Kým príde Smrť

47.kapitola

Ráno som sa zobudila sama a nemala som ani najmenšiu chuť sa vyhrabať z postele. Keď som si uvedomila čo sa stalo, rozplakala som sa.

,,Mami?" ozval sa jemný hlások od dverí.

Rýchlo som si zotrela slzy a otočila sa s hraným úsmevom na ňu . Nechcela som, aby niečo zistila, že jej mama nežije. Musím ju na to najskôr pripraviť. Aj keď neviem, čo by bolo lepšie. Vedela som, že to bude veľký boj.

,,Tu som moja. Poď ku mne."zavolala som ju k sebe a sama som sa cítila ako slaboch. Musím jej to povedať, nemôže žiť v klamstve.

,,Princezná, ako si sa vyspala? " trepla som prvé, čo ma napadlo. Nikto ma nikdy nepripravil na to, ako povedať malému dieťaťu, že už nemá rodičov.

,, Celkom dobre, mami. Kde je ocko? A mama?"

,,Princezná, tvoja mama... Vieš, že keď bol niekto v živote veľmi dobrý, mal veľa priateľov a všetkým pomáhal tak sa dostane do neba, kde môže dávať pozor a strážiť ľudí, ktorých tu tak veľmi ľúbil?"

,,Áno, maminka mi povedala, že tam je aj môj ocko. "poznamenala.

,,Princezná, to miesto je určené na to, aby sa ľudia mali dobre a už sa ničím netrápili. Vieš teraz tam je aj tvoja mamička a ja som si istá, že z teba nespustí oči a bude sledovať každý tvoj krok." snažila som sa jej to podať čo najjemnejšie.

,,To znamená, že už ju neuvidím?"pozrela na mňa smutným pohľadom.

,, Nie princezná. To znamená, že ju budeš mať navždy v svojom srdiečku a vždy, keď si na ňu spomenieš bude pri tebe. Ľúbi ťa a navždy bude strážiť každý tvoj krok. "povedala som jej a ona sa mi smutne hodila okolo krku. Tým, že ešte bola malá, tak to nezobrala tak zle. Bude to pre ňu ťažké, ale ja sa postarám, aby trpela čo najmenej.

Objímala ma dlho až tak, že zaspala. Ľahla som si s ňou a držala ju pri sebe. Jediné šťastie bolo, že som bola písaná ako jej poručníčka. Sama som to spísala. Takže v podstate som teraz Biina jediná rodina. Jej otec neviem kto je a za celý ten čas sa o ňu nezaujímal. Bola som nešťastná že už nebude mať vlastnú mamu, ale aj odhodlaná jej ju nahradiť najlepšie ako viem.

Potichu sa otvorili dvere a vzápätí sa okolo mňa obmotali ruky. Bol to Max. Poznala som ho. Dal mi pusu na líce a ľahol si.

,, Povedala si jej to?" opýtal sa šepky. Bolo to od neho necitlivá otázka, ale tak rozumela som tomu.

Jemne som prikývla a on sa mi ešte raz ospravedlnil: ,,Prepáč, že som ju nezvládol ochrániť. "

,, Neospravedlňuj sa. Nemôžeš zato. Mali by sme byť radi, že žijeme. Bia to zvládne. Je to malá bojovníčka." pousmiala som sa a dala jej pusu do vlasov.

,,Kto ju má v opatere? Dúfam, že nepôjde do detského domova..."odmlčal sa.

,, Ja som jej poručníčka. Je v mojej opatere. Nepôjde odo mňa nikam."šepkala som.

,,Mabel, si úžasná. Ale... Bude to ťažké."

,, Ja viem, ale Bia mi stojí zato, aby som bojovala. Už má len nás."

,,Ako to zvláda?"

,, Je smutná, ale nerozumie tomu tak, aby mohla byť nešťastná."povedala som mu, ale nepozrela som naňho.

