Kým príde Smrť

40.kapitola

Na ďalšie rano som sa zobudila v spálni. Max ma sem asi zobral. Bola som sama. Počula som nejaké zvuky z dola, a tak som vedela, že tam je Max.

Poobzerala som sa po izbe a snažila sa nájsť niečo čo si môžem obliecť. Jediné, čo som v skrini našla boli košele. Moje oblečenie ostalo pravdepodobne dole, tak som si obliekla jednu košeľu a zišla dole.

V kuchyni sa obracal Max. Nevedela som ako sa po včerajšku správať. Našťastie v tomto rozhodol takmer okamžite za mňa.

,,Už si hore?" opýtal sa a pristúpil ku mne, aby ma mohol pobozkať: ,,Nestáva sa často, že to nepočujem." pousmial sa s rukami na mojom páse: ,,Robím nám raňajky, potom by sme sa asi mali vrátiť. Vidím, že si si našla moju košeľu." pošepkal mi do ucha: ,,Sedí ti."

,,Ďakujem." to bolo to jediné, čo som zo seba dostala. Sadla som si na stoličku a on predo mňa o pár minút položil tanier s palacinkami.

Obaja sme v tichosti jedli. Keď sme dojedli, išla som umyť riad. Max niekam zmizol.

O pár minút na to som ho videla hasiť oheň v krbe. Oprela som sa o zárubňu a pozerala som sa ako hasí aj posledny detail minulej noci. Bála som sa. Bála som sa, že keď prideme naspäť všetko sa pokazí.

Ani som si neuvedomila kedy sa dostal ku mne: ,,Si v poriadku? Vidím, že ťa niečo trápi, Mabel."

,,Musime sa tak rýchlo vrátiť?" dostala som zo seba.

,,Bojíš sa?" prikývla som na čo mi pohladil tvár a pobozkal ma: ,,Ak nechceš, aby sme na túto noc zabudli tak mi ver, že sa postarám o to, aby si nezabudla. Mabel páčiš sa mi a chcem, aby sme pokračovali. Rád ti postupne pomôžem, aby si zabudla na to, čo sa stalo. Včera sme spravili prvý, veľmi dôležitý krok." zasmial sa.

,,Sľubuješ, že keď sa vrátime, nezmení sa to?" opýtala som sa a sama sebe som znela ako bojazlivé dieťa.

,,Sľubujem." zašepkal a pobozkali sme sa. Táto náhla blízkosť nejakého človeka mi bola zvláštna. Ale páčila sa mi. Bolo to pre mňa nové. Zrazu tu bol človek, ktorý sa ma dotýkal s veľkou dávkou nehy.

,,Poďme sa obliecť. Bia sa bude báť, pretože som jej povedal, že sme hneď doma." povedal akoby nič.

,,Ty si im nevolal?" rozšírili sa mi zreničky a išla som si pozbierať včerajšie veci.

,,Kedy som to asi mal stihnúť?" zasmial sa a zaujal moje miesto: ,,Tento výhľad sa mi páči."

,,Max!" okríkla som ho a hodila som po ňom jeho košeľu.

,,Už idem. Už idem." zasmiali sme sa.

************

Po našom chaotickom dávaní si vecí dokopy sme boli o pár minút v aute. Posledný pohľad som venovala miestu, ktoré ma po dlhej dobe urobilo šťastnou.

Max mi položil ruku na stehno: ,,Sľubujem, že sa vrátime."

Prikývla som a ďalej cesta prebehla v tichosti. Cítila som medzi nami pokoj a to sa asi ešte ani nestalo.

Keď sme vošli do domu, Max ma objal okolo pása. Obom nám hral na tvárach široký úsmev. Nerozumela som, že toto s nami spravila jedna noc.

,,Fíha!" zvolala Aurora, keď nás uvidela. Hrali sa s Biou v obývačke. Bia nás hneď išla privítať: ,,Mali ste mi povedať, že potrebujete len noc niekde sami. Ja by som vám s radosťou postrážila tento poklad." usmiala sa na nás Aurora.

