Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

26. Jozef prosí Máriu o odpustenie. Pre prijatie Boha -viera, láska a poníženosť

     31. máj 1944
     Po päťdesiatich troch dňoch sa Mamička znova zjaví s týmto videním, ktoré mi káže zaznamenať do tejto knihy. Znova sa vo mne rozlieva radosť. Lebo vidieť Máriu znamená mať radosť. 
     Vidím teda nazaretskú záhradku. Mária pradie v tieni košatej jablone bohato obťažkanej plodmi, ktoré sa už začínajú červenieť a vyzerajú ako bucľaté ružové detské líčka.
     Mária však vôbec nemá ružovú farbu. Pekná farba, ktorá oživovala jej líca v Hebrone, sa stratila. V tvári je bledá ako slonová kosť a iba pery naznačujú krivku bledého koralu. Pod spadnutými viečkami sú dva tmavé tiene. Okraje očí má napuchnuté, akoby plakala. Oči nevidím, pretože má sklonenú hlavu - je zahĺbená do svojej práce. No ešte väčšmi do svojich myšlienok, ktoré ju zarmucujú, lebo ju počujem vzdychať ako človeka, ktorý prežíva bolesť srdca. 
     Je celá v bielom, v bielych plátenných šatách, lebo je veľmi horúco napriek tomu, že ešte nedotknutá sviežosť kvetov mi vraví, že je ráno. Lístie jablone sa zachvieva v ľahkých poryvoch vetra a slnko ho svojimi lúčmi presvecuje. Tie dopadajú aj na hnedú zem aj na Máriinu nepokrytú plavú hlavu. Jej vlasy sa v žiari slnka skvejú sťa zlato.
     Z domu ani z blízkeho okolia nevychádza nijaký zvuk. Počuť len žblnkot prúdu vody stekajúcej do nádrže vzadu v záhrade.
     Mária sa zachveje, keď počuje rázne zabúchanie na domové dvere. Odloží pradeno a praslicu, vstane a ide otvoriť. Hoci má voľné a široké šaty, nepodarí sa jej úplne zakryť okrúhle bruško.
     Ocitne sa pred Jozefom. Mária zbledne aj na perách. Teraz sa jej tvár podobá hostii, taká je bez krvi. Mária hľadí očami, ktoré sa smutne pýtajú. Jozefov pohľad pôsobí prosebne. Obaja mlčia a pozerajú sa na seba. Potom Mária otvorí ústa: "V túto hodinu, Jozef? Potrebuješ niečo? Čo mi chceš povedať? Poď ďalej."
     Jozef vojde a zavrie dvere. Ešte neprehovorí.
     "Hovor, Jozef. Čo si praješ?"
     "Tvoje odpustenie." Jozef sa skloní, akoby si chcel kľaknúť. Ale Mária, vždy taká zdržanlivá, pokiaľ ide o dotyk, ho rázne chytí za ramená a zabráni mu v tom.
     Farba Máriinej tváre sa mení, chvíľu je celá červená a chvíľu biela ako sneh. "Moje odpustenie? Nemám ti čo odpustiť, Jozef. Musím sa ti len poďakovať za všetko, čo si tu urobil v mojej neprítomnosti, a za lásku, ktorú mi dávaš."
     Jozef na ňu hľadí, a vidím, ako sa v jeho hlbokých očiach utvárajú dve veľké kvapky sĺz. Držia sa tam ako na okraji vázy a potom sa skotúľajú dolu na líca a bradu. "Odpustenie, Mária. Nedôveroval som ti. Teraz to viem. Nie som hodný mať taký poklad. