Kým príde Smrť

25.kapitola

,,Bia?" prehovorila som po dlhom tichu v aute. Bála som sa o ňu. Môj pokoj sa nikomu nepáčil. Keby som zastrelila toľko ľudí po prvýkrát, tak by som bola v šoku. Plakala by som a hysterčila, ale moja vyrovnanosť hovorila o opaku. Nedokázala som sa prinútiť hrať sa na to.

Max z vnútorného vačku saka vytiahol mobil a hodil mi ho na kolená: ,,Zavolaj Winstonovi a povedz mu nech zoberie Biu, všetky veci a nech ide do azylu. On bude vedieť o čom hovorím." povedal odmerane a zobral z mojich rúk zbraň.

Urobila som ako povedal a Winston neprotestoval. Max zaparkoval pred lesnou chatou. Nechcela som si ani predstavovať koľko majetku má.

Neviem akým spôsobom, ale dorazili sme zarovno s Winstonom. Bia vyskočila z auta a vrhla sa mi do náručia. Bola unavená, v pyžame a so svojim medvedikom v ruke. Zdvihla som ju na ruky, keďže mala iba papučky. Toto mohol Winston domyslieť.

,,Stalo sa niečo mami?" opýtala sa a ja som ignorovala fakt, že sa opätkami zabáram do blata. Bola som si istá, že je Bia v poriadku a to je hlavné.

,,Nie, princezná." usmiala som sa na ňu a pozrela jej do očí: ,,Len sme si s ockom povedali, že les bude pre nás príjemnejší."

Očami som vyhľadala Maxa, ale on zmizol. Kurva! Toto bude dlhá noc.

Malú som zobrala dnu a po hľadaní som našla jednu spálnu. Dovtedy mi takmer spala na rukách.

,,Princezná, poďme spinkať. Myslím, že ťa Winston zobudil dosť necitlivo." pousmiala som sa a vyzula nás.

,,Ostaň so mnou, mami. Bojím sa, že ma tu necháte." povedala a svojimi malými rukami chytila môj pás. Uložila sa mi na hrudi. Ja som si s ňou ľahla, hladila ju po chrbte a dala jej pusu do vlasov.

,,Neboj sa. Nikam od teba neodídem. Budem navždy s tebou." zhasla som nam svetlo a čakala kým zaspí. Bola taká malá, ale bála sa, že ostane sama. Ďalšia vec z jej detstva, ktorú sme dojebali. Až keď ona zaspala, tak som sa uvoľnila. V tých šatách mi nebolo veľmi príjemne, no o pár minút som zaspala. Bol to pre všetkých ťažký deň a toto bolo určite lepšie ako rozhovor s Maxom.

*******

S Biou sme sa zobudili asi o 10. V našej izbe sa zjavil kufor, čo potešilo obe.

,,Mami? Urobíš mi čaj?" opýtala sa ma. Doplietli sme ju. A to veľmi. Teraz si príliš zvykla na mňa ako mamu. Jej mama niekam zmizla a asi je rada, že si teraz môže užívať život. Ak by sa neobjavila vôbec Bia by si zvykla na myšlienku, že ja a Max sme jej vlastný rodičia. To ale nechcem. Chcem, aby mala aspoň vlastnú mamu. Mňa vychovávali pestúnky a ani to nebolo najlepšie.

Bála som sa zísť dole. Max bude dávať veľmi nepríjemné otázky, čo znamená len problémy.

Ale môžem tejto kráske povedať nie?

,,Samozrejme. Počkaj ma tu. Hneď sa to nesie." povedala som jej, ale ešte predtým som sa bola prezliecť.

Zišla som dole do kuchyne a dala zohriať vodu na čaj.

,,Ako si sa vyspala?" opýtal sa za mnou hlas. Trhlo mnou.

,,Nič moc. Ty?" otočila som sa naňho.

,,Mal som zopár vecí, o ktorých premýšľať. Niekoľko vecí, ktoré mi nedajú spávať."

,,Hmmm..." zamrmlala som a pozrela na zem.

