Kým príde Smrť

14.kapitola

Ešte v ten večer som ležala v Maxovej posteli. Bola som už v takom polospánku, keď prišiel do izby a zatvoril sa v kúpeľni. Kým odtiaľ vyšiel takmer som spala. Ležala som na bruchu chrbtom otočená od neho, ale aj tak som videla ako zapol malú lampičku. Nevenovala by som mu pozornosť, ak by sa jeho studené prsty nedotkli môjho dosť odhaleného chrbta, pretože som mala na sebe nočnú košeľu a vlasy odhrnuté.

Strhla som sa.

,,Čo je?" zavrčala som, zdvihla som sa v lakťoch a pozrela naňho. Dotkol sa presne mojich jaziev, ktoré som si odniesla z toho pekla, v ktorom som žila. Kožu som mala hrozne citlivú, ale citlivejšia som bola na mužské dotyky. Toto spojenie mi robilo veľmi zle.

,,Čo sa ti to stalo, Miranda?" opýtal sa šokovane.

,,Nič."odsekla som.

,,Toto nevyzerá ako nič. Tie jazvy musia z niečoho byť."

,,Keď som bola malá, poškriabala som sa o plot." zaklamala som.

,,To ti v žiadnom prípade neuverím. Nezabúdaj kto som. Poznám zranenia príliš dobre. Toto vyzerá akoby ťa niekto zbičoval." povedal a ja som na sekundu privrela oči, aby som odohnala slzy. Trafil sa presne. Až na to, že ja by som to takýmto tónom nevyslovila, ja by som sa hneď rozplakala. Niektoré veci a spomienky sú silnejšie ako ja. Táto je jedna z najsilnejších a zároveň najhorších vecí, čo sa mi stali. Ten deň bol asi najhorší v mojom živote. Nie len asi....

,, Aj, na to nesmie zabúdať!" ironizovala som: ,,Neviem prečo ťa to tak zaujíma. Je to tak ako som povedala. Nemám dôvod ti klamať." snažila som sa o pokojný tón. V snahe rýchlo skončiť túto tému som si späť ľahla, otočila som sa a zakryla sa až po krk.

,,Miranda, ja neviem čo sa ti stalo, ale dobré to nemohlo byť v žiadnom prípade. Nebudem ťa nútiť, aby si mi to povedala, nie je to moja vec, ale vedz, že ak by si sa o tom chcela porozprávať som tu." povedal pokojne a chvíľu čakal na moju reakciu. Keď aj po pár minútach nedostal žiadnu, tak zhasol svetlo a uložil sa.

Aj keby som mu chcela niečo povedať slzy, ktoré mi tiekli po tvári prúdom mi to nedovoľovali...

                                               ************

Ráno som sa zobudila skoro. Popravde väčšinu noci som sa budila kvôli snom/spomienkam, ktoré som nedokázala odohnať ani zastaviť. Bola som rada, že som zo sna nekričala, nepotrebujem získať ešte viac Maxovej pozornosti. Aj keď mi povedal, že ma nebude nútiť, tušila som, že bude chcieť zistiť čo som zač. A bude mu ešte divnejšie, keď zistí, že som pred vyše piatimi rokmi neexistovala. Dúfam, že sa v tom nebude príliš rýpať.

Max ešte spal, tak som sa potichu obliekla a vytratila z izby. Nemôžem dovoliť, aby ešte niekto videl to, čo nemá.

Išla som sa pozrieť do Biinej izby. Nebola tam. Tá malá mrška! Určite už dole pozerá v telke rozprávky.

Keď som zišla schody zistila som, že som mala pravdu. Bia ma nepočula, tak som sa rozhodla to využiť.

Prikradla som sa k nej a zo zadu som ju začala štekliť.

,,Takže ty takto, princezná? Takto nás klameš?" Opýtala som sa, keď si od smiechu ľahla na gauč a smiala sa. Ja som stála nad ňou a musela som sa smiať na nej.

