O 10 rokov neskôr
"Summer bež dolu!“ zakričala na mňa mama z dola. S mamou žijeme same. Môj otec nás nechal tak. No toto nieje o tom ake šťastné alebo nešťastné detstvo som mala. Keď som zliezla dolu bola tam kopa nejakých dospelákov. No to je už len moja oslava. Prevrátila som oči. Mala som na sebe červené šaty po kolená. Všetci sa ku mne nahrnuli a priali mi všetko najlepšie a strkali do rúk tašky. Asi si nevšimli že ruky mám zatial len dve. Keď som sa ovesana ako vianočný stromček vyškriabala poschodoch do izby darčeky som dala na moje kreslo no teraz som túžila iba po jednom. Ľahla som si na posteľ zhlboka sa nadychla a vydýchla. Nechala som nech ma (temnota alebo svetlo neviem čo to vlastne bolo nazvime to sny) pohltia. A zrazu som tam sedela na pláži a vedľa mna sedel aj on. Ten chlapec čo som ho videla až 1 raz. No odvtedy vždy keď som smutná alebo.sa mi proste chce tak nejak telepaticky sa prenesiem sem do snov kde som s ním. "Dlho si sa neukázala. Svedčí ti to." pochválil mi šaty. "Ďakujem" povedala som mu milo. Cítila.som ako mi do líc nabehla červeň. Usmial sa na mňa. "Všetko najlepšie." Povedal a podal mi krabičku. "Oh, to nemuselo byť naozaj." Zostala som zaskočená. Otvorila som ju a bol ta náhrdelník s takím malím srdiečkom s tým kamienkom v strede čo som chcela ale Tina mi ho kúpila pred očami. (Tina je moja spolužiačka ale nenavidím ju už od prvej triedy.) "Wow ten je prekrásny. Zapneš mi ho?" Opýtala som sa a odhrnula si blond vlasy na bok. On ho len vzal a pripol mi ho. Bol nádherný. Aj ten náhrdelník aj on Kol, Kol Mikaelson tak sa volal. Aspoň myslime raz mi to povedal no sú to len sny tak neviem čo na tom je prevda. "Ďakujem" povedala som ešte raz uchvátená. "Nemáš za čo veď máš narodeniny." Dodal s úsmevom. No zrazu som v podvedomí začula mamin hlas. To bol signál že sa treba rozlúčiť. "Tak ja už musím ísť." Povedala som smutne a postavila sa. "Tak sa hádam znova uvidíme." Usmial sa a ja som otvorila oči. Práve včas. Mam otvorila dvere a povedala "Summer kde si toľko? Všetci čakajú ze prídeš na tortu a ty nikde?" "Idem len som musela niečo urobiť." Neklamala som predsa som musela niečo urobiť. "Pekný náhrdelník. Od koho ho máš?" Spytala sa mama. Pozrela som sa na náhrdelník zaveseny na mojom krku. Nikdy sa mi nepodarilo si -odtial- niečo doniesť. "Bol to darček." Znova som neklamala. A tak som so sebavedomím kráľovnej vošla do obývačky.
Dufam že sa vam prva cast páči. Je kratka ale uz sa mi chce spat. Nebojte budem nadalej pisat aj druhy pribeh. Pls vote a komenty potesia.
PS: prepacte za chyby B)
YOU ARE READING
Lásku neoklameš
FanfictionSummer Jonesová je obyčajné dievča. No jedna vec nieje obyčajná. Udalosť z jej detstva. Keď si už Summer myslí že na to zabudla zistí, že lásku sa naozaj oklamať nedá...
