Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

56. Šimon Horlivec a Júda Tadeáš sú zjednotení v spoločnom údele

     28. október 1944
     Ste skutočne krásne, brehy Jordánu, také, aké ste boli za čias Ježiša! Pozerám sa na vás a kochám sa z vášho vznešeného zelenomodrého pokoja, ako melódia znejúceho nežnými tónmi vôd a korún stromov.
     Som na pomerne širokej a dosť dobre udržiavanej ceste. Bude to asi nejaká hlavná či skôr vojenská cesta, postavená Rimanmi, aby spojila rôzne oblasti s hlavným mestom. Vedie blízko rieky, nie však popri nej. Oddeľuje ju od nej zalesnený pás, ktorého úlohou bolo zrejme spevňovať brehy a zadržiavať vody v čase ich vysokého stavu. Z druhej strany cesty zalesnený pás pokračuje tak, že cesta pripomína prirodzený tunel, nad ktorým sa splietajú konáre bohato pokryté lístím. Oblažujúce občerstvenie pre pocestných v týchto krajinách páliaceho slnka.
     Na mieste, kde sa nachádzam, tvoria rieka, a teda prirodzene i cesta široký oblúk, takže vidím, ako postupuje zalesnený násyp – ako zelená hradba, vymedzujúca koryto pokojných vôd. Vyzerá takmer ako jazero v prepychovom parku. Voda však nie je stojatá ako v jazere. Tečie, hoci pomaly. Dôkazom toho je šelest, ktorý vzniká nárazom na prvé trstiny, tie najodvážnejšie, ktoré sa zrodili vlastne dolu, v štrkovitom dne, ako aj vlnenie, šíriace sa v dlhých stuhách listov trstín, čo sa skláňajú nad hladinou vody. Aj skupina vŕb z pružnými ovisnutými konármi zverila vrcholec svojho zeleného účesu rieke, a tá akoby ho pôvabne hladkala a nežne vystierala po prúde.
     V rannej hodine tu vládne ticho a pokoj. Ruší ich iba spev a hlasy vtákov, šum vody a konárov stromov a krásne trblietanie rosy na zelenej a vysokej tráve medzi stromami. Tá ešte nie je zoschnutá a zožltnutá od letného slnka, ale jemná a svieža, lebo sa zrodila po jarnom vyliatí vody, ktorá pôdu do hĺbky nasýtila vlhkosťou a úrodnými živinami.
     Traja pocestní stoja v zákrute cesty, takmer v strede oblúka. Pozerajú hore i dolu, na juh, kde je Jeruzalem, na sever, kde je Samária. Vyzerajú medzi stromoradím, či neprichádza ten, na koho čakajú. Je to Tomáš, Júda Tadeáš a uzdravený malomocný. Rozprávajú sa. 
     „Nevidíš nič?"
     „Ja nie."
     „Ani ja."
     „A predsa toto je to miesto."
     „Si si tým istý?"
     „Istý, Šimon. Keď sa Učiteľ vzdialil po tom, čo mu zástup po zázračnom uzdravení chromého pri Rybnej bráne prevolával na slávu, jeden z tých šiestich mi povedal: 'Teraz odchádzame z Jeruzalema. Čakaj na nás pri ohybe rieky na piatej míli medzi Jerichom a Dokom, na ceste lemovanej stromami.' Na tejto. Povedal tiež: 'Budeme tam o tri dni za svitania.' Dnes je tretí deň a štvrtá stráž nás zastihla práve tu."
     „Príde? Možno by bolo lepšie, keby sme išli s ním už z Jeruzalema."
     „Nemohol si ešte ísť medzi ľudí, Šimon."
     „Ak vám môj bratranec povedal, že sem príde, tak príde. Vždy dodrží, čo sľúbi. Zostáva nám len čakať."
     „Bol si stále s ním?"
     „Stále. Odkedy sa vrátil do Nazareta, bol mi dobrým spoločníkom. Boli sme vždy spolu. Sme v takmer rovnakom veku, ja som trocha starší. A obľúbil si ma i jeho otec, brat môjho otca. I jeho matka ma mala veľmi rada. Viac som vyrastal pri nej ako pri svojej mame."
