Only angel (H.S)

52.časť

Ešte len som otvorila oči a po lícach mi už pomaly začínajú stekať slzy. Ukazovákom si ich v krátkych intervaloch utieram, no som si istá, že o chvíľu mi nebudú stačiť iba dve ruky.

Poriadne som sa nadýchla a postavila sa z postele, ktorú som len tak ustlala a pomaly sa presunula po schodoch dolu do kuchyne.

Keď som otvorila dvere do kuchyne, Harry stál pri šporáku a pripravoval nám raňajky. Tvár mu zdobil úsmev a v tom momente mi prišlo ešte viac ľúto, že mu ho zničím.

Zavzlykala som pri dverách, na čo sa na mňa hneď pozrel a podišiel ku mne.

„Hej, deje sa niečo?" ustarostene sa opýtal. Chcel ma objať, no nejako som sa od neho odtiahla. Keď som videla jeho zlomený pohľad, aj tie malé kúsky srdca , ktoré mi ostali sa zlomili na ešte drobnejšie. A to som si myslela, že to už horšie byť nemôže.

„Vedel si to..." šepla som pomedzi plač. Slzy sa už postupne začali stupňovať.

„Čo som vedel?" zmetene sa opýtal, na čo som mu však neodpovedala, len som sa mu pozrela do očí.

„Isabella, naozaj neviem o čom hovoríš," snažil sa ma chytiť za ruky, no aj tie som odtiahla. Padnutie rúk späť k telu sprevádzal zlomený výdych, na čo som sa rozplakala ešte viac.

Od všetkej bolesti a hnevu , ktoré sa mi nahromadili na srdci som začala neskutočne plakať. Avšak vedela som, že keď začnem hovoriť, bude to ešte horšie. Stála som tam pred ním zlomená a plačúca, vediac, že ak sa neozvem, tak vybuchnem. Tá bolesť a hnev sa nejako potrebujú dostať vonku a ja už prestávam mať sily na to, aby som to všetko udržala v sebe. Aby som ho nezranila..

„Bella, ak mi nepovieš čo sa deje, bude to ešte horšie. Vieš, že pred sebou nemáme žiadne tajomstvá..."

A ostatné veci čo povedal som už ani nezaregistrovala. Len som sa na neho dívala so šumom v ušiach, pozorujúc jeho pery, ako sa hýbu, no nevediac, čo hovoria. Vybuchla som...

...ako časovaná bomba...

...a pohltím všetko okolo mňa.

„Žiadne tajomstvá?! To mi hovoríš TY?" Začala som sa rozmachovať rukami vo vzduchu. Harrymu sa na tvári objavil prekvapený výraz.

„O čom to hovoríš, Bella?" to, akým pokojným spôsobom sa so mnou po tom všetkom rozprával ma naštvalo ešte viac.

„Ako vôbec môžeš byť taký pokojný? Každý deň, čo si mi hovoril, že nemáme pred sebou žiadne tajomstvá..klamal si ma. Ako môžeš tak pokojne hovoriť, keď vieš, že nie si úprimný?!"

„Naozaj neviem.."

„..nehovor mi , že nevieš, Harold!" keď svoj pohľad presunul na zem, bola som si istá, že to je pravda. Klamal ma. Niečo sa vo mne zlomilo, čo ma donútilo odrazu stíchnuť. Hovoril zo mňa hnev, teraz prichádza na rad bolesť.

„Ako si len mohol..." na konci vety sa mi úplne zlomil hlas, na čo ku mne zdvihol zrak.

„Robil som to len pre tvoje dobro, Isabella," snažil sa to nejako vysvetliť. To isté by povedal aj môj otec.

„Klamstvom by si mi nikdy nepomohol."

„ Prisahám, že som ti to chcel povedať. Vedel som, čo nastane na tvoje osemnáste narodeniny. Myslíš, že by som ťa nechal len tak v bolestiach nevediac o čo ide?"

„Hovoril si, že nemáš žiadne tajomstvá. Preboha, veď ja nie som ani človek a ty si to predo mnou tajil!" chytila som za hlavu a keď som ruky spustila späť k telu, medzi prstami mi ostalo zopár vlasov. Musím sa začať naučiť ovládať..

„Čo to nechápeš? Snažil som sa ťa len ochrániť. V tomto lese sa skrývajú hocijaké tvory, ktoré idú len po nadprirodzených bytostiach! Nemali ťa ako nájsť, keďže si to sama nevedela, ale teraz keď to vieš..Bella, môžu ťa hocikedy nájsť," rukami si prešiel pomedzi vlasy a silno potiahol nosom, čo ma len uistilo, že sa mu do očí tlačia slzy.

Viem, že sa mi snaží pomôcť, ale viem sa o seba aj postarať sama. Som mu za to vďačná, no bolí to. Už od detstva ma viac bolelo klamstvo ako utajovanie.

„Pamätáš sa, ako si mi povedal, že si mám slzy šetriť na iné veci.." len zdvihol zrak a pokračovala som „ tak teraz je ten čas."

„Isabella, prosím, odpusť ," opäť sa ma snažil chytiť za ruky, avšak teraz som ho nechala.

„ Slzy, ktoré mi padajú z očí a pokrývajú líca nie sú najhoršie. Tie, ktoré padajú zo srdca a pokrývajú dušu, sú," pustila som jeho ruky a otočila sa mu chrbtom, opäť ma však chytil za ruku a otočil späť. Zdrapil ma obidvoma rukami za ramená a len sa mi pozeral do očí. Videla som v nich toľko smútku a bolesti, taktiež svoj odraz. Veľmi sa mu leskli od slz.

„Zlomil si ma, Harry," bez duše, ako prázdna schránka som sa otočila a odišla preč, do svojej izby, počúvajúc buchot a náreky.

Harry's pov

Ihneď ako zatvorila dvere, padol som na kolená. Tak ako pri Claire, tak aj pri nej. Spôsobil som jej bolesť, len kvôli tomu, že sa jej snažím pomôcť. Ale čo ak to naozaj nie je pomoc?

Prečo mi to robí také ťažké?! Otočil som sa k stene a silno udrel päsťou pri linke, z ktorej na zem spadla omietka.

S rukami vo vlasoch som sa oprel o stenu a rozplakal sa.  Ona ma robí slabým, ona je moja slabina. Ale ako mám žiť s tým, čo ma oslabuje?

No trochu som vás potrápila tým časom medzi časťami, no snáď nevadí. Dúfam, že som vás časťou veľmi nesklamala, avšak aj takéto veci sa musia v príbehoch diať.. Uvidíme, čo bude ďalej :)) Ďakujem vám za všetko :*