Only angel (H.S)

4.časť

Keď som po dlhej dobe otvorila oči, videla som iba tmu.

„Už som v nebi?" Opýtala som sa samej seba. V tom som si však všimla reťaze okolo mojich rúk a taktiež aj nôh.  A tácka na druhom konci miestnosti, so zaschnutým chlebom sa nedala nevšimnúť.

„Tak toto asi nie je nebo." 

Keď sa moje oči prispôsobili tme, všimla som si, že sa nachádzam v murovanej miestnosti. Boli tam len železné dvere na zámok a malé mreže ako okno.Nič viac. Už sa teším na pohodlný spánok na studenej zemi.Ani len netuším, či je noc, ktorú som prišla, alebo už ďalšia.  Tušila som len to, že som nesmierne hladná a smädná. Natiahla som sa ku tácke, no nedotiahla som tam. Potom mi však došlo, že zo zaschnutého jedla sa veľmi nesýtim. 

Bože, chcela by som vedieť ako sa má mama. Musím nájsť spôsob, ako odtiaľto utiecť. Nemôžem tu byť zavretá, do konca svojho života. No viem, že ON ma odtiaľto nepustí. Alebo? Čo keď nie je taký zlý, aký bol včera?  Predsa, mohol ma aj zabiť...ale neurobil to.

Moje oči si všimli pohár vody hneď vedľa tácky.  Zabudla som však, že reťaze mi bránia voľnému pohybu. Prudko som sa postavila, no v tom som si nevšimla reťaz položenú na zemi. Potkla som sa o ňu a prudko dopadla na kolená.

„AUU!" Bola to neskutočná bolesť. Nebolelo by to, keby som spadla na zem. Lenže ja som kolenami dopadla studenú. kovovú reťaz. Ach, už vidím, ako ma tie nohy budú obmedzovať. Vykašľala som sa na vodu a sadla som si do kúta. Ucítila som teplú tekutinu stekajúcu po mojich nohách. Zotrela som si ju do teplákov , ktoré sa mi roztrhli a odpočívala som. No teda, keď sa to dá nazvať odpočinok. Čo by som teraz dala za ten prepotený autobus. Oprela som si hlavu o stenu a premýšľala som. Ani neviem ako, zasa som zaspala.

-------------------------

Moje krásne, dlhé šaty svietili na celú halu. Obrovskú luster osvetľoval celú miestnosť a ľudí v nej. Sneh sa vo veľkom množstve v podobe vločiek valil z nádhernej, bielej oblohy.Zišla som dole po ozdobených schodoch, dávajúc pozor na svoje šaty. Všetci sa mi poklonili a uvolnili cestu k rozsiahlemu kozubu na druhej strane haly. Moje meno sa ozývalo v každom kútiku zámku. Nikto sa v tento moment nemračil. Každý sa usmieval od ucha k uchu. V tom som si uvedomila, že sme v tanečnej sále, v ktorej som predtým nebola. Na stenách boli samé kresby anjelov.

V tom si ho všimla. Stál tam, pred kozubom a čakal len a len na mňa. Bol to diabol. No nemal rohy. Musím uznať , že je nádherný. Jeho oči už neboli také červené a plné hnevu, ale krásne zelené, plné lásky a citu. Natiahol ku mne ruku a vyslovil moje meno : „Bella." Jeho hlas je nádherne upokojujúci. Chrapľák, ktorý by som mohla celý deň počúvať. Dotkla som sa jeho ruky a on si ma pritiahol k sebe. Silno ma objal a pošepkal : „ Konečne som sa dočkal." Nikdy v živote som sa necítila lepšie. Cítila som sa milovaná a šťastná. Nebol ako pri našom prvom stretnutí. Zamilovala som sa do diabla, ktorého meno mi je neznáme.

„Diabol.." Vyslovila som do prázdna.

Chytil ma za ruku a povedal : „ Navždy budeš moja."

„Ale ako to.." šepla som.

„Navždy budeš mojim anjelom ."

-------------------------

Niekedy neviem pochopiť, odkiaľ sa takéto sny berú. Napríklad teraz. 

Po tomto sne som sa cítila ešte horšie a divnejšie. Možno tak nepôsobím, ale je mi naozaj hrozne. Ale jednu vec musím dodržať. Nesmiem mať strach.

Dúfam, že ma zrak neklame!  Neďaleko mňa sa nachádzala tácka, na ktorej bolo chutné jedlo s čistou vodou. Konkrétne, bol na nej chlieb so šunkou.  Diablovi na mne asi trocha záleží. Ach, čo to meliem. Už len jeho oslovenie nepasuje k slovu "záležať". Postavila som sa, že si vezmem jedlo k sebe , no v tom som zacítila pichľavú bolesť v kolenách. Automaticky som sa za ne chytila. Čakala som, že ucítim zaschnutú krv a vypukliny,no mýlila som sa. Moje kolená boli ošetrené, skryté v obväzoch. Uvedomila som si, že diabol bol pri mne. A ošetril ma. 

