Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

7. Malá Mária s Annou a Joachimom, na jej perách je už Synova múdrosť

     29. august 1944
     Opäť vidím Annu. Už od včera večera ju vidím zahĺbenú do šitia, ako sedí na začiatku tienistej pergoly. Má na sebe jednoduché voľné šaty šedopieskovej farby, azda kvôli veľkej horúčave.
     Na konci pergoly vidno koscov, ako kosia trávu. Nebude to však májová kosba, lebo hrozno sa už vyfarbilo do zlatista a veľká jabloň ukazuje medzi tmavými listami svoje plody, lesklé ako žltý a červený vosk. Na pšeničnom poli zostalo len strnisko, kde sa jemne vlnia plamienky vlčieho maku a kde sa týčia nevädze so svojimi hviezdnymi hlávkami belasými ako nebo na východe. 
     Z tienistej pergoly prichádza maličká Mária, ale už vrtká a samostatná. Cupitá malými istými krôčikmi a vo svojich bielych sandálikoch sa nepotkýna o kamienky. Už sa rysuje jej nežná ľahko zvlnená chôdza holubice. Je celá v bielom ako holubička, v ľanových šatôčkach po členky. Sú široké a pri krku nabraté a stiahnuté belasou mašličkou, s krátkymi rukávmi, ktoré umožňujú vidieť jej ružové a bucľaté predlaktia. So svojimi hodvábnymi a jemne zvlnenými medovoplavými vláskami, ktoré sa naspodku stáčajú do kučier, s nebeskými očami a nežnou jemne ružovou a usmievavou tváričkou sa podobá na malého anjelika. AJ vánok, ktorý povieva jej širokými rukávmi a nadúva jej na ramenách šatôčky, jej pridáva anjelský výzor s krídlami roztvorenými na let.
     V rúčkach drží vlčí mak, nevädzu aj iné kvietky, ktoré rastú v obilí, ale ktorých mená nepoznám. Kráča a keď je už blízko matky, pustí sa do behu. Radostným hláskom zvolá a ako malá hrdlička zastaví svoj let na matkiných kolenách, ktoré sa trochu pootvoria, aby ju prijali. Matka odloží prácu nabok, aby sa Mária nepichla, a roztvorí náručie, aby ju objala.
     Až potiaľto včera večer; dnes ráno sa videnie predstavuje znovu a takto pokračuje.
     "Mamička! Mamička!" Biela hrdlička je celá zaborená do hniezda matkiných kolien, s nôžkami na nízkej tráve a s hlavičkou sklonenou do matkinho lona. Teraz je vidieť len svetlé zlato jej vláskov na jemnom krku a Anna sa skloní, aby ho s láskou pobozkala. 
     Potom hrdlička zodvihne hlavičku a podá matke kvietky. Všetky sú pre mamičku a ku každému kvietku povie vymyslený príbeh.
     Tento veľký kvet krásnej modrej farby je hviezda, ktorá zostúpila z neba, aby priniesla mamičke Pánov bozk. Pobozkaj ho tam, na srdce, na srdce, tento nebeský kvietok, a pocítiš, že je v ňom vôňa Boha.
     Tento druhý, bledomodrý ako oteckove oči, má na listoch napísané, že Pán má veľmi rád otecka pre jeho dobrotu.
     A tento malý, maličký kvietok, našla iba jediný (je to nezábudka), ten urobil Pán, aby povedal Márii, že ju má rád.
     A tieto červené, pozná mamička, aké sú to? Sú to kúsky šiat kráľa Dávida, zmáčané v krvi nepriateľov Izraela a rozosiate na víťazných bojových poliach. Vyrástli z cípov kráľovských šiat, roztrhaných v hrdinskom boji pre Pána. 
     Zato tento milý biely kvet, ktorý akoby tvorilo sedem voňavých hodvábnych kalíškov pozerajúcich do neba, ktorý sa zrodil ta, pri prameni - a ktorý odtrhol otecko medzi tŕním -, je vytvorený zo šiat kráľa Šalamúna, ktoré mal na sebe pred mnohými a mnohými rokmi v tom istom mesiaci, v ktorom sa narodila jeho malá vnučka. Ó, pred toľkými rokmi, keď kráčal vo vznešenom bielom odeve pred zástupmi Izraelitov a pred archou a svätostánkom a jasal, lebo oblak sa vrátil a zahalil svätostánok svojou slávou. Šalamún zaspieval radostnú pieseň a modlitbu* *(1 Kr 8, 1-5). 