,,Napríklad som rozmýšľal nad tým ako to, že žena ako ty, doktorka, právnička, ovláda zbraň. Ako by mohla vedieť s ňou narábať? Podľa môjho názoru ťa toto ani filmy nenaučia. Tak ako? Vieš mi dať na to odpoveď?" pozrel sa na mňa tak zamračene a zamyslene ako ešte nikdy. Presne toto som vedela.

,,Začiatočnícke šťastie?" skúsila som.

,,Toto, ani keby si veľmi chcela, sa na začiatočnícke šťastie zhodiť nedá. Utekali sme. Pre začiatočníka je ťažké trafiť aj nepohyblivý cieľ nie to ešte bežiaci. Strieľala si ako profík. Tú zbraň si určite v ruke nemala prvýkrát a podľa môjho skromného názoru si sa musela niekde učiť strieľať. Na sto percent ťa niekto veľmi dobrý strieľať naučil."

,,No dobre.... Keď som začínala ako právnička, tak mi bolo povedané, že ľudia ako napríklad ty, radi zabíjajú svojich právnikov, keď toho vedia príliš veľa. Preto som chodila na strelnicu, aby som sa vedela brániť." povedala som mu prvú lož, ktorá mi napadla. Dúfala som, že som to podala uveriteľne.

,,Aj keby to bola pravda, čo si nemyslím... Včera si zastrelila človeka a nie jedného... Uvedomuješ si to vôbec? Vzala si im život a ty si si potom s neutrálnym, pokojným výrazom sadla do môjho auta. Ľudia, ktorý zabili po prvýkrát hysterčili, plakali, triasli sa, ale ty nič. A to nehovorím len o ženách, ale aj o chlapoch. S tebou to nič neurobilo. Bud si tak chladnokrvná alebo si prešla podobným výcvikom ako ja. Je to možné?" opýtal sa a po celú dobu ma prepaľoval pohľadom. Čakal na najmenšiu pochybnosť, na akékoľvek gesto, ktoré mu povie, že klamem. To gesto nemohlo prísť. Nemôže zistiť, čo som zač. Nikdy.

,,Ja....Ja som si to takto neuvedomila... Ale tí ľudia sa nám snažili ublížiť, museli sme niečo spraviť, aby sme si zachránili kožu. Boli to zlý ľudia. Nemohla by som dovoliť, aby Bia prišla aj o náhradných rodičov, Max."

,,Stále si mi nič nevysvetlila. Len sa tváriš, že je všetko v poriadku a že absolútne nevieš o čom ti tu rozprávam. Miranda ja chcem odpovede. To, čo som spravil nebolo múdre. Nemal som ťa uniesť a už vôbec nie zapliesť do toho Biu, ale aj ja som si len chcel len zachrániť vlastnú kožu. Netušil som koho vlastne unášam a už vôbec čo všetko sa ti muselo stať v minulosti. Bolo to určite hrozné, ale mne išlo len o mňa nie o teba ani o Biu. Ja absolútne netuším čo sa včera stalo a moj mozog to nebere, ale chcem, aby si vedela, že to, čo sa stalo v altánku neľutujem. Aj keby som pravdepodobne mal." povedal mi a priblížil sa. Bola som zmätená tou rýchlou zmenou témy. Perami sa priblížil k tým mojim a ja som len čakala. Sama som nevedela čo čakať. Miatol ma. Chcela som ho pobozkať a zároveň nechcela, lebo som tušila, že keď sa do toho zamotám ešte viac môže to skončiť veľmi zle.

Nakoniec však rozhodol osud. Keď sme boli od seba sotva centimeter.

,,Mami? Oci?" ozvala sa Bia odo dverí.

Max sa vzdialil a otočil sa na ňu: ,,Áno?"

,,Kde mám čajík, mami?" opýtala sa ma a ani sama netušila ako veľmi ma zachránila.

Zamotávala som sa do toho. Do siete mojich vlastných lží, tajomstiev a citov. Tento neplánovaný "výlet" skončí zle, tým som si istá.

Naozaj iba čakáme iba kým príde smrť?