,,Oci, povedal si, že hneď budete späť." vyčítala mu Bia.

,,Prepáč, princezná. Trochu som to nevypočítal." usmial sa s pohľadom na mne.

,,Dobre decká. Tie úsmevy poznám, kľudne sa choďte zatvoriť do spálne. Ja sa tu o tento pokladík postarám." zasmiala sa a zobrala ju Maxovi z rúk. Aj ja, aj Bia sma chceli namietať, no títo súrodenci nám nedali šancu. Aurora strčila Bii do ruky prvú hračku, ktorú našla, aby jej odvrátila pozornosť a mňa Max šikoval ku schodom.

Doviedol ma do našej spálne, kde ma chytil za pás a spolu so mnou sa hodil na posteľ.

,,Ako ťa mám volať?" opýtal sa ma vážne.

,,Pred ostatnými musím ostať Mirandou, ale ak sa ti viac páči Mabel, tak ma tak môžeš v súkromí kľudne volať." povedala som mu.

,,Mabel, mala by si sa ozvať Roccovi. Bude sa o teba báť a vyzeral byť schopný všetkého."

,,Myslíš, že ma s tebou nechal ísť len tak? Nenechal. Dal mi GPS a telefón druhý, aby som mu mohla zavolať. Rocco by ma s tebou nenechal ísť len tak. Bol by schopný ťa prísť zabiť, ak by som mu zavolala." zasmiala som sa.

,,Nie som zvyknutý, že sa stretávaš s takými ľuďmi a už vôbec nie, že sa úprimne smeješ." šepol poslednú časť.

,,Max, uvedomila som si, že život nie je len to zlé. Pomohol si mi, aby som zistila, že život dokáže byť aj pekný a že dokonca aj ja môžem byť šťastná."

,,Ty si zaslúžiš byť šťastná viac než ktokoľvek iný. Tí bastardi by sa mali smažiť v pekle." zavrčal a zaťal sánku.

,,Nespomínaj teraz zlé veci." usmiala som sa a dala mu pusu na sánku: ,,Nie, keď som konečne šťastná."

,,Ver mi, že sa budem snažiť, aby si sa takto usmievala už navždy, pretože toto ti sedí viac než tá zamračena tvár." odmlčal sa na chvíľu, potom si ľahol na chrbát a privinul si ma k sebe: ,,Podme si trošku pospať po náročnej noci."

Uložila som sa a zakryla nás paplónom. Bez väčších problémov som zaspala a nechala sa po dlhej dobe unášať spánkom ktorý nesprevádzali žiadne nočné mory ani krik.

Zobudila som sa na zvuky na druhej strane postele. Pootvorila som oči a uvidela som Biu ako sa snaží dostať na posteľ.

Ticho som sa zasmiala a natiahla sa po ňu, aby som ju sem dostala.

Zachichotala sa a hlavu si položila oproti mojej na Maxa. Pozerala na mňa svojimi veľkými očami akoby ma skúmala. Chytila som ju za ruku a vtedy sa zobudil Max.

,,To nie je fér ste na mňa v presile." zasmial sa a obe nás chytil za pás.

,,Veď ti nič nerobíme." zasmiala sa Bia a posadila sa so psími očami. Teraz prekvapil Max dokonca aj mňa.

,,Čo je, princezná? Čo by si chcela od ocka?"

Malá sa zachichotala: ,,Ocinko, urobíte mi veľkú oslavu narodenín?"

Opýtala sa a Max pozrel na mňa: ,,Čo povieš, mami?"

,,Ak to tebe nevadí."

,,Áno!" zakričala víťazne: ,,Budem mať tú najlepšiu oslavu všetkých čias!"

Mohla byť práve toto chyba?

Hlásim ďalšiu časť!

Necháme rodinku nech si aspoň chvíľu užije v pokoji. ❤❤❤