať nervy, veď kto by chcel byť každý týždeň v riaditeľni a riešiť šikanu? Presne tak, nikto.

„Prepáč mi to, mamka." Povedala som do vetra. Počula som už iba silný krik, ktorý bol samozrejme len v mojej hlave.

Uvoľnila som svoje telo, vyprázdnila svoju myseľ a vykročila. Vykročila do prázdna.

Vieem, táto časť je veľmi smutná :( Ale budem úprimná, písala sa mi zatiaľ najľahšie, zo všetkých častí..Je to dosť divné, ale čo už :D Ale môžem vás ubezpečiť, že to v ďalších častiach bude pomaly lepšie a lepšie .. Ďakujem vám za všetky prečítania, hlasy a komenty.. Viem , viem.. Opakujem to v každej časti, no ani neviete , akú radosť mi to prináša :*  Túto časť by som chcela venovať Naty-01.  Nesmierne si vážim tvoju podporu, ale hlavne to, že si tento príbeh zaradila do svojej knižnice :) Ďakujem :*