Only angel (H.S)

13.časť

Asi po hodinovom oddychu som sa rozhodla, že budem pokračovať v ceste. No ako som si tak všímala, nemala som absolútne tušenie, kam idem. Ale musím uznať, že príroda je tu nádherná. No silné pukanie konárov za mnou, ma začala veľmi znepríjemňovať. Pridala som do kroku, pričom som sa ani raz neobzrela za sebou. Stále som išla rýchlejšie a rýchlejšie, až napokon som sa z nejakého dôvodu otočila. Netuším prečo, no nevedieť čo ma prenasleduje, bol najhorší pocit na svete.  Tak som sa otočila, aby som to zistila.

„Nie, nie ,nie.. Čo som komu urobila?" Zafňukaným hlasom som sa opýtala samej seba.  Beriem späť! Nebol to najhorší pocit.

„Prekliatí vlci, ned..." Nemala som možnosť ako vetu dohovoriť.Jeden z nich sa rozhodol, že ma roztrhá. Kvôli jeho náhlej reakcii som sa neskutočne zľakla, pri čom som spadla na zem. Hlavu som si silno udrela o kmeň stromu, kvôli čomu sa mi kompletne zahmlelo pred očami. V mojich ušiach sa ozýval silný piskot, vďaka ktorému som všetko počula, akoby sa veci okolo mňa odohrávali cez nejakú bariéru. 

Nevidím, nepočujem, to je najhoršia kombinácia v živote. No ešte horšie je, keď vám o ten život ide.  V ten moment som si uvedomila, že nemám ani najmenšiu šancu utiecť.  Postaviť som sa nemohla, lebo som bola veľmi slabá a odplaziť som sa tiež nemohla, pretože by som nevidela, kam idem. Vlastne ku všetkému potrebujem zrak. Bez zraku nemám šancu.

Zrazu som započula silné skuvíňanie a buchnutie zároveň.  Všetko akoby sa dialo všade okolo mňa. Napriek tomu, že som počula veci tlmene, skuvíňanie bolo až veľmi hlasné.  Tak veľmi som to chcela vidieť, len zrak mi do nedovoľoval. Pri pomyslení na to, že to naozaj chcem sa mi zrak začal zlepšovať.  Moje oči pohlcovala stále menšia a menšia hmla. Silný piskot v ušiach sa pomaly tiež začal strácať.

A tam on stál. Bojujúc proti vlkom, len aby ochránil mňa. V červených očiach mu panovala agresivita a nenávisť. Dlhý kabát mu vial vo vetre, ktorý ohýbal maličké konáriky stromov a slabučko sa pohrával aj s mojimi vlasmi. Rukami sa rozmachoval do všetkých strán, aby odohnal tých prekliatých vlkov. Prečo to vlastne robí? Prečo ma ochraňuje? Záleží mu snáď na mne? Naše oči sa streli len na malú sekundu, no všimla som si jeho ospravedlňujúci a zároveň smutný pohľad. Harold napokon odvrátil zrak, pretože sa musel brániť pred vlkom, ktorý mu skočil na ramená. Neváhal ani sekundu, chytil ho za predné laby a hodil do najbližšieho stromu. No na dlho si nevydýchol. Hneď na neho skočil druhý vlk, ktorý ho nanešťastie silno uhryzol do ruky. Z Haroldových úst vyšiel silný bolestný výkrik, ktorý sa ozýval na celý les. Plný zlosti ho chytil za laby a hodil ho na zem, z ktorej sa ešte aspoň dvakrát odrazil.   Takto to robil so všetkými, ktorý sa k nemu priblížili aspoň na dva metre. Hádzal ich o stromy, o zem, kopal do nich. Viem, že to sú živé tvory, no išlo nám o život.

Keď sa zbavil viac ako polovice svorky, otočili sa nám chrbtom akoby sa nič nestalo a utiekli, niekde hlboko do lesa.
Nečakala som ani len o sekundu dlhšie, rozbehla som sa za Haroldom. Myslela som si, že je v pohode, no keď som si všimla jeho roztrhanú ruku.. Na menej ako sekundu sa mi pozrel do očí a omdlel. Našťastie som ho stihla včas zachytiť. Spadol mi rovno do náruče, pričom si jeho hlava našla miesto na mojich kolenách. Niektorý z vás si možno hovoria : „ Uteč Bella, teraz máš možnosť." Nie, nemôžem ho tu nechať samého.  Musím ho dostať späť do zámku.

„ Počujete ma?" Opýtala som sa ho medzitým ako som mu jemne hýbala hlavou. Po dlhšom čase Harold otvoril oči.

„Pre-prepáčte," silno si odkašľal a dodal , „ prepáčte mi to. Neuvedomil som si čo robím."

„Ššš." Položila som mu ukazovák na pery, aby sa nenamáhal slovami. 
„Potrebujem vašu pomoc." S malou nádejou som sa mu pozrela do očí, vďaka ktorým som zistila, že čaká na odpoveď. Už neboli krvavo červené, ale krásne zelené, ako les okolo nás. Keď som sa mu do nich zapozerala, všetky iskričky sa mu pomaly strácali. Život v jeho očiach sa pomaly začal strácať.
„Musíte mi pomôcť. Musíte sa postaviť." Viem, že to znie šialene, veď stratil veľa krvi, no inak to nejde.
„Prosím vás, sama vás neodnesiem. Ale spolu to dokážeme."

Noo takže táto časť je trocha kratšia , snáď nevadí. Až teraz ako to upravujem som si všimla , že to je 13.časť a je aspoň pre mňa dosť smutná , takže tak to nejak vyšlo ..  dúfam , že sa vám aj napriek tomu bude páčiť. Ďakujem za všetko. ❤️