Kým príde Smrť

51.kapitola

Strach. Slovo, ktoré poznám veľmi dobre a pocit, s ktorým žijem už dlhú dobu. V každej bunke naočkovaný a neobmedzený. Niečo, čo asi nikdy neskončí. Nie pokiaľ budem mamou aj vlastnou, aj nevlastnou. Chorý pocit, ktorý bude s jej vekom iba rásť.

,, Mačička, dávno sme sa nepočuli." ozval sa Vlado. Nemohla som Mattovi dovoliť nech zistí, kto mi volá.

,,Ela, nevoláš veľmi vhod. Ja sa ti ozvem vo vhodnejšej dobe. "

,,Správne, mačička. Nechcem, aby niekto vedel, že ti volám. Chcem, aby sme spravili dohodu. My dvaja. Zistil som, že máme nevyriešené účty z minulosti. A to chcem zmeniť. Pošlem ti miesto ak chceš ešte niekedy vidieť svoju dcérku, prídeš sama." nechutne sa zasmial a zložil. Triasla som sa ako osika. Vedela som, že to musím urobiť, ale podľa nášho rozhovoru mi bolo jasné, že vie kto som. To ma desilo zo všetkého najviac. Je to akoby som sa vrátila v čase. No teraz sa musím správať, akoby sa nič nestalo. Nemohol zistiť, kto mi volal a prečo. Aj keď z mojho pohľadu by to mohol ľahko vyčítať. Nevenoval mi práve pozornosť.

,, Stalo sa niečo? "ozval sa a ja som sa silene usmiala.

,, Nie, len my povedala, že sa viac-menej dali dokopy s Roccom. Neviem či sa mám tešiť alebo nie. No to teraz nie je podstatné. Poďme naspäť. Už nič nenájdeme... " povedala som, keďže sa stmievalo a vedela som, že Bia je s tým bastardom. Vedela som, že ak to niekomu poviem, zabije ju. A to nemôžem dovoliť. Už kvôli mne trpelo a zomrelo príliš mnoho ľudí.

Vrátili sme sa a sadli si do pracovne. Mobil mi zavibroval v ruke práve, keď si išiel naliať whiskey. Odblokovala som ho a zbadala adresu, ktorá bola odtiaľto vzdialená asi hodinu a pol. Bolo tam písané, že tam mám byť do dvoch hodin sama. Mám presne pol hodinu na vymyslenie, čo spravím a ako sa mi podarí zmiznúť čo najelegantnejšie tak, aby ma nezbadali. Práve v tej chvili mi akoby zasvietili kľúče od auta na stole. Schmatla som ich a schovala skôr ako sa otočil.

Prišiel ku stolu a položil predo mňa pohár whiskey.

,, Teraz musíme počkať na Maxa. On možno niečo zistil. Musíme len čakať. Iná možnosť nie je. "

,, Viem. Počkám ho v izbe a budem veľmi dúfať, aby zistil kde Bia je." povedala som a on len prikývol. Zatvorila som sa do spálne a rýchlo sa prezliekla. Musela som to urobiť, aby som nebola až taká nápadná. Navyše lepšie bude utekať v teniskách ako v podpätkoch. Ešte som si dala za opasok zbraň.

Keď som bola prezlenčená, otvorila som okno. Bola to hlúposť, ale poháňal ma adrenalín, ktorý dohnal akýkoľvek strach. Jediné, čo ma v tej chvíli zaujímalo bola Bia. Som ochotná znovu zažiť to, čo pred rokmi ak to znamená, že bude Bia v bezpečí. Som ochotná sa preňu vrhnúť do jamy levovej.

Nejako sa mi podarilo sa z okna dostať na zem. Schovala som sa pred ochrankármi a podarilo sa mi dostať až k Mattovmu autu. Bolo to iné auto ako ostatné, tak to mi pomohlo.

