Only angel (H.S)

8.časť

Nevedel som, čo mám robiť. Bál som sa, že poviem niečo zlé,  ale tiež mi nebolo príjemné len  tak tu stáť a dívať sa na niekoho, kto trpí. A len kvôli mne.
Chcela sa zabiť. Len kvôli tomu, že JA ju tu držím. Odlúčil som ju od všetkého, čo mala. Len preto, aby ma zachránila. Musím tomu dať čas, kopec času.
„Prosím vás, už neplačte." Snažil som sa ju upokojiť, no namiesto ukľudnenia mi vrátila vražedný pohľad. Svoje nádherné, tmavé vlasy si dala za uši.
„A-ako," pri každej slabike sa musela poriadne nadýchnuť, akoby sa jemne dusila : „ ako nemám plakať? V-vy to nevidíte? Môj život nemá zmysel. Nemám ni-nikoho a nič. A to l-len a len kvôli vám." So slovom "vám "si dala poriadne záležať. Aj je to vyšlo, pichnutie som ucítil hlboko v srdci. Veľmi som sa zamračil, nie len kvôli tomu ako to povedala, ale aj kvôli tomu, že mi vyká. Nie som na to od nej zvyknutý, prídem si ako nejaký nadriadený. Aj keď ona ma možno tak berie...
Táto vec sa už zachrániť nedá. Som úplne stratený.
__________________________
Po možno ďalšej polhodine nekonečného plakania konečne zaspala. Určite ju to všetko unavilo, veď koho by nie.
Využil som situáciu, zobral som ju do náručia  a odniesol späť do žalárov. Premýšľal som nad tým, že jej dám vlastnú izbu, no lepšie bude, keď ju nechám tu. Nemôžem k nej prejavovať city.
Tentokrát som jej ruky a nohy poriadne zamkol do reťazí. Ešte som jej rýchlo priniesol jedlo a vodu. Zamkol som celu a odišiel preč.
Vyšiel som do najvyššej izby. Prezrel som si celú izbu, od stropu až po podlahu. Mojim telom prešiel hnev a zlosť.  Chodil som po miestnosti tam a späť, s rukami v päsť. Keď už som to nevydržal, tresol som do steny tak silno, ako sa len dalo. Na mieste ostala hlboká priehlbina a na mojich hánkach krvavé stopy.
„ Neznášam sa.." Zamrmlal som do ticha, ktoré panovala nielen v izbe, ale aj mojej hlave.
Rýchlo som sa otočil na päte, vytiahol kľúče a zamkol izbu.
„Dúfam , že sem  už nikto nevojde." Táto izba mi nikdy neprišla nebezpečná. No veci sa menia. Preto som ju radšej zamkol, aby sem nikto nechodil.
Kiežby som sa mohol zamknúť, ako tú izbu.
Kľúč od izby som vyhodil von oknom, ďaleko, kde ho nikto nenájde.
Zišiel som dolu po schodoch, cez tanečnú halu a dlhú chodbu do Ľavého krídla. Vyšiel som na druhé poschodie, kde som mal na úplnom konci chodby svoju izbu. No, neviem či sa to dá nazvať izba, ale tu trávim väčšinu svojho času. Teda, ak nepočítam les.
Bude lepšie keď ju nechám ,aby si oddýchla. Viem, že , ma neznáša, ale budem sa snažiť sa k nej prihovárať. Nechcem k nej byť zlý, ale zasa nemôžem byť dobrý. Ja vlastne neviem byť dobrý. Navyše sa bojím, že ma odstrčí. Čo to trepem, nemám u nej ani najmenšiu šancu.  Som zlý, agresívny, škaredý a k tomu všetkému mi z hlavy rastú rohy. Pristúpil som k zrkadlu, ktoré bolo celé prasknuté, aby som sa na seba pozrel. To čom som však videl, ma veľmi zaskočilo. Asi päťkrát som poriadne zažmurkal, aby som si bol istý, či sa mi to len nezdá , ale bola to pravda. J-ja ... nemám jeden roh.

                                                                               Isabella' s pov
Zobudila som sa na nesmiernu bolesť hlavy. Nedokázala som sa ani pohnúť. Keď som otvorila oči, uvedomila som si, že som zasa zatvorená v tom ohavnom žalári. Teraz som už pre istotu aj poriadne zamknutá.
Neviem , čo to do mňa vošlo, že som chcela skočiť. To , čo robím, mi došlo, až keď ma držal len tak za rukáv. Celý život mi prebehol pred očami. 
Videla som seba a svojho otca, ako ma učí jazdiť na bicykli, pritom on na ňom sám dobre nevedel. 
Videla som seba, so školskou taškou a v uniforme, ako ma rodičia prvýkrát vezú do školy, pri čom neskutočne plakali. 
Videla som nás všetkých pokope, ako spolu večeriame, pri čom sa neskutočne smejeme. Robili sme to každú nedeľu.
Videla som seba s mamou, celé v čiernom, ako ideme z otcovho pohrebu.
Videla som svoju mamu ako prekrúca očami, keď som nechcela nastúpiť na strednú.
Videla som všetky tie šťastné veci, ale aj nešťastné veci, ktoré som zažila so svojou rodinou. 
V tej chvíli, ako som len tak sedela vedľa neho na posteli, som si uvedomila, že toto sa za záchranu nedá považovať.  Neznášam ho . Viem, že som hovorila, že mu vykať nebudem, ale vec sa zmenila. Budem to robiť nie kvôli tomu, že k nemu cítim rešpekt, ale kvôli tomu, že som si všimla jeho pohľad, keď som mu začala vykať. Bol plný bolesti a smútku.
Vstala som, zobrala si tácku s jedlom a poriadne sa najedla. Všimla som si , že mi dal oveľa viac jedla ako predtým. 
Keď som dojedla, ľahla som si na matrac a trochu podriemala.

JA TOMU NEDOKÁŽEM UVERIŤ!!! 317 prečítaní?! Ľudia za tri dni asi 30 prečítaní? Wau ❤️❤️❤️ Som neskutočne šťastná , ďakujem ! Ďakujem za všetko 😍 Túto časť som chcela vydať už včera , ale asi to tak osud nechcel , skončila som v nemocnici ... Ale to nevadí 😁 No a potom mám pre vas také minu info .. 9.časť výjde až v sobotu , prepáčte 😞 Zajtra je na novú časť veľmi priskoro , v stredu som na dome a vo štvrtok a piatok som v Bratislave , takže až v sobotu ... Prepáčte.. no budem sa snažiť vydať ju čo najskôr ❤️