Kým príde Smrť

24.kapitola

Bozkávali sme sa, pomaly ale intenzívne. Jeho ruka spočívala v mojich vlasoch a moja na jeho temene. Nechcela som, aby tento okamih skončil. Po dlhej dobe som v sebe pocítila pokoj. Nie rozbroje, nepokoj a večnú nedôveru, ktoré mám v sebe zakorenené.

No potom to prišlo. Spomienky, ktoré ma ničia. Niečo, čo to celé zničilo, tak ako vždy. Už som si na to zvykla. S mojou minulosťou jednoducho nemôžem byť šťastná nikdy.

Odtiahla som sa od neho a zoskočila zo zábradlia.

Otočila som sa mu chrbtom a po chvíli sa naňho placho otočila: ,,Mali by sme už ísť."

Vzdychol si, na minútku sa pozrel niekam do blba za seba a potom prikývol:,,Máš pravdu, poďme."

Ponúkol mi rameno, ktoré som po menšom zaváhaní prijala a šli sme.

Vnútri nás hneď privítali hostitelia. Obaja sme sa tvárili ako vždy, nebudeme na seba pútať zbytočnú pozornosť. Nakoniec sme po krátkom rozhovore od nich odišli a zobrali si poháre šampanského.

,,Takže tu si vyrastal?" začala som, pretože som nechcela, aby ostalo trápne ticho.

,,Hej, ako si už videla moja mama nie je dokonalá. Prednejšie pred jej deťmi jej vždy bolo cestovanie a motanie sa pod nohy bohatým magnátom. Práve preto sme väčšinu života strávili tu. S mojimi súrodencami sme tu mali niečo ako pestúnov. Boli to naši náhradní rodičia, dajme tomu."

,,A tvoj brat? Kedy zišiel na zlé chodníčky alebo čo sa stalo?"

,,Na to si ako prišla?" čudoval sa.

,,Je mi to jasné, keďže pochybujem, že to ty si mu ublížil. Aj keď podľa jeho nenávistného pohľadu a správania sa to dá ťažko definovať."

,,Pozri, ja nie som ani dobrý ani zlý v tomto príbehu. Mám niečo z oboch. A môj brat.... To je samostatný prípad."

,,Čo spravil?" opytala som sa narovinu. Ani neviem prečo som to vôbec začala riešiť. Prosím ho, aby sa nestaral do mojej minulosti a ja sa starám do jeho. To je odo mňa prinajmenšom hlúpe.

,,Nie. Nebudem sa o tomto s tebou baviť. Ty máš svoju minulosť, ja svoju. O tej tvojej viem málo a viem, že sa o tom nechceš baviť. Rešpektujem to. Tak aj ty rešpektuj mňa."

,,Prepáč." povedala som mu previnilo. Som patetická. Nemôžem žiadať úprimnosť, keď ani ja nie som úprimná. Max sa na mňa len pozrel a hneď na to pozrel niekam za mňa. Kvôli tomu bozku sa môže všetko pokašľať.

,,Poď." povedal a ťahal ma k chlapovi, ktorý sa bavil s nejakou ženou, ktorej som nevidela do tváre.

,,Ahoj, Victor. Dávno sme sa nevideli." ten chlap sa otočil, ale mna nezaujímal on. Tá žena. Veď....  to je moja najlepšia priateľka. Nevyzerala zrovna nadšene, keď si ju pritiahol za pás k sebe.

Max si s ním podal ruku a hneď nato ju obtočil okolo mňa.

,,Rád ťa vidím, Max. A kto je toto?" opytal sa s úsmevom.

,,Moja priateľka Miranda a tvoja spoločníčka?"

,,Toto je moja priateľka Ela." v jej tvári sa mihlo znechutenie, keď to vyslovil. Niečo tu nehralo. Ona a môj takmer brat spolu chodili. Veľmi dho a veľmi sa milovali. Nikdy by sa nerozišli. Plánovali si budúcnosť so všetkým, čo k tomu patrí. Problém však bol v tom, že sa živili ojebávaním ľudí. Nie raz si našli zazobaného chlapa alebo ženu a zobrali im všetko.

