Kým príde Smrť

22.kapitola

Miranda

,,Čo sa kurva stalo?" zavrčala som a asi po prvýkrát v jeho prítomnosti som nadávala.

,,Postrelili ma." zafučal, ale snažil sa znieť pokojne a bezbolestne.

,,Choď do nemocnice. Čo tu teda robíš?"

,,Nemôžem ísť do nemocnice. Ľudia tam sa veľa vypytujú. Nemôžem si dovoliť problémy v tejto krajine." zavrčal a chlap z jeho ochranky mu pomohol si ľahnúť: ,,Môžeš ísť. Ak ťa budem potrebovať, ozvem sa."

Keď za sebou zavrel dvere, spustila som: ,,Prosím ťa, choď do nemocnice. Ak máš guľku v tele môže to dopadnúť zle. Môžeš zomrieť a ja ťa nechcem mať na svedomí." prosila som ho vystrašene. Už som nevedela ako sa správať v takýchto situáciách.

,,Mám ju v tele, ale ako som povedal nikam nemôžem a kým sem dovedú môjho osobného lekára tak to potrvá."

,,Max, prosím." pozerala som sa mu do očí a snažila som sa ním pohnúť. Nepomohlo.

,,Aspoň mi to ukáž." vzdala som sa nakoniec.

,,Rád by som, ale momentálne ma bolí každý nádych." zastonal.

Neodpovedala som mu, len som mu rozopla sako a pomaly s trasúcimi sa rukami mu začala rozopínať košeľu. Tie gombíky sa mi ťažko rozdeľovali, keďže som bola rozrušená.

Chytil mi ruky a dokončil to sám, potom sa mi pozrel do očí a povedal s miernym poloúsmevom: ,,Neboj sa, budem v pohode."

Avšak keď ho zradil vlastný hlas, tak ma napadlo niečo, čo by vôbec nemalo.

,,Max, veríš mi?" opýtala som sa potichu. Moje správanie bolo momentálne úplne iracionálne. Jeho rana vyzerala zle. Guľka bola stále vnútri a ja som si nebola vobec istá či nemá vnútorné krvácanie. Nemohla som ho nechať len tak.

,,Mal by som? Kam tým mieriš?"

,,Mal by si keďže ti vyberiem tú guľku." snažila som sa znieť isto.

,,Čo prosím?!" rozšírili sa mu oči: ,,Tak to ani náhodou. Aj keby som ti neviem ako veril, toto by som nedovolil ani mojím najlepším a najvernejším chlapom. A navyše si to nikdy nerobila. Nie!"

,,Max, musím niečo spraviť, lebo mi zomrieš pred očami." zavrčala som: ,,A neboj sa, mám dva ročníky medicíny."

,,Medicíny? Ty ako právnička?" čudoval sa.

,,Pozri, na toto nie je čas. Vysvetlím ti to neskôr. Veríš mi?"

Vzdychol si a vydýchol:,,Dones mi alkohol."

Doniesla som ho, on sa napil, dal si veľký hlt a potom s veľkým úsilím vyslovil: ,,Dobre, máš moje povolenie. Môžeš to urobiť." povedal, aj keď neznel pre mňa príliš presvedčivo.

,,O pár hodín budeš v poriadku." upokojovala som aj jeho, aj seba. Toto som naposledy robila pri chlapoch mojho otca. Nevedela som ako hlboko má guľku, ale aj tak som sa bála.

Rozkázala som nech mi chlapy doniesú všetko potrebné.

Teraz som bola rada, že moja mama trvala na medicíne. Ak by žila bola by som doktorka a nerobila by som špinavý obchod ako otec. Sama totiž chcela byť doktorkou aj keď jej to ani moj otec, ani jej rodičia neumožnili. Nedokončila som tú školu kvôli jej smrti. Otec to veľmi rýchlo využil a začal to zneužívať proti mne. Nikdy sa nezmieril s tým, že mal dcéru. Vždy si prial syna a mame to dával vyžrať. Koniec koncov aj mne. Vždy mi to dával pocítiť a ja som sa mu snažila dokázať, že som rovnako dobrá alebo ešte lepšia.