Tentokrát som si už na reťaze dávala pozor. Vzala som si tácku , položila si ju na zem a začala som jesť.Medzi tým som premýšľala aj nad tým, ako vedel čo sami stalo. Bolo ma až tak počuť kričať?

Devil's pov

„Zostanete tu navždy, a navždy budete mojím otrokom, bezvýznamným, škaredým otrokom,"natiahol som sa k nej a vzal si do rúk pramienok jej nádherných,tmavých vlasov. Nežne som jej ho položil za ucho a dodal: „ spútaná v reťaziach, v tým najtemnejších miestach zámku. Nikto vás nikdy nenájde, nikdy sa nevrátite domov."

Otočil som sa k nej chrbtom a vypadol preč. Mám aspoň tú výhodu, že som rýchly. Presunul som sa na vrch schodov a skryl som sa za roh. V celom hrade sa ozýval len jej plač a tlkot môjho srdca. Môjho ustráchaného srdca , ktoré z nejakého dôvodu začalo pociťovať silný pocit viny a ľútosti. Takto som sa ešte nikdy necítil. Snáď som sa nezamiloval?! Nie , nie láska neexistuje a vonkoncom nie na prvý pohľad. A aj keby už existovala, som monštrum. Monštrum stvorené na ubližovanie , nie na milovanie a ochraňovanie. Ja nie som hoden milovať a byť milovaný. Nemôžem k nej byť milý, ani láskavý .Nemôžem k nej pociťovať ľútosť, nemôžem k nej pociťovať nič!

Vystrčil som hlavu spoza rohu a nenápadne nakukol. Všimol som si ju, ako sedí opretá o stenu, s dlaňami na tvári. Do pekla! Plnou silou som udrel päsťou do steny, v ktorej som zanechal menšiu priehlbinu. Cítil som nenávisť k sebe samému. Hlavu som si skryl do svojich dlaní a premýšľal nad celou situáciou. Sadol som si na zem a počúval je vzlyky. Po mysli mi behala iba jedna otázka. Zvládne to so mnou?

Po 15 minútach neprestajného plaču nakoniec zavládlo ticho. Postavil som sa a rýchlo som zbehol po schodoch. To dievča tam tak bezstarostne ležalo. Kiežby to bola pravda.

Zdvihol som ju zo zeme a zobral si ju do náručia. Neviem si predstaviť jej reakciu, keby sa práve teraz zobudila.

Prišiel som na miesto , kde kedysi držali otrokov. Bože, to boli hrozné časy. Po nociach beznádejné výkriky z každého kúta zámku. Nebolo mi to príjemné byť tu zasa.

Odniesol som ju do miestnosti, ktorá bola najďalej a položil na zem. Nechcel som byť krutý , ani zlý, no inak to nešlo. Spútal som jej ruky a nohy do reťazí a nechal ju tak. Nemohol som sa na ňu dlhšie dívať.

-------------------------

Prudká bolesť v kolenách ma donútila zobudiť sa. Šprintoval som do žalárne . Spala opretá o stenu, akoby sa nič nestalo. Ja som si však hneď všimol krv stekajúci z jej kolien. Utekal som po obväz a rýchlo ju ošetril. V tom si spomenul, že som jej zabudol dať jedlo. Kedže sa každú chvíľku mohla znova zobudiť, ponáhľal som sa ho do kuchyne. Schody som brával takmer po 4 ,len aby ma nevidela. Nemohla tá  žaláreň byť na rovnakom poschodí? Zasa som si spomenul na nočné výkriky a hneď mi to došlo. Aj keď bola na  poschodí, steny zámku boli vybudované tak, aby sa kričanie otrokov nešírili veľmi ďaleko.

Skazené jedloz tácky som vyhodil a prichystal pre ňu nové. Tácku som k nejbližšie posunul a vybral sa späť do spálne. Bože, to bude ešte starostí.Celú cestu späť som rozmýšľal o tom, ako som vedel, že jej niečo je.  

Novááá časť !  Ľudia už druhýkrát sa mi podarilo vydať ju na tretí deň, z čoho som nesmierne šťastná !   💕 Dúfam, že sa vám časť páči :) Taktiež dúfam, že sa vám páči aj nový cover, s ktorým som sa včera potrápila asi 4 hodiny :D Na to, že som si len včera stiahla photoshop,som s ním nesmierne spokojná 💕 Ďakujem vám za prečítania, hlasy a komenty. Inak, tiež ste tak mimo z toho, že konečne vyšla siedma séria Game of Thrones? ❤️