     „Mala ťa rada... Dnes ťa už nemá tak rada?"
     „Ale áno! No odvtedy, ako sa on stal prorokom, sme tak trochu rozdelení. Mojim príbuzným sa to nepáči."
     „Ktorým príbuzným?"
     „Môjmu otcovi a dvom starším bratom. Ďalší brat váha. Môj otec je už veľmi starý a nemal som to srdce roztrpčovať ho. Ale teraz... Teraz je to už iné. Teraz idem tam, kam ma priťahuje srdce a myseľ. Idem za Ježišom. Nemyslím, že by som týmto konaním porušil Zákon. Okrem toho... keby nebolo správne to, čo chcem urobiť, Ježiš by mi to povedal. Urobím, čo mi on povie. Má otec právo zabraňovať synovi v dobrom? Ak cítim, že tam je spása, prečo mi má brániť, aby som ju mal? Prečo sú otcovia niekedy nepriateľmi?"
     Šimon si povzdychne ako pri smutných spomienkach a skloní hlavu, ale neprehovorí. 
     Namiesto toho odpovie Tomáš: „Ja som už prekážku odstránil. Otec ma vypočul a pochopil ma. Požehnal mi a povedal: 'Choď. Nech je táto Veľká noc pre teba oslobodením z otroctva očakávania. Šťastný si, že môžeš uveriť. Ja čakám. Ale ak je to naozaj on a ty to spozoruješ, keď ho budeš nasledovať, príď k svojmu starému otcovi a povedz mu: »Poď. Izrael má Očakávaného.«'"
     „Si šťastnejší než ja. A povedať, že sme žili po jeho boku! A neveríme, my z rodiny...! A hovoríme, teda oni hovoria: 'Stratil hlavu!'"
     „Aha, aha, skupina ľudí," zakričí Šimon. „To je on, to je on! Spoznávam jeho svetlovlasú hlavu! Ó, poďte! Bežme!"
     Rezko vykročia smerom na juh. Teraz, keď sa už dostali do stredu zákruty, stromy zakrývajú zvyšok cesty tak, že obe skupinky sa ocitnú takmer oproti sebe, keď to najmenej očakávajú. Zdá sa, akoby Ježiš vychádzal z rieky, lebo je medzi stromami na brehu.
     „Učiteľ!"
     „Ježiš!"
     „Pane!"
     Zaznejú tri výkriky učeníka, bratranca a uzdraveného, velebiace a slávnostné.
     „Pokoj vám!" Hľa, ten krásny hlas, ktorý si nemožno pomýliť s iným, plný, zvučný, pokojný, výrazný, čistý, mužný, príjemný a prenikavý. „Aj ty, Júda, bratranec môj?"
     Objímajú sa. Júda plače.
     „Prečo tento plač?"
     „Ach, Ježiš! Chcem zostať s tebou!"
     „Vždy som na teba čakal. Prečo si neprišiel?"
     Júda skloní hlavu a mlčí.
     „Nechceli. A teraz?"
     „Ježiš, ja... ja ich nemôžem poslúchať. Chcem poslúchať len teba."
     „Ja som ti to však neprikázal."
     „Nie, ty nie. Prikazuje mi to však tvoje poslanie! Ten, ktorý ťa poslal, mi tu hovorí, priamo v mojom srdci, a vraví mi: 'Choď k nemu.' Tá, ktorá ťa porodila a ktorá mi bola nežnou učiteľkou, svojím holubičím pohľadom bez slov mi vraví: 'Buď Ježišov!' Môžem si neuvedomovať tento vznešený hlas, ktorý mi prevrtáva srdce? Hlas modlitby svätice, ktorá sa určite úpenlivo modlí pre moje dobro? Len preto, že som bratranec z Jozefovej strany, nesmiem ťa uznať za toho, kto si, zatiaľ čo Krstiteľ ťa poznal? Ten, ktorý ťa nikdy nevidel, tu, na brehu tejto rieky ťa pozdravil: 'Baránok Boží.' A ja, ja, čo som s tebou vyrastal, ja, čo som sa stal dobrým, keď som ťa nasledoval, ja, čo som sa stal synom Zákona zásluhou tvojej matky a od nej som vdychoval nie šesťstotrinásť zákonov rabínov, okrem Svätého písma a modlitieb, ale ducha všetkých týchto zákonov, ja by som nemal byť vhodný na nič?" 
