Only angel (H.S)

15.časť

Prebudila som sa silné buchnutie, ktoré smerovalo z tanečnej sály. Poriadne som si zívla a natiahla sa. Pretrela som si oči, upravila tričko a natiahla sa na pohodlnej pohovke. Počkať, čože? Uvedomila som si, že neležím na podlahe, ale na pohovke. Nedržím Haroldovu ruku, nie som opretá o pohovku. Ležím na nej! Ale kde je potom Harold?

Rýchlo som si sadla do tureckého sedu, čo mi spôsobilo nepríjemné puknutie chrbtice, hlavne lopatiek. Reflexívne som sa chytila ramien  a mierne pootáčala s krkom. Keď bolesť prešla, rýchlo som vstala a utekala do tanečnej sály. Bože, kde len môže byť?

Sála bola prázdna. Prešla som všetky možné kúty v nej. Vyšla som hore po schodoch, do svojej izby. Neviem ,čo by tam robil, no za pokus to stojí. Otvorila som do nej dvere, no nikde nikoho. Ani v kúpeľni nebol.

Prešla som do izby na druhej strane schodiska, ktorá mala byť podľa farieb a nábytku asi mužská. Steny boli tmavohnedé , a kúpeľňa tiež. Táto izba, narozdiel od ostatných, nebola veľmi zachovalá. Omietka sa tam na niektorých miestach rozpadávala a prach si našiel miesto aj v tej najmenšej štrbinke. No Harolda nikde.

S malou dušou som vyšla z izby, zišla dolu po schodoch a sadla si na vyleštenú podlahu v tanečnej sále. Hlava mi padla na kolená, pričom som sa zahľadela na svoj odraz.

„Kde by len tak mohol byť?" Opýtala som sa samej seba.

Postavila som sa, že prezriem poslednú miestnosť , v ktorej som nebola. Namierila som si to do kuchyne.
Na otvorenie dverí som použila viac sily, ako som očakávala. Silno buchli do steny, ktorá sa, mám aspoň ten pocit, mierne otriasla.

„Aaa!"  Niekto bol v kuchyni, ale nevšimla som si ho. Tak som zakričala aj ja : „ Pane Bože!"

Rozhliadla som sa po miestnosti, keď som si všimla niekoho sedieť za stolom. Neklamú ma oči?Musela som viackrát žmurknúť, aby som si bola istá, či sa mi to nezdá. Za stolom sedel Harold, vystrašený ako nikdy pred tým, s rukou na srdci a strachom v očiach. Keď si uvedomil, že som to len ja, ruka mu spadla na stôl. Tiež som si všimla, že z neho ustúpilo napätie. Celá táto situácia mi prišla veľmi komická, preto som si neodpustila hlasný smiech.

„Ha-ha-ha. Veľmi vtipné." Harold sa ironicky zasmial, pričom zo mňa nespustil oči.

„Je to vtipné." Dodala som. Venoval mi ešte jeden ironický úsmev, pričom ukázal rukou na stoličku oproti nemu. Poslúchla som ho a sadla si.

„ Ako ste si dali späť tričko?" Keď som si uvedomila, čo za absurdnú otázku som mu položila, rýchlo som sa snažila všetko napraviť. „No, teda viete ako to myslím." 

„Normálne. Natiahol som ho cez hlavu, potom cez ruky a hotovo."

„Nebolelo vás, no veď viete," celá táto situácia mi prišla celkom trápna, no nejako som to dokončiť musela , „ nebolela vás ruka?"

„Ruka? Nie." Až potom som si to uvedomila. Harold nemal žiadne zranenie.  Jeho ruka bola pekná, nie roztrhaná od vlkov.

„A-ale, ako to?"  Absolútne som tomu nechápala.

„Mám schopnosť, ktorá mi umožňuje hojiť sa. Uzdravím sa takmer zo všetkého."

„Takmer? Ako to myslíte?"

„ To je jedno." Venoval mi pohľad, z ktorého som ihneď pochopila, že sa do toho nemám starať. Pravdupovediac ma to trochu zarazilo, a asi si to všimol aj on.

„ Nechcel som byť nepríjemný. Ale musíte pochopiť, že niektoré veci, vám povedať nemôžem. Vy máte tajomstvá, ja ich mám tiež." Dodal, s ospravedlňujúcim tónom hlasu.