     "Chcem byť vždy ako tento kvet a ako múdry kráľ chcem spievať po celý život pieseň a modlitbu pred svätostánkom," zakončia Máriine ústočká.
     "Radosť moja! Odkiaľ poznáš tieto sväté veci? Kto ti ich hovorí? Otecko?"
     "Nie. Neviem, kto to je.Myslím, že som ich odjakživa vedela. Ale možno je ktosi, kto mi ich vraví, ale ja ho nevidím. Možno jeden z anjelov, ktorých Boh posiela, aby sa rozprávali s dobrými ľuďmi. Mamička, budeš mi o tom ešte rozprávať...?" 
     "Ó, dcérka moja! Ktorý príbeh chceš ešte poznať?"
     Mária premýšľa, je vážna a sústredená. Bolo by ju treba namaľovať, aby sa zvečnil jej výraz. Na detskej tváričke sa odrážajú jej myšlienky. Úsmevy a vzdychy, slnečné lúče i tiene mračien, keď premýšľa o dejinách Izraela. Potom si vyberie: "Ešte ten o Gabrielovi a Danielovi, v ktorom je prisľúbený Kristus*." *(Dan 9, 20-27) 
     Počúva so zavretými očami a pomaly si opakuje matkine slová, akoby si ich chcela lepšie zapamätať. Keď Anna skončí, opýta sa: "Koľko času ešte chýba do príchodu Emanuela?"
     "Asi tridsať rokov, moja drahá."
     "Ešte tak veľa! A ja budem v chráme... Povedz mi, keby som sa modlila veľmi, veľmi, veľmi veľa, vo dne v noci, v noci a vo dne, a na tento úmysel by som chcela po celý život patriť len Bohu, dožičil by mi Večný tú milosť, že by dal Mesiáša svojmu ľudu skôr?" 
     "To neviem, moja. Prorok vraví: 'Sedemdesiat týždňov.' Myslím, že proroctvo sa nemýli. Ale Pán je taký dobrý," ponáhľa sa dodať Anna, keď vidí, ako sa zlatisté mihalnice jej dievčatka zarosili slzami, "myslím, že ak sa budeš veľmi, veľmi, veľmi veľa modliť, vypočuje ťa."  
     Tvárička obrátená k matke sa znova rozsvieti úsmevom a v záblesku slnka prenikajúceho pomedzi viničové lístky zažiaria ako kvapky rosy visiace na krehkých stebielkach alpského machu dve už zabudnuté slzičky. 
     "Tak sa teda budem modliť a stanem sa kvôli tomu pannou."
     "Vieš ty ale, čo to znamená?"
     "To znamená nepoznať lásku muža, ale len lásku Boha. To znamená nemyslieť na nič iné, len na Pána. To znamená zostať v tele dieťaťom a v srdci anjelom. To znamená mať oči len na to, aby hľadeli na Pána, uši, aby ho počúvali, ústa, aby ho chválili, ruky, aby prinášali obety, nohy, aby ho rýchlo nasledovali, to znamená oddať svoje srdce a život jemu."
     "Ty požehnaná! Ale potom nebudeš mať nikdy deti, ty, ktorá máš tak veľmi rada deti a baránky a hrdličky... Vieš? Dieťa je pre ženu ako biely kučeravý baránok, ako hrdlička s hodvábnym perím a korálovým zobáčikom. Deti môžeš milovať, bozkávať a počúvať, ako ti hovori: 'Mama.'"
     "Na tom nezáleží. Ja budem Božia. V chráme sa budem modliť. A azda jedného dňa uvidím Emanuela. Tá panna, ktorá mu má byť matkou, ako to hovorí veľký prorok, sa už musela narodiť a je v chráme... Budem jej spoločníčkou... a služobnicou... Ach, áno! Keby som ju mohla prostredníctvom Božieho svetla spoznať, chcela by som jej slúžiť, tej blahoslavenej! A ona by mi priniesla Syna, priviedla by ma k svojmu Synovi a slúžila by som aj jemu. Len si predstav, mamička...! Slúžiť Mesiášovi...!" Mária je uchvátená touto myšlienkou, ktorá ju povznáša, ale zároveň robí pokornou. S ručičkami skríženými na hrudi a s hlavičkou naklonenou trochu dopredu od vzrušenia celá rozpálená pripomína detskú reprodukciu Zvestovania Panny Márie, ktorú som videla. Pokračuje: "Ale dovolí mi Kráľ Izraela, Boží Pomazaný, aby som mu slúžila?"