     „A tvoj otec?"
     „Môj otec? Nechýba mu chlieb, ani pomoc, a potom... ty si mi dal príklad. Ty si myslel na dobro ľudu viac než na malé Máriino dobro. A ona je sama. Povedz mi, Učiteľ môj, nie je azda dovolené povedať otcovi, pri všetkej úcte: 'Otče, milujem ťa. Ale nad tebou je Boh a jeho nasledujem'?"
     „Júda, príbuzný a priateľ, hovorím ti: Si veľmi popredu na ceste Svetla. Poď. Je dovolené povedať otcovi takto, keď nás volá Boh. Nič nie je nad Bohom. Aj pokrvné zákony ustupujú, totiž strácajú sa, lebo svojimi slzami dávame otcom, matkám rozsiahlejšiu pomoc a pre niečo večnejšie, ako je deň na svete. Ak ich vynesieme so sebou do neba a tou istou cestou obety citov k Bohu. Zostaň teda, Júda. Čakal som ťa a som šťastný, že ťa znova mám, priateľ môjho nazaretského života."
     Júda je dojatý.
     Ježiš sa obráti k Tomášovi: „Poslúchol si verne. Prvá čnosť učeníka."
     „Prišiel som, aby som ti bol verný."
     „A budeš takým. Ja ti to hovorím. Poď, ty, čo zostávaš hanblivo v tieni. Neboj sa."
     „Pane môj!" Bývalý malomocný je pri Ježišových nohách.
     „Vstaň. Ako sa voláš?"
     „Šimon."
     „Tvoja rodina?"
     „Pane... bola mocná... aj ja som bol mocný... Ale bezohľadná závisť siekt a... a chyby mladosti poškodili jej moc. Môj otec... Ach! Musím hovoriť proti nemu, pre ktorého som prelial toľko sĺz! Ty to vidíš, ty si videl, aký dar mi daroval!"
     „Bol malomocný?"
     „Nebol malomocný, ani ja nie. Bol chorý na chorobu iného mena, ktorú my, Izraeliti, priraďujeme k rôznym malomocenstvám. On... – vtedy triumfovala ešte jeho spoločenská vrstva – žil a zomrel mocný vo svojom dome. Ja... keby si ma nezachránil, zomrel by som v hrobkách."
     „Si sám?"
     „Sám. Mám verného sluhu, ktorý sa stará o to, čo mi zostalo. Dal som mu už vedieť."
     „Tvoja matka?"
     „Zomrela." Zdá sa, že muž je zmätený.
     Ježiš ho pozorne pozoruje. „Šimon, povedal si mi: 'Čo mám urobiť pre teba?' Teraz ti hovorím: 'Nasleduj ma.'" 
     „Hneď, Pane...! Ale... ale ja... dovoľ, nech ti niečo poviem. Som, volali ma Horlivec (Zelóta) kvôli spoločenskej vrstve* a Kananejský kvôli matke. Vidíš. Som tmavý. Prúdi vo mne krv otrokyne. Môj otec nemal synov z manželky a mňa mal s otrokyňou. Jeho dobrá manželka ma vychovávala ako syna a liečila ma z nekonečných chorôb, pokým nezomrela..."

*(Spoločenská vrstva zelótov (zelo = horlivosť), ktorých tak volali pre ich horlivosť pri zachovávaní Zákona a pre odpor voči každému ovládaniu vyvoleného ľudu zo strany cudzincov. Ale MV význam tohto výrazu nepozná, lebo na rukopise v zátvorke poznamenáva: Kto sú zelóti? Spisovateľka podobne nepozná slová šemanfloraš a gulal.)

     „V očiach Boha niet otrokov alebo slobodných. V jeho očiach je jediné otroctvo – hriech. A ja som prišiel, aby som ho odstránil. Všetkých vás volám, lebo kráľovstvo je pre všetkých. Si vzdelaný?"
