Only angel (H.S)

18.časť

           

Človek má 5 zmyslov.

Zrak.

Čuch.

Chuť.

Hmat.

Sluch.

Každý jeden zmysel, je nám do života potrebný. Bez zraku by sme nevideli okolitý svet, všetky krásy v našom živote, napríklad nádhernú prírodu, milujúcu rodinu,  pohybujúce sa oblaky alebo prekrásne zvieratká. Bez čuchu by sme zasa nedokázali cítiť. Nie lásku, ale vône. Viete si predstaviť život bez čuchu? Ja nie. Nádherná vôňa škorice, kvitnúcich kvetov, maminých koláčov, to všetko mi spríjemňovalo život. Vďaka chuti zasa môžeme zistiť, ako chutí napríklad ten mamin koláč. Hmat nám zasa slúži na to, aby sme vedeli, aký tvar majú veci navôkol. A sluch? Ten nám zasa umožňuje počuť všetky výkriky prírody. Každý šuchot lístia, padnutie kvapky, dážď, hromy, ale aj hlasy, plač, výkriky, smiech.

Zmysly sa nedokážu deliť na dôležité a menej dôležité. Potrebujeme ich všetky. Na čo by nám bol zrak, keby sme videli niekoho plakať, no nevedeli by sme prečo, lebo by sme ho nepočuli? Na čo by nám bol čuch, keby sme pred sebou mali jedlo, no nevedeli by sme, ako chutí? VŠETKY zmysly sú dôležité, no stačí , že by ste nemali len jeden, život by pre vás bol hneď o niečo smutnejší.

No ja..ja zmysly v tejto situácii nepotrebujem. A na čo? Keď otvorím oči, vidím len čierno-čiernu tmu. Keď sa poriadne nadýchnem, cítim neskutočný zápach. Keď sa snažím hltať sliny, na jazyku cítim krv. Keď sa snažím nahmatať zem, nedokážem to. Bolesť je silnejšia ako ja. A keď sa na malú chvíľku upokojím, započujem trhavé dýchanie príšery, kvôli ktorej zomieram. 

Človek, by mal mať aj  v tej najhoršej chvíli v jeho živote nádej. Hovorí sa, že nádej zomiera ako posledná. V mojom prípade sa nádej už dávno vytratila.

Nechcem zomrieť v bolesti a v strachu. Musím sa upokojiť.

Ruky som opatrne položila vedľa tela, pri čom som sa snažila čo najpomalšie dýchať. Zatvorila som oči a sústredila sa len na prírodu okolo mňa. Cítila som, ako sa mi vánok pohráva s malými pramienkami vlasov, ako sa z môjho tela pomaly stráca napätie. Uvoľnila som sa. Takto človek zomiera?

Prihovoril sa mi nejaký povedomý hlas : „ Ešte nie je tvoj čas, Isabella."

Už bolo neskoro.

Harold's pov

Nesmierne sa mi uľavilo, keď som sa jej mohol zdôveriť so svojim tajomstvom. No mám ešte veľa vecí, ktoré pred ňou budem tajiť. Možno sa o nich ani nedozvie. Lepšie povedané, dúfam, že sa o nich nebude zaujímať.

Zacítil som silnú, pichľavú bolesť v ramene. Mal som pocit, že sa mi  do mäsa zarezávajú malé, nabrúsené ihličky. Vôbec som tomu nevenoval čas. Niekedy sa stáva, že zahojené rany pobolievajú. Aj keď nie až takto.

Svoje telo som zdvihol zo stoličky, keďže som mal na pláne ísť sa prejsť do záhrady, no bolesť teraz zamierila pod rebrá. Bolelo to moc, až ma to prinútilo späť si sadnúť a rukami si uvinúť brucho. Z úst mi vyšiel bolestný ston, postupne sa rozšíril do celej miestnosti.  No celú situáciu som si vysvetlil až teraz. Niečo sa deje. Kde je Isabella?!

Vybehol som čo najrýchlejšie ako sa dalo, pričom ma nohy viedli hore, do jej izby. Moje srdce stislo, keď som si uvedomil, že tam nie je. Ani nikde v zámku. Utekal som po všelijakých izbách, do ktorých by sa ani nedokázala dostať. Keď som prechádzal cez tanečnú sálu popri oknách, všimol som si ju. Jej bezvládne telo ležalo pod nátlakom tej beštie.

„Isabella!" Ako som si len mohol myslieť, že ma započuje? Nohy som rýchlo prehodil cez okno a za necelú sekundu som bol pri tej beštii.