Naštartovala som a vyrazila. Bolo mi jedno, že pôjdu za mnou. Vedela som, že sa mi podarí ich zbaviť. Avšak prekvapilo ma, že nešli za mnou, ale utekali dovnútra, asi to oznámiť Mattovi. Bolo to na nič, ale lepšie než keby tam mal byť Max. Ak som dobre videla, tak aj ten práve prišiel. Dúfala som, že si ma nevšimne. Aspoň nie dokým nezachránim Biu.

Nechcem nikomu ublížiť, ale zároveň som si vedomá, že ubližujem každému....

Porušila som asi všetky zákony, ktoré som mohla, ale bola som tam a zdalo sa mi, že za mnou nikto nešiel. Aspoň som v to dúfala.

Bol to starý prašivý sklad, v ktorom sa svietilo, ďaleko za mestom. Vedela som, že akonahle výstupim, strhne sa peklo. Peklo, ktoré nemôže skončiť dobre. Pre mňa.

Aj tak som vystúpila . Potrebovala som vedieť, že je Bia v poriadku. A vidieť ju.

Hneď ako som sa priblížila k skladu vyšli odtiaľ dvaja chlapi, ktorí ma vtiahli dnu. Bolo im jedno, že ľudí posielajú na istú smrť.

,, Mačička moja, prišla si práve včas. Poď sa pozrieť na svoju dcerenku." zasmial sa a mne oči padli na dobitú zviazanú Biu. Bolo mi to nechutné a mala som z toho zimomriavky. Nechápala som ako dokážu ublížiť takému nevinnému dieťaťu.

,, Ty sadista."zavrčala som a utekala k nej. Kľakla som si k nej a odviazala ju. Bola to v bezvedomí. Dufala som, že jej nedali to svinstvo. To by mohlo mať pre ňu fatálne účinky. Čudovala som sa, keď ma nechali ju rozviazať . Skontrolovala som či dýcha a nemá niekde vpichy. Hľadala som najmenší znak toho, že je na tom zle. Zdalo sa mi však, že ju len uspali.

,, Mám pocit, že sme sa už niekde videli, mačička. A ani toto ma neklame."zasmial sa a prešiel mi prstami po tetovaní zozadu na krku a pár jazvách. Bolo mi to tak nechutné, až mi naskákali zimomriavky. Mala som tam vytetované krídla a pod nimi Fallen angel.

Bolo to preto, že mama ma vždy volala anjel a keď zomrela, tak mi otec dal prezývku padlý. Padlý anjel. To ma asi vystihuje. Toto tetovanie som mala už keď ma uniesli. Podľa toho ma spoznal....

,, Vedel som, že si mi povedomá. Len som nevedel odkiaľ. Vieš, že keď si ušla si mi chýbala. Pre každú kurvu, ktorá tam je, sme mali vymyslenú inú formu mučenia. Popravde nikdy ma nezaujímali mená, ale teba som si zapamätal. Si krásna. Aj keď predtým si bola krajšia. Rád by som ti pripomenul minulosť. "škodoradostne sa zasmial a stále sa ma dotýkal. Vedela som, že mi zobral zbraň a hodil ju ďalej od nás. Vedela som, že moja jediná šanca je moment prekvapenia.

,, Takže tu mám dohodu. Ju necháme niekde pri ceste, som si istý, že sa o ňu niekto postará, a ty ostaneš so mnou. Ver mi, že to neoľutuješ. "

,, Čo si jej spravil ty chorý bastard?"zavrčala som a odsotila ho od seba.

,, Mohla dopadnúť aj horšie, tak prestaň vyskakovať, aj keď som rád, že moja mačička ma aj pazúriky." zasmial sa a hryzol ma do krku. V očiach som mala slzy a vedela som, že som chytená do pasce. Nebolo cesty von, ale vedela som do čoho idem.

Pustil ma, keď sa zrazu z vonka ozvala streľba. Priložil mi k bruchu zbraň a chytil ma prudko za lakeť. Bol nahnevaný.

,, Ty suka zobrala si niekoho so sebou? "zavrčal a ťahal ma zozadu von zo skladu:,, Za toto skončíš zle!"

Zavrčal nevrlo.