,,Prosím..íím, dooosť... Pocikám sa." Smiala sa ďalej a krútila sa pod mojimi rukami.

,,Dobre, dobre." usmiala som sa na ňu úprimne.

,,Odhalila si ma." povedala nevinne, zavesila sa mi na krk, tak som ju zdvihla na ruky.

,,Ale ty si moje neviniatko, však?" zasmiala som sa nad jej správaním.

,, Áno!" zapišťala: ,,Ockó!" zakričala a ani som ju nemusela vidieť aby som vedela, že jej žiaria oči. Mala ho veľmi rada.

,, Čo tu robíte, vy nezbednice?" opýtal sa so smiechom už oblečený, opretý o zárubňu dverí. Očividne ma počul, keď som odchádzala z izby a asi tu stál už nejakú dobu. Môj výraz stŕpol. Po včerajšku som sa nevedela pri ňom uvoľniť.

,,Mamina ma nachytatala!" povedala, chytila sa jeho pleca a schovala si doňho tvár, keď bol dostatočne blízko. Obaja sme sa na nej zasmiali. Bola zlatá.

,, Aká rodinná idylka!" ozvala sa Aurora zo schodov: ,,Teda... Prepáčte, že ruším..." povedala a sklopila pohľad k zemi.

,, Nerušíš, len sa tu bláznime." odpovedal jej.

,,Teta!" zakričala Bia a pýtala sa na zem. Vyhoveli sme jej a zložili ju. Okamžite utekala k Aurore. Aj ju si obľúbila, povedala by som, že až príliš. Ja som sa s ňou skamarátila, ale nevedela som ako dlho to vydrží. Popravde už som chcela byť späť doma. Ďaleko od ľudí z mojej minulosti, od tejto hry, od Maxa, od všetkého.

Maxova ruka spočinula na mojom páse. Opäť. Na tento dotyk som si už pomaly zvykla, ale bozky, aj keď cudné, mi boli vrcholné nepríjemné. Presne takým ma obdaril, keď odchádzal. Bii dal pusu na čelo a Auroru objal. Nestarala som sa kam ide a ani on o to čo robím. Tak to malo byť.

O necelú hodinu som sedela s Aurorou na gauči a v ruke som mala pohárik vína. Bia pozerala na nejaké rozprávky a my sme sa zatiaľ bavili.

,,No, Miranda, musím to povedať, že keď som ťa po prvýkrát videla myslela som si, že môj brat žartuje alebo chce len naštvať mamu. Nikdy som si pri ňom nepredstavovala ženu ako ty. Ale čím dlhšie na vás pozerám aj s Biou, tak mám pocit, že ste dokonalý pár. Asi je vážne pravda, že sa protiklady priťahujú." skonštatovala a ja som sa na ňu usmiala.

,,Max nie je človek akého som si pri sebe predstavovala, ale už sa stalo a musím povedať, že som rada, že som skončila s ním." povedala som ani zďaleka nie podľa pravdy. Jednoducho som hrala svoju rolu. Môj osobný názor budem prejavovať, keď odtiaľto zmizmeme. Ale dohoda je dohoda, treba ju splniť.

,,Som rada, že ste spolu. A dúfam, že čoskoro budem mať aj ďalšie netere a synovcov." zasmiala sa. Naopak z mojej tváre zmizla všetka farba.

Nikdy! Nikdy v živote už nebudem vedieť milovať muža. A založiť si rodinu? Nie! To nedokážem urobiť nikdy. Nedokážem to urobit a asi ani nechcem. Mať rodinu nie je nič pre mňa.

,,Uvidíme, kam nás osud zaveje." povedala som so zvláštnym výrazom písaným v tvári.

Takže ste sa tu opäť niečo dozvedeli.

Páči sa? Dúfam že hej a tiež dúfam, že sa to už rozbehne a bude to len lepšie.😀😀😍😍

Obrázok je len ilustračný.