Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

62. Učeníci hľadajú Ježiša, keď sa v noci modlí

     5. november 1944
     Vidím Ježiša, ako potichu vychádza z Petrovho domu v Kafarnaume. Je pochopiteľné, že tu prenocoval, aby uspokojil svojho Petra.
     Ešte je hlboká noc. Celá obloha je pokrytá hviezdami. Jazero ledva odráža trblietanie a skôr než by ho bolo vidieť, dá sa podľa jemného šumu vody na štrku vytušiť, že ticho spí pod hviezdami.
     Ježiš privrie bránu, hľadí na oblohu, jazero a cestu. Premýšľa a potom začne kráčať nie pozdĺž jazera, ale smerom do dediny. Prejde cez časť, ktorá vedie do polí, vchádza do nich, kráča a vchádza do nich stále hlbšie. Vstúpi na cestičku vedúcu k prvým pahorkatinám s olivami, vchádza do tohto zeleného a mlčanlivého pokoja a tam si kľaká k modlitbe.
     Vrúcna modlitba! Modlí sa na kolenách a potom, akoby posilnený, sa postaví a ešte sa modlí s tvárou pozdvihnutou hore, s tvárou, ktorá je ešte väčšmi preduchovnená rodiacim sa svetlom, vychádzajúcim z pokojného letného brieždenia. Teraz sa modlí usmievajúc sa, zatiaľ čo predtým silno vzdychal, akoby pre nejakú duševnú bolesť. Modlí sa s otvoreným náručím. Vyzerá ako živý kríž, vysoký, anjelský, taký je jemný. Zdá sa, že požehnáva polia, rodiaci sa deň, miznúce hviezdy, jazero, čo sa prebúdza.
     „Učiteľu! Toľko sme ťa hľadali! Keď sme sa vracali s rybami, videli sme, že brána bola zvonka privretá, a mysleli sme si, že si vyšiel von. Nemohli sme ťa však nájsť. Napokon nám to povedal istý roľník, ktorý nakladal koše, aby ich odviezol do mesta. Volali sme na teba: 'Ježišu, Ježišu!' a on povedal: 'Hľadáte Rabbiho, ktorý hovorí k zástupom? Išiel tamtou cestičkou, hore, smerom na vrch. Musí byť v Micheášovom olivovom sade, lebo tam často chodieva. Videl som ho aj inokedy.' Mal pravdu. Prečo si odišiel tak zavčasu, Učiteľ? Prečo si neodpočíval? Azda si nemal pohodlnú posteľ..."
     „Nie, Peter. Posteľ bola pohodlná a izba pekná. Ale toto robím často. Aby som pozdvihol svojho ducha a zjednotil sa s Otcom. Modlitba je sila pre toho, kto sa modlí, i pre druhých. Človek dostane všetko v modlitbe. Ak aj nedostane milosť, ktorú Otec nie vždy udeľuje – nemožno si však myslieť, že je to neláska, ale vždy treba veriť, že je to vôľa istého Poriadku, ktorá vedie údel každého človeka pre jeho dobro –, modlitba určite prináša pokoj a rovnováhu, aby človek mohol odolať mnohým veciam, ktoré ho dráždia, a pritom nezísť zo svätej cesty. Vieš, Peter, je veľmi ľahké mať zatienenú myseľ a rozrušené srdce tým, čo nás obklopuje! A ako sa môže cítiť Boh v zatienenej mysli a v rozrušenom srdci?"
     „To je pravda. My sa však nevieme modliť! Nevieme hovoriť tie krásne slová, ktoré hovoríš ty."
     „Tie, ktoré viete, hovorte ako viete. Nie slová, ale hnutia, ktoré ich sprevádzajú, robia modlitby milé Otcovi."
     „Chceli by sme sa modliť, ako sa ty modlíš."  
     „Naučím vás* aj modliť sa. Naučím vás najsvätejšiu modlitbu. Ale aby nebola prázdnou formulou na vašich perách, chcem, aby vaše srdce malo už v sebe aspoň minimum svätosti, svetla, múdrosti... Preto vás poúčam. Potom vás naučím svätú modlitbu. Chceli ste niečo odo mňa, keď ste ma hľadali?"

*(Ak niekto – tak poznamenáva MV na strojopisnej kópii – mohol mať alebo má výhrady voči „Otčenášu", ktorý sa modlil Ježiš a Mária večer pri rozlúčke, nech zváži túto odpoveď. Mária sa nepotrebovala pripravovať modliť sa Kristovu modlitbu. Apoštoli áno. Preto sa Ježiš modlil „Otčenáš" s Máriou skôr ako s účeníkmi, lebo ona bola plná milosti, svetla a múdrosti, a učeníci nie.)

     „Nie, Učiteľu. Sú tu však mnohí, ktorí chcú veľa od teba. Boli tu už ľudia, ktorí prišli z Kafarnauma, boli chudobní, chorí, ľudia ubolení, ľudia dobrej vôle s túžbou poučiť sa. Pýtali sa nás na teba, a tak sme im povedali: 'Učiteľ je unavený a spí. Odíďte. Príďte na budúcu sobotu.'"
     „Nie, Šimon. Tak netreba hovoriť. Pre zľutovanie nie je len jeden deň. Ja som láska, svetlo a spása po všetky dni týždňa."
     „Ale... ale doteraz si hovoril len v sobotu."
     „Lebo som bol ešte neznámy. Ale postupne ako ma budú spoznávať, každý deň bude vyliatím Milosti a milostí. Veru, hovorím ti, že príde doba, keď ani čas určený vrabcovi, aby si odpočinul na konári a nasýtil sa obilím, nebude ponechaný Synovi človeka, aby si oddýchol a najedol sa."
     „Ale potom ochorieš! To nedovolíme. Tvoja dobrota ťa nesmie urobiť nešťastným."
     „A ty si myslíš, že by som z toho mohol byť nešťastný? Ó! Keby aj celý svet prišiel ku mne, aby ma počúval, aby oplakával svoje hriechy a svoje bolesti na mojom srdci, aby sa uzdravil na duši i na tele, a ja by som sa zodral tým, že mu budem rozprávať, odpúšťať, rozdávať svoju moc, potom by som bol taký šťastný, Peter, že by som už neplakal ani za nebom, v ktorom som bol u Otca...! Odkiaľ boli tí, čo prišli za mnou?"
     „Z Korozainu, z Betsaidy, z Kafarnauma, ba až z Tiberiady a Gergezy prišli, a zo stovák osád roztratených medzi jedným a druhým mestom."
     „Choďte k nim a povedzte im, že budem v Korozaine, Betsaide a v osadách medzi nimi."
     „Prečo nie v Kafarnaume?"
     „Lebo som pre všetkých a všetci ma musia mať. A potom... je tu starý Izák, ktorý ma čaká... Nesmiem ho sklamať v jeho nádeji."
     „Ty nás tu teda počkáš?"
     „Nie. Ja pôjdem a vy zostanete v Kafarnaume, aby ste zástupy nasmerovali ku mne. Potom prídem."
     „Zostaneme sami..." Peter je zarmútený.
     „Nebuď smutný. Poslušnosť a s ňou presvedčenie, že si pre mňa užitočný apoštol, ťa urobí veselým. A s tebou a ako teba aj týchto ďalších."
     Peter a Ondrej s Jakubom a Jánom sa upokoja. Ježiš ich požehná a rozídu sa.
     Takto sa končí videnie.