THE FLAWS OF BEING FLAWLESS

chapter 27

"Môžeme, prosím, túto tému nechať? Nemám záujem počúvať jednu a tú istú hádku stále dokola," pustil sa do toho otrávený Brandon, pričom vidličkou napichoval jedlo tak, že ňou narážal o tanier. Vedel, že to mama neznáša.

"Zlato, tvoja sestra sa na mňa hnevá. Len jej chcem vysvetliť—"

"Možno by si sa nám to mohla snažiť vynahradiť činmi a nie len vysvetliť prázdnymi rečami," odsekol.

Brandon sa len málokedy sťažoval na maminu neprítomnosť v dome. Bolo to prirodzené, mal len trinásť a žil so svojou sedemnásťročnou sestrou, v ktorej nevidel autoritu. Celý život bol preňho jedna veľká párty, kde si mohol robiť čo len chcel, bez toho, aby bol potrestaný. Samozrejme, že som sa snažila robiť všetko preto, aby z neho nevyrástol nezodpovedný hlupák, ale v skutočnosti to nebolo až tak jednoduché. Sama som ešte bola dieťa.

Mama zostala ako obarená, bez slova pozorujúc svojho mladšieho syna, ako sa vŕta v jedle a zduto prepaľuje tanier pohľadom. Potom sa bez slova vrátila k dokončeniu svojej večere a tým pádom medzi nami opäť zavládlo ticho. Tak to bolo aj tak lepšie.

Môj telefón hlasno zavibroval. Všimla som si, ako na mňa mama spýtavo pozrela a čakala, či ho skontrolujem, alebo to nechám tak. Samozrejme, že som sa za ním ihneď načiahla a pozrela upozornenie, ktoré mi prišlo. Mame vadilo, ak sa niekto pri jedle hral s mobilom, ale keďže s Brandonom teraz proti nej prostestujeme, bolo mi jasné, že si nedovolí napomenúť ma.

Harley: Potrebujem ťa.

Alissa: Čo sa stalo?

Harley: Prídi ku mne, všetko ti poviem.

Premýšľala som, čo by Harley mohla potrebovať vo štvrtok večer a čo nevydrží do zajtra. Prisahám, že ak potrebuje pomoc s balením, alebo sa nevie rozhodnúť, ktoré topánky si má zobrať, tak ju prizabijem. Teraz som naozaj nemala čas riešiť formality.

Alissa: Nemôžem. Máme rodinnú večeru.

Harley: Prosím! Vieš dobre, že ak by to nebolo súrne, nepísala by som ti.

"Budeš ešte jesť?" spýtala sa mama.

Prekvapene som k nej zdvihla zrak. "Čo? Uhm, nie. . . vlastne musím odísť."

"Teraz? A kam?" vypadlo z nej sklamane. Bohužiaľ, doba, kedy ma hrýzlo svedomie kvôli môjmu správaniu k nej, už dávno prešla. Naša debata skončila, nič nové nám napokon aj tak nepovedala a ja som ani nemala dôvod tu viac zbytočne vysedávať. V skutočnosti by som mala byť Harley vďačná, že mi pomohla dostať sa z tohto zajatia.

"Musím si niečo vybaviť. Neviem, kedy sa vrátim," odpovedala som, vstávajúc pomaly od stola. Pozbierala som si svoj riad, zvyšky jedla som zahodila do koša a tanier spolu s pohárom som rýchlo umyla. Keď som počula, ako sa ku mne z jedálne hrnie mama, rýchlo som sa vybrala preč, obišla ju a vrátila sa do svojej izby. Harley som odpísala, že tam budem o chvíľu, potom som si opláchla tvár a legíny si prezliekla za čierne džínsy. Cestou z domu som sa snažila byť čo najtichšie, nech zbytočne nezaujmem maminu pozornosť.

Pred domom ma už čakal taxík. Nadiktovala som mu Harleyinu adresu a nechala sa zviesť cudzím mužom stredného veku, do domu Fanningovcov. Chodiť večer taxíkom so seattlovskými šoférmi bol des, ale nakoľko Harley býva asi trištvrtehodinu odo mňa, nemala som príliš na výber.

"Dobrý večer, vy ste?" spýtal sa ma mladý chalan stojaci medzi dverami. Mal dlhšie blond vlasy a výrazne zelené oči. Nepoznala som ho, ale určite bol približne v rovnakom veku ako ja, čo ma ešte väčšmi miatlo, pretože mi vykal.