Ona je úspešná, slušne zarábajúca právnička.
On je krutý, bohatý zločinec, ktorého nič nezastaví.
Čo ak je všetko inak?
Ich stretnutie skomplikuje životy navždy!
Život je príliš vrtkavý, aby sme poznali všetky odpovede.
,,Takže medicína?" opýtal sa po chvíli: ,,Na teba by som to nepovedal. Vyzeráš ako typická právnička."
,,Nemám to doštudované. Išla som tam len kvôli tomu, že to bol sen mojej mami. Milovala to." pousmiala som sa a rozospato si pretrela oči: ,,Ty si okey? Nebolí ťa to? Nieže som ti ublížila." zašepkala som, keďže bolo skoro ráno. Nechcela som zobudiť Biu.
,,Na moje počudovanie nie tak, ako som zvyknutý. Ďakujem ti za pomoc."
,,Nemáš za čo a čo sa tam vlastne stalo? Kto na teba strieľal?"
,,Obchodný partner." trpko sa zasmial: ,,Asi nebol príliš spokojný, keď človek nemá som dopadol takto, však?" opýtal sa ma so smiechom.
,,Asi nie." usmiala som sa.
,,Kde si študovala medicínu?" opýtal sa zrazu. Bolo mi jasné, že sa zo mňa snaží niečo dostať.
Odpovedala som najlepšie ako som vedela - neurčito: ,,V mojom rodnom meste."
Zasmial sa na mne a pozrel sa smerom k oknu.
,,Bia spí?"
,,Ano, bála sa o teba, ale nakoniec išla spať. Bola už unavená."
,,Mne nič nie je. Zlá burina nevyhynie." zasmial sa a práve vtedy prišla do izby Bia.
,,Čo sa stalo, princezná? Zobudili sme ťa?" opytal sa jej milo.
,,Mohla by som spať s vami? Bojím sa, že sa ti niečo stane ocko." opýtala sa nas. Max ju zdvihol na posteľ a objal ju jednou rukou. Bia začala príliš realisticky prežívať túto hru...
,,Jasné. Mne nič nie je, moja. Aj maminka k nám pôjde a všetci si pekne oddýchneme. Boli to pre všetkých náročné dni." povedal a ja som si ľahla k nim: ,,Spi, Bia. Zajtra zas cestujeme, takže potrebujeme oddych." dodal Max.
Aj ja som ju objala a po chvíli som zaspala. Ani som netušila, že chce zas odísť, ale asi mi to len vyhovovalo. Už som chcela byť doma.
Na ďalšie ráno sme si zbalili veci a išli do lietadla. Bia bola pokojná a ja s Maxom tak isto. Max si dal nejaké prášky proti bolesti kvôli ruke, ale inak bol okey. Nebolo to už nič vážne.
O pár hodín sme pristáli a hneď ako sme nastupili do auta Maxovi niekto zavolal.
,,Áno....Dnes?.....To nemyslíš vážne......Nemám čas dostať svojich ľudí na miesta v takomto čase.....Veľmi dobre viem ako tam funguje bezpečnosť...Kur... Do kelu to nemyslíš vážne..." hneď sa opravil, keď zbadal ako ho Bia svojimi veľkými očami sleduje a ja ako ho karhám pohľadom: ,,Dobre, vyhral si.... Budeme tam. Čau." zavrčal a zložil.
,,Čo je, ocko?" opytala sa ho malá.
,,Ale nič. Len som zistil. že dnes s mamou na jeden večierok." povedal a pozrel na mňa. Nebránila som sa. Bolo to jedno, aspoň nebudem stále len zavretá.
,,A ja budem kde?" opytala sa smutne.
,,Ty budeš s ujom Winstonom. On sa o teba rád postará." Winston bol milý 40-50 ročný chlap. Staral sa väčšinou o Biinu a niekedy aj o moju bezpečnosť. Max nemal rád, keď sme niekam chodili bez neho. Veľmi mu dôveroval. Predsa len on sám už mal rodinu, a tak Max predpokladal, že bude pre nás najlepší.
,,A kedy to bude?" spýtala som sa, keď mala nenamietala.
,,O 2 hodiny, takže máme čo robiť." pousmial sa a šofér nás doviezol do domu pri pláži. Plážový dom. Aké typické!
Malá sa rozbehla na prieskum a ja som zastavila Maxa: ,,Prečo si sa tak rozčuľoval v aute?"