     "O tom nepochybuj. Či nehovorí kráľ Šalamún: 'Kráľovien jesto šesťdesiat a osemdesiat bočných žien a mladíc bez počtu*'? *(Pie 6, 8) Uvidíš, že na kráľovskom dvore bude bezpočetné množstvo panien, ktoré budú slúžiť svojmu Pánovi." 
     "Ó, vidíš teda, že musím byť pannou? Musím. Ak si on želá mať za matku pannu, to je znamením, že nadovšetko miluje panenstvo. Chcem, aby mňa, svoju služobnicu, miloval pre panenstvo, ktoré ma urobí aspoň trocha podobnou jeho milovanej matke... Áno, toto si želám... Chcela by som byť aj hriešnicou, veľkou hriešnicou, keby som sa neobávala, že urazím Pána... Povedz mi, mamička, môže byť niekto hriešnikom z lásky k Bohu?" 
     "Ale, čo to hovoríš, poklad môj? Nerozumiem ti."
     "Chcem tým povedať - hrešiť, aby ma mohol milovať Boh, ktorý sa stane Spasiteľom. Zachraňuje sa predsa ten, kto sa stratil, však? Chcela by som, aby ma zachránil Spasiteľ, aby na mňa hľadel s láskou. Preto by som chcela zhrešiť, ale neurobiť taký hriech, ktorý by sa mu ošklivil. Ako ma môže zachrániť, ak sa nestratím?"
     Anna je zmätená. Nevie, čo na to odpovedať.
     Na pomoc jej príde Joachim, ktorý sa potichu priblížil spoza nízkeho živého plota. "Teba zachránil vopred, lebo vie, že ho miluješ a že chceš milovať len jeho. A preto si už vykúpená a môžeš byť pannou, ako chceš," vraví Joachim. 
     "Naozaj, otecko?" Mária sa mu pritúli ku kolenám a hľadí naňho svojimi jasnými hviezdami očí, ktoré sa tak veľmi podobajú na jeho a sú také šťastné pre nádej, ktorú jej otec dal.
     "Naozaj, láska moja. Pozri. Priniesol som ti tohto malého vrabčeka, ktorý po prvý raz letel k studni. Mohol som ho nechať bez povšimnutia, ale jeho slabé krídelká a hodvábne nôžky nemali silu znova vzlietnuť alebo zastaviť sa na klzkých kameňoch pokrytých machom. Bol by padol do studne. Nečakal som, kým sa to stane. Vzal som ho a darujem ti ho. Urob s ním, čo chceš. Dôležité je, že bol zachránený skôr, než sa dostal do nebezpečenstva. To isté urobil Boh s tebou. Teraz mi povedz, Mária. Mal som vrabčeka radšej, keď som ho zachránil vopred, alebo by som ho mal radšej, keby som ho zachraňoval po páde?"
     "Mal si ho radšej práve teraz, lebo si nedovolil, aby si ublížil v ľadovej vode."
     "Aj teba Boh miloval viac, lebo ťa zachránil skôr, ako by si zhrešila." 
     "A ja ho teda budem milovať nadovšetko. Nadovšetko. Vrabček môj pekný, ja som ako ty. Pás nás oboch miloval rovnako, keď nám daroval spásu... Teraz sa budem o teba starať a potom ťa nechám, aby si odletel. A ty budeš spievať Bohu chvály v lese a ja v chráme a budeme prosiť: 'Pošli, pošli svojho Prisľúbeného tomu, kto ho očakáva.' Ó, otecko môj! Kedy ma zavedieš do chrámu?" 
     "Skoro, perla moja. Ale nebude ti ľúto, že opustíš svojho otca?"
     "Veľmi! Ale ty prídeš... a potom, keby to nebolelo, aká by to bola obeta?" 
     "Budeš si na nás spomínať?"
     "Stále. Po modlitbe za Emanuela sa budem modliť za vás. Aby vám Boh doprial radosť a dlhý život... až do dňa, keď on bude Spasiteľom. Potom mu poviem, aby vás vzal a priviedol do nebeského Jeruzalema."