Zareval som na celú záhradu, kvôli čomu utiekli všetky živé tvory z mojej blízkosti. Až na toho tvora, čo stál predo mnou. Zaťal som päste tak silno, až mi pokožka zbledla ešte viac, ako je.

„VYPADNI!" Celou silou som sotil do netvora, čo mi dalo aspoň trochu času na to, aby som sa postavil pred Isabellu.

„ Váážne si myslííš, žee ju dokáážeš zachrániť," jazykom, pripomínajucim hadí, si oblizla roztrhané pery od krvi a dodala , „ ty, čo si eešte väčšie moonštrum ako ja?" Rukami naznačila na seba. Beštia prekračovala nervózne z nohy na nohu, pričom sa mi neustále pozerala jej takmer priesvitnými očami do duše.

„Ja nie som netvor!" Hlas sa mi od strachu hrozne triasol. No..mala pravdu. Som netvor.

„Niee? Tak prečo si ju potom zatvoril do celee? Prečoo sa k nej správaš ako k ootrokovi?" Už som viac nezniesol počúvať jej slová. Bolelo to. Bolelo to tak veľmi, pretože mala pravdu. Prečo ju vlastne počúvam?! Musím zachrániť Isabellu!

„Povedal som, vypadni odtiaľto." Tlak mi začal stúpať, cítil som, ako sa mi napína sánka. To, čo sa však stalo som očakával najmenej. Od Belliného tela sa rozžiarilo ostré biele svetlo, čo ma trocha oslepilo, no mal som šťastie, že tú príšeru úplne.

Chvíľu som tam len tak stál a díval sa na Bellu, ktorá sa mierne vznášala zo zeme. Moje oči takmer nezažmurkali, no z tranzu ma prebudili nepríjemné zvuky.

Príšera sa rozbehla oproti mne, no ja som bol oveľa silnejší. Chytil som ju za ruku, vďaka čomu som mal väčšiu kontrolu nad jej telom. Bez súcitu som ju hodil na zem a postavil sa nad ňu. Z prstov sa mi vysunuli pazúry, s ktorými som beštiu sekal po hrudi. Nedokázal som prestať. Adrenalín a strach mali moje telo pod kontrolou, nie ja. Keď som sa však zbadal v odraze očí beštie, ktorá podo mnou ležala mŕtva, prestal som. Zľakol som sa samého seba. Ten roh, červené oči, pazúry..mala viac ako pravdu, som netvor.

Telo tej príšery som nechal tam kde som ju zabil, teraz mi najväčšiu starosť robila Isabella. Rýchlo som sa k nej doplazil a zdrapil ju do náručia. Stiahol som pazúry aby som jej mohol nájsť pulz , ktorý som, vďaka Bohu, našiel. Bola mŕtva, no niečo ju zachránilo. 

„Isabella, prosím, neumierajte. Vydržte ešte chvíľku..prosím." Nereagovala. Nič nepovedala, ani trochu sa nepohla. Rýchlo som sa postavil a odniesol ju do zámku . Položil som ju na pohovku, kde som ju čo najrýchlejšie ošetril. Mal som šťastie , že moja matka ma niečo stihla naučiť.

Keď som ju konečne ošetril, kľakol som k nej, presne tak ako ona, keď mi zachránila život.

„Isabella, prosím, nezomierajte. Ste moja jediná nádej. Bez vás to nezvládnem." Dych sa mi začal sťažovať, pričom som nežne chytil do dlaní jej ruku. Pre istotu som jej ešte raz skontroloval pulz. Nezostávalo mi nič iné, len čakať. Neznášam ten pocit bezmocnosti.

Sadol som si na zem, stále držiac jej ruku. Očami som pozoroval miestnosť okolo nás.

„Harry.." Isabella z celej sily zamrmlala moje meno, hneď som sa k nej naklonil. Je živá...Bože , ona je živá.

„Isabella, nenamáhajte sa. Ležte pokojne."

„Harry." očami sa snažila nájsť tie moje a potom sa bolestne usmiala.

"Bol tam, on bol pri mne."

"Isabella, ležte pokojne." O kom to dopekla hovorí? Áno, tá príšera tam bola, ale čo ak myslí niekoho iného? To sa však nedozviem. Očné viečka jej pod nátlakom padli na oči a zaspala.

Nováááááááá časť ! WUU ...Absolutne nestiham von, tak prepáčte že takto na krátko oznam...

Venujem @Susan_104 za kráásne slovka a neskutočnú podporu ! LY :*