,,Musíme sa vrátiť... "povedal a ja som stuhla.

,, Čo prosím?"

,, Nemôžem sa skrývať. Vyhlásil som mu vojnu, a preto musíme ísť späť." šepol.

Jemne som dala Biu z mojich rúk, postavila sa a zakryla ju. Vyšli sme z izby rovno do pracovne.

,, Ja ju už znovu neohrozím, Max. Stačí, že jej zomrela mama." zavrčala som.

,, Mabel, ja sa musím vrátiť. Nejde len o mňa. Môžu ublížiť Aurore."

,,Max, teraz pôjdu najmä po malej a ja ju dobrovoľne nedám do jamy levovej, aby ju zožrali. Ten chlap je schopný všetkého a ja nechcem, aby musela prejsť tým čím ja. Mám ti to pripomenúť?" kričala som a vyhrnula som si tričko, aby videl môj zbičovaný chrbát:,,S týmto nie sú žarty, Max. Zviazali ma ako zviera, sadli si okolo mňa ako pri nejakom pojebanom predstavení a kričali o viac rán zatiaľ čo ja som nedokázala ani poriadne dýchať. Potom si to so mnou všetci užili a bolo im jedno, že som takmer mŕtva. Tipni si koho to celé bol nápad..."hovorila som mu so slzami: ,,Nikdy nedovolím, aby si tým prešla aj ona. Ak chceš vráť sa, ale v tom prípade idem s Biou domov. Žiadna dohoda už neplatí. Vrátime sa späť k starému životu."povedala som a chcela odísť, no zastavil ma. Pritiahol si ma za pás a položil si ruku na moje brucho.

,,Mabel, ja nechcem, aby ste odišli. Viem, čo si si musela prežiť, ale ja sa jednoducho musím vrátiť. Nemôžem ho nechať vyhrať. Musí zomrieť zato, čo ti spravil."hovoril blízko môjho ucha.

,, Ja zas nechcem, aby som ťa musela oplakávať. Nechcem, aby sa ti niečo stalo a aby to bola moja vina. Nerob to, Max. Prosím. Skonči s týmto celým a začnime nový život."otočila som sa a pobozkala som ho.

,, To nemôžem. Nemôžem, pretože by som sklamal môjho otca. To on mi toto celé zanechal. On ma uprednostnil pred starším bratom, pretože v ňom videl zlo. Poznáš pravidlo, že starší bude boss. Otec mu z jeho pohľadu ukrivdil. Môj brat nechal zabiť nášho otca na akcií, na ktorej som mal byť ja. Otec zomrel len kvôli mne, ak by som tam išiel ja žil by. Nemôžem to tak nechať. Kvôli tomuto biznisu ma nenávidí vlastný brat aj matka. Ak by som to nechal, zabili by ma od chrbta a vás tiež."

,,Max, ja nechcem byť zasa časť mafie a naozaj do toho nechcem ešte viac zapliesť Biu. Najlepšie bude ak odídeme." povedala som a dala mu dole ruky z mojich bokov.

,, Daj mi nejaký čas. Ak niečo nevymyslím odídete. Nebudem vám brániť, aj keď ťa milujem."povedal a ja som naňho šokovane pozrela:,, Nič nemusíš hovoriť. Len som chcel, aby si to vedela. Myslel som si, že nikdy nebudem môcť milovať ženu, ale asi som sa mýlil a práve preto chcem mať aj teba aj Biu pri sebe. Ste moja rodina. Jediná."povedal a pozrel do zeme. Pristúpilia som k nemu a objala ho.

,,Nevedela som milovať, ale ty s Biou si ma to naučil. Ľúbim ťa viac ako si myslíš."

Popravde neviem, čo som o Maxovej minulosti písala, takže ak niečomu nerozumiete kľudne napíšte.

Už nám to naberá na obrátkach. 😀😀

Pekný zvyšok dňa 😘😘❤️❤️!