Kým príde Smrť

46.kapitola

Za nami išlo uz nejakú dobu auto, ktorého som sa musela zbaviť.

Všimla som si však, že keď som pridala plyn Bia sa viac vtlačila do sedačky a pevnejšie objala plyšáka, ktorého mala v rukách. Mala strach.

,,Bia, zlatko. Zvládneš preliezť dozadu a zapásať sa v sedačke?" opýtala som sa a chytila ju za ruku. Snažila som sa o pokojný tón a asi sa mi to aj podarilo.

Bia prikývla a urobila, čo som povedala: ,,Super, si šikovná. Nemôžem teraz zastaviť, ale o chvíľu budeme na mieste. Kľudne skús spať, ja som tu."

,,Bude ocko a mama v poriadku?" opýtala sa ma a ja som musela odtrhnúť oči od auta, ktoré nás stále sledovalo. Nemohla som odbočiť z mesta, kým ma sledujú.

,,Samozrejme, srdiečko. Poznáš ocka, on sa postará, aby bolo všetko v poriadku. Ty sa netráp a skús na chvíľu zatvoriť oči." povedala som jej a bola som vďačná, že z nej je také úžasné dieťa. Ak by protestovala neviem, čo by som spravila. Po niekoľkých otočkách okolo mesta a manévrovania, som sa ich zbavila. Bola som si istá.

Zamierila som teda na dané miesto. Max mi o ňom hovoril len raz, takže moje obavy z toho, že netrafím boli na mieste. Navyše les v noci vyzeral fakt strašidelne. Chvíľu som blúdila, no pomohli mi autá v diaľke. Max mi hovoril, že tam má stále nejakých ľudí.

Vystúpila som a jeden ku mne hneď pribehol aj so zbraňou.

,,Som Miranda Raptic." povedala som a on v tom momente zložil zbraň.

,,Čo sa stalo so šéfom?"

,,Napadli jeho dom a ja s malou sme museli ujsť. O chvíľu by tu mal byť."

,,Miranda!" zakričal na mna niekto. Zjavil sa tu zrazu Matt, ktorý ma uväznil v objatí. Skamarátili sme sa a on so mnou, Maxom a Biou trávil veľa času.

,,Matt! Čo tu robíš? Volal ti Max? Je v poriadku?" opýtala som sa zúfalo. Bála som sa oňho. Veľmi.

,,Nie, len mi napísal náš kód núdze, takže som vedel, že mám ísť sem. Kde je Bia? Hádam tam s ním neostala." opýtal sa a poobzeral sa.

Bia práve vtedy vyskočila z auta. Opäť mala len papučky a pyžamo.

,,Poď ku mne, princezná." povedala som a zdvihla ju na ruky. Zaspala v aute, a tak si iba rozospato pretrela oči a pritúlila sa ku mne.

,,Bože, veď zamrznete." povedal nám a dal okolo Bii svoj kabát: ,,Poďme dnu. Tam sa porozprávame."

Prikývla som a Biu uložila v najbližšej izbe. Bála som sa, že by sa sem niekto mohol dostať, tak som ju nechcela mať daleko.

,,Si okej?" opýtal sa.

,,Bojím sa. Dúfam, že Max a Lara sú v poriadku...."

,,Vysvetli mi, čo sa vlastne stalo."

,,Max kvôli mne začal viesť vojnu proti Vladovi. Predpokladám, že vieš, co sa mi stalo.... A proste on zistil, že to má na svedomí Max a takto sa pomstil."

,,Viem. Ako to mohol tak rýchlo zistiť?"

,,Pri poslednom prepade zranil nejakých chlapov a tých vypočúval. Toto bolo len otázkou času..."

,,Prečo si mu tam nepomohla?" opýtal sa zamračene. Nevyčítal mi nič, len sa bál o kamaráta.

,,Ja už nie som taká ako predtým, Matt. Ja sa teraz cítim byť hlavne mamou. Nie vrahyňou. Prvé, na čo som hneď myslela bolo ako dostať Biu do bezpečia. Nie ako sa pomstiť. To už viac nie som ja. Aj keď nie som jej pravá mama, neprežila by som, ak by sa jej niečo stalo. Preto som v prvom rade dostala preč ju..."

,,Ja ťa chápem a neber ma zle, len sa bojím. Max je ako môj brat." povedal mi. Ja som len chápavo prikývla.

Ďalšie dve hodiny sme sa snažili nezaspať a čakali sme na čokoľvek.

Dvere sa konečne otvorili až o pol 6 ráno. Vyskočila som na nohy a utekala k dverám. Stál v nich Max, no jeho košeľa aj ruky boli celé od krvy. Pozeral smutne do zeme.

,,Max!" zakričala som jemne a objala ho: ,,Si v poriadku?" rýchlo som sa odtiahla a hľadala som akúkoľvek ranu ci škrabanec.

,.Ja áno." povedal a stále mi nepozrel do očí.

,,A koh...." vtedy mi to došlo: ,,Kde...kde je Lara?" nechcela som počuť odpoveď a už vôbec nie tomu uveriť.

,,Už nie je." šepol a moje oči sa naplnili slzami. Takmer som spadla na kolená, no zachytil ma.

,,To nie je pravda! Povedz, že to nie je pravda." vzlykla som: ,,Prosím...." oprela som sa o jeho rameno a ak by ma nedržal, rozsypala by som sa.

,,Prepáč, kráska. Nezvládol som ju ochrániť."

,,Lara......" vzlykla som jej meno a prehravala si naše spoločné okamihy. Od toho prvého stretnutia v nemocnici cez narodenie Bii až po náš posledný rozhovor. Bola pre mňa ako mama, aj keď bola mladšia. Moja Lara.

,,Mabel." oslovil ma Max a dal mi z tváre preč vlasy.

,,Kto ju zabil?" opýtala som sa a Max si ma musel privynúť k sebe, aby som nespadla.

,,Vladov človek, no už je mŕtvy." snažil sa ma tým aspoň trochu upokojiť.

,,Trpela?" opýtala som sa šepky, akoby ju to malo privolať späť.

,,Bol to priamy zásah. Jedna rana a bola na mieste mŕtva. Netrpela."snažil sa, aby som sa cítila lepšie a pritom ma celý čas zvieral v náručí: ,,Prepáč."

,,Nie je to tvoja chyba." povedala som, odtiahla sa od neho a utiekla hore schodmi do izby.

Hodila som sa na posteľ a plakala som do vankúša. Nie Lara! Prečo práve ona? Nikdy nič zlé nespravila a dostala od života toľko rán. Nezaslúžila si to. Ak by som ich vtedy nechala ísť, toto by sa nestalo. Možno by to bolo lepšie, ak by som bola na jej mieste. Ja už pre tento svet aj tak nemám žiadny význam. Len prinášam smolu ľuďom okolo mňa.

,,Mabel? Môžem?" opýtal sa Max, ale hlavu už mal strčenú v izbe.

Nič som nepovedala a on vošiel.

,, Ani nevieš ako mi je to ľúto. Možno ak by som prišiel skôr, stihol by som ho zastaviť... Zlyhal som. Kvôli mne prišla Bia aj o mamu. Neviem či mi to niekedy odpustí. Bola to tvoja najlepšia kamarátka a vložila si jej život do mojich ruk. Zlyhal som..." povedal a ja som počula ako potláčal slzy.

Rýchlo som sa posadila a hodila sa mu okolo krku. Obaja sme plakali objímajúc sa.  Nevyčítala som mu to, toto celé je moja vina.

Toto bol len začiatok. Môže zomrieť este príliš veľa ľudí, ak sa nezbavia mňa.