     „Som. Mal som i svoje postavenie medzi vysoko postavenými. Pokiaľ bola choroba ukrytá pod šatami. Ale keď vystúpila na tvár... Nepriateľom sa pozdávalo, že je pravá, a použili ju na to, aby ma poslali do vyhnanstva medzi 'mŕtvych', hoci, ako mi povedal istý rímsky lekár z Cézarey, s ktorým som sa radil, moja choroba nebolo pravé malomocenstvo, ale istý druh dedičného lišaja, a stačilo by nesplodiť deti, aby sa ďalej nešíril. Môžem teda nepreklínať otca?"
     „Nesmieš ho preklínať. Urobil ti veľa zla..."
     „Ach, áno! Premárnil majetok, bol nerestný, krutý, bez srdca a citu. Odopieral mi zdravie, pohladenia, pokoj, označil ma menom, ktoré je znevážením, a chorobou, ktorá je znamením hanby... Všetko si privlastnil. Aj budúcnosť syna. Všetko mi zobral, aj radosť byť otcom."
     „Preto ti hovorím: 'Nasleduj ma.' Po mojom boku, v mojom sprievode nájdeš otca i deti. Zdvihni svoj pohľad, Šimon. Tam sa na teba usmieva pravý Otec. Hľaď na priestory zeme, na svetadiely, na krajiny. Je tam detí a detí. Deti toho človeka, ktorý je pre všetkých tých, ktorí sú bez detí. Očakávajú teba a mnohých takých, ako si ty. Pod mojím znamením už niet opustenosti. V mojom znamení už niet osamelosti ani rozdielov. Je to znamenie lásky. A dáva lásku. Poď, Šimon, ty, čo si nemal synov. Poď, Júda, ktorý si stratil otca pre lásku ku mne. Spojím vás v spoločnom údele."
     Vzal ich obidvoch. Ruky položil na ich plecia, akoby si ich chcel privlastniť, akoby im chcel uložiť spoločné jarmo. Potom povie: „Spájam vás. Teraz vás však ešte oddelím. Ty, Šimon, zostaneš tu s Tomášom. Pripravíš s ním cesty pre môj návrat. Onedlho sa vrátim a chcem, aby ma očakávali veľké zástupy ľudu. Povedzte chorým, ty im to môžeš povedať, že príde ten, ktorý uzdravuje. Povedzte čakajúcim, že Mesiáš je medzi svojím ľudom. Povedzte hriešnikom, že je tu ten, ktorý odpúšťa, aby dal silu vystúpiť..."
     „Budeme to vedieť?" 
     „Áno. Stačí, keď poviete: 'Prišiel. Volá vás. Čaká vás. Príde, aby vám dal milosť. Buďte tu pripravení, aby ste ho uvideli.' A k slovám pripojte rozprávanie o tom, čo viete. A ty, Júda, bratranec, poď so mnou a s týmito. Ty zostaneš v Nazarete."
     „Prečo, Ježiš?"
     „Lebo mi musíš pripraviť cestu vo vlasti. Myslíš si, že je to malé poslanie? Veru, niet ťažšieho..." Ježiš si vzdychne.
     „A podarí sa mi to?"
     „Áno aj nie. Všetko však postačí, aby sme boli ospravedlnení."
     „Z čoho? A u koho?"
     „U Boha. Vo vlasti. V rodine. Nebudú nám môcť nič vyčítať, lebo sme ponúkli dobro. A ak sa to bude vlasti a rodine protiviť, my neponesieme vinu za to, že zahynú."
     „A my?"
     „Vy, Peter? Vy sa vrátite k sieťam."
     „Prečo?"
     „Lebo vás budem učiť pomaly a vezmem si vás, keď vás budem považovať za pripravených."
     „Uvidíme ťa však, pravda?"
     „Určite. Budem k vám chodiť často alebo vás dám zavolať, keď budem v Kafarnaume. Teraz sa rozlúčte, priatelia, a pôjdeme. Tých, čo zostávajú, žehnám. Môj pokoj nech je s vami."
     Videnie sa končí.