     Videnie prestáva vo chvíli, keď sa Mária ocitne v otcovom náručí... 

     Ježiš hovorí:
     "Už počujem komentáre zádrapčivých učencov: 'Ako môže takto rozprávať dieťa, ktoré nemá ani tri roky? To je prehnané.' A neuvedomujú si, že oni robia zo mňa prízrak, keď falšujú moje detstvo pripisujúc mu skutky dospelého.
     Inteligencia nie je daná všetkým rovnakým spôsobom a v tom istom veku. Cirkev stanovila hranicu zodpovednosti za konanie na šesť rokov, lebo to je vek, v ktorom aj zaostávajúce dieťa môže aspoň v základoch rozlišovať medzi dobrom a zlom. Ale sú aj deti, ktoré sú schopné omnoho skôr rozlišovať, chápať a chcieť už dostatočne rozvinutým rozumom. Malá Imelda Lambertini, Ružena z Viterba, Nelly Organ, Nennolina nech sú pre vás dôkazom, ó, zádrapčiví učenci, aby ste uverili, že moja matka mohla takto myslieť a rozprávať. Vybral som náhodne len štyri mená z tisícok svätých detí, ktoré obývajú môj raj, ktoré už v útlom veku na zemi uvažovali ako dospelí.
     Čo je rozum? Boží dar. Boh ho teda môže dávať v takej miere, ako chce, komu chce a kedy chce. Rozum je dokonca jedna z vecí, ktoré vás najviac pripodobňujú Bohu, rozumnému a uvažujúcemu Duchu. Boh dal človeku chápavosť a rozumnosť ako milosti v pozemskom raji. A aké boli živé, keď ešte milosť žila neporušená a činná v duchu prvých rodičov!
     V Knihe Sirachovho syna sa hovorí: 'Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u neho (a je pred vekmi)* *(Sir 1, 1-8). Akou múdrosťou by teda oplývali ľudia, keby zostali Božími deťmi?!
     Vaše medzery v inteligencii sú prirodzeným ovocím vášho úpadku v milosti a počestnosti. Stratou milosti ste sa vzdialili na stáročia od Múdrosti. Ako meteorit, skrývajúci sa uprostred vzdialenej obrovskej hmloviny, ani Múdrosť k vám už neprišla vo svojom čistom jase, ale cez temnoty, ktoré sa vašimi previneniami stále zväčšujú.
     Potom prišiel Kristus a navrátil vám milosť, vrcholný dar Božej lásky. Dokážete si však zachovať túto perlu čistú a nepoškvrnenú? Nie. Pokiaľ ju nerozbíjate svojou vôľou hrešiť, tak ju špiníte stálymi menšími vinami, slabosťami, hriešnymi náklonnosťami a sympatiami, ktoré, i keď nie sú priamo spojené so siedmimi hlavnými hriechmi, zoslabujú svetlo milosti a jej činnosť. Nádherný lúč inteligencie, ktorú Boh dal prvým rodičom, po celé stáročia skazenosti sa zoslaboval a táto skazenosť sa ničivým spôsobom odrazila na vašich telesných silách a intelektuálnych schopnostiach.
     Mária však nebola len čistá, nová Eva, znovu vytvorená pre Božiu radosť - bola super Eva, bola majstrovským dielom Najvyššieho, bola plná milostí, bola Matkou Slova v Božej mysli.
     'Prameňom múdrosti je slovo nebeského Boha,' vraví Sirachov syn. Nevložil by teda Syn svoju múdrosť na matkine pery?
     Ak boli prorokovi, ktorému Slovo, Múdrosť zverila slová, aby ich ohlasoval ľuďom, očistené ústa žeravým uhlíkom* *(Iz 6, 6-7), nemala dať Láska svojej detskej Neveste, ktorá mala priniesť Slovo, jasnú a vznešenú reč, aby už nehovorila ako dieťa a potom ako žena, ale jedine a vždy ako nebeský tvor, pretavený vo veľkom Božom svetle a múdrosti?
     Zázrak nie je vo vysokej inteligencii, ktorá sa v detskom veku prejavila u Márie a potom aj u mňa. Zázrak je v tom, ako tam prebývala nekonečná Múdrosť v takom rozsahu, aby neohurovala ľudí a nevzbudila satanskú pozornosť.
     Ešte budem hovoriť o tom, čo patrí medzi 'spomienky' svätých ľudí na Boha."