,,Pretože, a to ťa nechcem strašiť, ideme na jednu z osláv, ktorá je známa hlavne tým, že tam často zavíta polícia a že tam bývajú kruté útoky. A keďže to je tak na rýchlo, tak som nemal čas presunúť mojich ľudí na ochranu. Niekoľkých, čo máme so sebou zoberieme, ale nie som si istý či to bude stačiť. Vyrastal som tam, a preto to tam poznám veľmi dobre. Predpokladám, že sa nič nestane, ale preistotu. Takže sa znovu a tentoraz vždy budeš držať pri mne. Ani krok odo mňa. To ti nehovorím ako radu, ale príkaz. Nechcem Bii vysvetľovať prečo mama neprišla so mnou."
,,Neohrozím sa. Neboj sa. Ak by aj niečo hrozilo postarám sa o seba." povedala som mu a vošla dnu. Dom bol zvnútra krásny, ale chýbala mu duša. Nebolo tam skoro nič osobné...
Našla som Biu a presvedčila ju nech mi ide pomôcť pripraviť sa. Nemusela som ju presviedčať dlho.
Kým som sa ja maľovala, ona mi hľadala šaty v kufri. Bolo hrozne zlaté pozerať sa na malého človiečika, ktorý sa hrabe v niečom čo je väčšie ako ona.
Našla mi šaty, ktoré sa jej veľmi páčili, a tak som nemala srdce si ísť vybrať sama. Napokon má výborný vkus.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
S Maxom som sa stretla pred autom. Nemohol zo mňa spustiť zrak. A ani ja z neho.
Sama seba som nedokázala pochopiť. Môj postoj voči mužom bol jasne definovaný, ale príde jeden čo ma unesie, aby si zaistil slobodu a ja..... Ja.... Nie je mi taký ľahostajný ako by mal byť. Asi som blázon.
Mám zlý pocit, že mi na ňom začína záležať. To pri mne bohužiaľ nemôže skončiť dobre.
Vošli sme do obrovskej honostnej vily a ja som sa nestačila obzerať.
,,Páči sa ti tu?"
,,Áno, je to tu nádherné. Nechápem ako môžu dvaja žiť v takomto prepychu. Je to veľké pre tak málo ľudí." pousmiala som sa nad vlastnými myšlienkami. Ja s otcom som žila v niečom veľmi podobnom a bolo mi ukradnuté koľko ľudí je okolo mňa čo hladuje. Bolo mi to jedno, hlavne že ja som si žila na vysokej nohe.
,,Je im úplne ukradnuté koľko peňazí vrazia do domov. Ved predsa takýto ľudia musia vyzerať pred inými." zasmial sa a viedol ma von z veľkej sály: ,,Chcem ti niečo ukázať."
Vysvetlil mi, keď som sa naňho zamračila.
Zaviedol ma takmer úplne do rohu pozemku. Bol tam biely altánok ktorého obklopovalo jazero. Viedol doňho len úzky mostík. Nie príliš vhodný pre opätky.
,,Čo tu robíme?" opytala som sa. To miesto sa mi páčilo, ale nerozumela som prečo ma sem zobral.
,,Chcel som ti to tu ukázať, pretože tu som strávil väčšinu detstva." povedal a ja aj keď som nechápala prečo mi to hovorí, počúvala som: ,,Chodil som sem, keď sa moja matka vrátila domov a začala všetkých ponižovať a nadávať im. A to aj vrátane môjho otca, ktorý bol príliš dobrý. aby jej niečo povedal. Prišiel som sem a porozprával som sa s vodou. Možno to znie hlúpo, ale v tej dobe, keď človek nemá nič pochopí, čo niečo znamená a čo nie." hovoril mi, kým sme prechádzali mostíkom a sadli si na zábradlie.
,,Mne to nemusíš vysvetľovať." jemne som sa usmiala: ,,Ja som robila niečo veľmi podobné keď môj otec začal... byť nepríjemný a ponižovať ma keď mama zomrela. Vždy sa nájde niečo, čo tu v takých chvíľach pomôže. U mňa to bol mamin hrob. Ani nevieš koľko času môže človek stráviť pri mŕtvom ak mu je s ním lepšie ako so živými." povedala som smutne a pozrela sa na zem.
Maxova ruka ma však v sekunde pohladila po tvári a zdvihla mi bradu. Hypnotizoval ma pohľadom a priblížil sa tvárou k mojej: ,,Nedokážem pochopiť prečo by niekto ponižoval takú krásnu, milú a spravodlivú ženu. Nikdy by som nič také nedokázal urobiť. Si príliš dobrá." povedal a oči premiestnil na moje pery. Nemohla som povedať, že ma v tej chvíli nelákali. Aj moje oči na ne placho a zároveň chtivo pozerali.
Jeho ruka bola stále na mojej tvári, akoby ani jeden nevedel čo robiť. Opäť som sa mu pozrela na pery a vtedy sa prestal biť sám zo sebou a pobozkal ma. Najskôr len priložil pery na moje, no keď videl, že neprotestujem začal ma bozkávať.