Hrabala som sa v kufri, odkiaľ som konečne slávnostne vyhrabala lieky na spanie.

,,Max, zapi to." podala som mu ich ak s pohárom vody: ,,Budeš spať. Je to lepšie ako keby si mal byť hore."

,,Ak by som zomrel, odíďte a už sa nevracajte. Choďte ďaleko. Nedovoľ Bii, aby ma takto videla." usmial sa na mňa.

,,Nezomrieš, Max. Jasné? To ti nedovolím." usmiala som sa a on zapil tabletky.

Po chvíli zaspal. Mala som šťastie, že potrebujem tabletky, aby som sa poriadne vyspala.

Začala som. Síce s provizórnymi pomôckami a všetko okolo toho, ale jeho ľudia sa naozaj snažili. Chceli, aby bol v pohode.

Moje ruky sa triasli ako ešte nikdy a v hlave sa mi prehrávali všetci ľudia, ktorých som zabila alebo videla zomierať a to ich nebolo málo. Vedela som, že tento chlap mi nemôže zomrieť pod rukami. Nie, kvôli Bii, kvôli tomu ako sa k nám správal.

Keď som bola hotová, čo bolo po dlhej dobe, tak som mu ranu zašila. Našťastie guľka nebola príliš hlboko a ani nezasiahla žiadne dôležité orgány. Mal z pekla šťastie.

Nechala som ho sa vyspať v posteli a prikryla som ho paplónom. Väčšinu noci som nespala, len som ho sledovala. Bola som zničená, ale chcela som si byť istá, že bude okey. Navyše bola som si istá, že moje sny by ma tak či tak nenechali spať. Nechcela som na seba strhnúť Biinu pozornosť, aby si nevšimla, že niečo nie je v poriadku.

Ráno, ale prišla do izby.

,,Čo sa stalo ockovi?" opýtala sa ma a ja som v mysli hľadala najlepšiu výhovorku.

,,Ocko sa včera zranil, ale nie je to nič vážne. Zajtra bude v poriadku." povedala som jej keď na mňa vystrašene pozrela.

,,Naozaj mu nič nie je?" opýtala sa so strachom.

,,Nie." povzbudzujúco som sa na ňu usmiala: ,,Dnes s ním ale musím zostať. A aby si sa ty nenudila, tak som ti vybavila výlet s Winstonom. Pôjdeš a ním, dobre?"

Bol to jej ochrankár, s ktorým si dobre rozumela.

,,Ano. Ale ty zatiaľ daj pozor na ocka." usmiala sa na mňa.

Prikývla som, pomohla som jej obliecť sa a dať sa dokopy, aby mohla ísť. Chcela som s ňou počas tohto výletu stráviť čo najviac času, ale teraz to nevyšlo. Ja jej to ešte vynahradím.

Bia s radosťou odišla a ja som strávila celý čas pozorovaním Maxa. Dýchal pokojne, aj keď občas zo spánku zastonal od bolesti aspoň som vedela, že je v poriadku.

Keď Bia prišla, začala mi o všetkom rozprávať. Veľmi sa jej páčilo všetko, čo videla. Boli skoro všade kde som s ňou mala ísť ja. Jej sa to ale páčilo a to je super.

Uložila som ju spať, išla a prezliecť a vrátila sa k Maxovi. Stále pokojne spal čo ma z časti desilo. Sedela som skrčená na kresle pri posteli.

Ani neviem ako a zaspala som. Predsa len celý den som bola v strehu.

Zobudila som sa na nieču ruku na mojej tvári. Mohlo byť niečo po polnoci.

Pootvorila som oči a chvíľu mi trvalo kým som sa prebrala a zorientovala. Max mi hladil tvár. Neuhla som sa.

,,Zomrel som?" opýtal sa ma po chvíli.

Zasmiala som sa a odpovedala som mu: ,,Nie, o tom by som vedela."

,,Som rád, že som svoj život zveril do tvojich ruk. Zachránila si ma." usmial sa na mňa.

,,Hlavné je, že si v poriadku."

Lepší gif som nenašla.😧😧