V tomto boli jednotky a skvelí tým. Takto sa pri ňom nikdy netvárila. Avšak keď na ňu pozrel, tak sa sladulinko usmiala. Buď je to ďalšia obeť alebo sa stalo niečo o čom neviem. Tá druhá možnosť je pravdepodobnejšia po takej dobe. Aj keď... Nikdy nikomu neprezrádzali svoje mená a toto bolo určite jej meno...

Niečo sa stalo. Niečo zlé. Vyzerala inak ako som si ju pamätala. Teraz sa ledva usmiala. Predtým to bol ten najpozitívnejší a najenergickejší človek akého som kedy spoznala.

Čo sa s ňou mohlo stať?

,,Teší ma." povedala som a čakala či sa niečo nestane. Elou trhlo. Zapozerala sa na mňa, no práve vtedy zazneli výstrely.

Max ma v tej sekunde stiahol k zemi a chránil ma vlastným telom. Urobila by som to isté, ale o sekundu neskôr. Ela sa na mňa stále pozerala. Môj hlas jej musel stále rezonovať v ušiach. Medzitým chlapy aj ženy vytiahli zbrane.

,,Musíme sa dostať von."šepol mi a hľadal útočníkov.

Počula som krik z druhej steany sály a krv.... Pár ľudí už nedýchalo a tí ľudia prechádzali a spravili tu krvavý kúpeľ. Zrazu sa však spamätali ľudia, ktorý mali zbrane a začali oplácať výstrely.

Max sa pomaly postavil a držal ma za ním: ,,Ani sa nepohni, len ma nasleduj."

Prikývla som a ani neviem ako nejako sme sa dostali von aj s Elou a Victorom. Ale potom sme sa vybrali každý iným smerom. Niekoho Max zastrelil, aby sa nám nič nestalo. Vedela som, že auto je príliš ďaleko a ich je tu ešte viac.

Vonku sme sa skryli za stenu. Bolo ich veľa, tak ako som predpokladala.

,,Daj mi zbraň." pošepkala som mu pevne.

,,Zbraň? Čo si sa zbláznila? Nevieš s ňou robiť. Môžeš si ublížiť." zavrčal.

,,Sám to nezvládneš a nemáš tu dosť ľudí na ochranu. Nemáme čas tu vykecávať. Dôveruj mi." pošepkala som mu rýchlo.

Nedôverčivo si vzdychol, ale vybral druhú spoza opaska. Bola ťažšia ako som si pamätala. Už som nepocítila také vzrušenie, keď som ju od neho zobrala. Začala som sa báť. Bolo to zvláštne. Nebála som sa o seba. Bála som sa o Maxa. O Biu. Pocítila som, že nemôžem zomrieť. Nie keď mám doma "dcérku", ktorú zbožňujem a ktorá zbožňuje mňa: ,,Dávaj na seba pozor." šepol a začali sme utekať.

Utekali sme sotva pár sekúnd, keď si nás všimli. Začali na nás strieľať. My sme začali tiež.

Trafila som sa. Zastrelila som jedného z nich pri tom ako sme bežali. Potom sme sa obaja schovali za stromy a trafili sme druhého. Max ma chytil za ruku a takmer som sa potkla o vlastné nohy ako ma ťahal k parkovisku.

Zbadala som však ďalšieho, a tak som nezaváhala a schytal to. Cítila som sa tak chladnokrvne ako už dlho nie. Predsa len nikdy nepopriem kým v skutočnosti som a koho som dcéra... Max ma takmer hodil do auta na miesto spolujazdca a on nasadol na miesto vodiča. Nezaváhal a plnou rýchlosťou sa vyparil z toho pozemku. Až sa za nami prášilo.

Tento môj čin bude viesť len k ďalším otázkam, ktoré nemám silu zodpovedať.

Ale lži sú jednou cestou, však?