THE FLAWS OF BEING FLAWLESS

chapter 50

Pre Jessie prišla mama, keď skončila v školskej knižnici a navrhla, že zvezie aj nás, ale Arwen odmietol za nás oboch a trval na tom, že ma odprevadí domov. Bolo to milé prekvapenie, no i tak sa mi nezdala tá rýchla zmena z urazeného Arwena, ktorý by ma najradšej mihnutím oka zabil, na môjho starého najlepšieho priateľa. Automaticky som si spomenula na Lydiu, ako mi jedného dňa v jedálni hovorila, že Arwen je do mňa určite tajne zamilovaný. Vtedy som ju vysmiala, no teraz, keď nad tým tak premýšľam. . . bola tu šanca, že mala Lydia pravdu?

Nehodlala som sa ho na to spýtať, ani keď ma pri rozlúčke vtiahol do medvedieho objatia, ktoré sa zdalo byť nekonečné. A hoci som mu netrpezlivo žmolila tričko na chrbte, jeho horúce a pevné objatie som si užívala. Chýbali mi časy, kedy sme boli len tak vonku a jeden z nás objal toho druhého len tak, bezdôvodne. Kedykoľvek sme sa na seba vešali, alebo sa držali za ruky ako pár. Nikdy som s nikým nemala taký vzťah ako s Arwenom. A je mi ľúto, že si to uvedomujem až teraz.

"Chýbal si mi," povedala som úprimne. Milovala som ho celým svojím srdcom, ale iba ako kamaráta. Len predstava nás dvoch ako pár ma privádzala do rozpakov. Preto som sa automaticky odtiahla, keď sa mi Lydiina tvár opäť objavila pred očami.

"Ty mne tiež," usmial sa. Nebol to však ten široký rozkošný úsmev, akého bol Arwen schopný. Vyzeral skôr nešťastne. "Prepáč, že som sa choval ako idiot a nebol som ochotný vypočuť ťa. Bol som nahnevaný, vlastne sčasti stále som, ale mohol som ti aspoň dať priestor a. . . keby som nebol tak tvrdohlavý, dávno by sme si to vysvetlili."

"Nič z toho nie je tvoja vina."

"Vieš, cítim sa hlúpo, lebo. . . teraz sa dejú okolo teba všetky tie veci a ja. . . jednoducho mám zlé svedomie. Ako správny kamarát som mal stáť pri tebe."

"Neobviňuj sa," zopakovala som. Hnevalo ma, že rozmýšľal takýmto spôsobom. Po tom, čo som urobila, som mohla byť vďačná, že sa mi neotočili chrbtom úplne. "Sme opäť kamaráti a tentokrát už naveky. Sľubujem, že vás už nikdy nesklamem."

"Dobre. Ja sľubujem, že ťa už nikdy v takýchto situáciách neopustím," slabo kývol hlavou na znak súhlasu a opäť ma vtiahol do objatia. Rozlúčili sme sa a ja som sa vybrala smerom k môjmu domu. Arwen čakal, kým zájdem, no ja som zostala stáť pred vchodom. Tento raz som sa chcela ja dívať, ako odchádza.

V dome ma čakal nečakaný hosť, ktorého prítomnosť prezradila neznáma obuv pri dverách a hlasný mužský smiech. Nemusela som ani vidieť jeho tvár a vedela som, komu ten hlas patrí. Ibaže pochádzal z vedľajšieho domu.

Opatrne som prešla z chodby úzkou cestičkou k schodom, no akonáhle som prechádzala okolo otvorenej obývačky, Brandon na mňa veselo zvolal. Fakt, že sa s nimi nachádzal v jednej miestnosti a vyzeral byť nadmieru spokojný s maminým frajerom v našom dome, ma šokoval. Až tak, že som zastala na mieste a prekvapene skenovala miestnosť – mama sedela pri Stephenovi s rukou omotanou okolo tej jeho a Brandon, ktorý sedel na zemi pri obývacom stolíku, držal v rukách otvorený fotoalbum.

"Alissa! Bože, to už je toľko hodín? Úplne som stratila pojem o čase!" prerušila ticho mama, snažiac sa nedať najavo rozpaky, ktoré sa jej črtali v tvári. Panikou v hlase však robila presný opak. "Stephen už. . . on už je na odchode."

"Veď sme sa ani nedostali k Alissinej oslave štrnástich narodenín!" zapišťal Brandon sklamane. "Na jednej fotke je dokonca aj Noah, keď mi prišiel vrátiť loptu, ktorú som vám nechtiac kopol do záhrady. Alissa mala polroka potom jeho fotku vyvesenú nad posteľou a rozprávala mu, aké má krásne oči."

Stephen sa rozosmial, no vzápätí akoby sa popálil, zmĺkol a jeho výraz sa premenil na neutrálny. Postavil sa a potľapkal Brandona priateľsky po pleci. "Tvoja mama má pravdu, Bran. Len som sa chcel uistiť, či je všetko v poriadku."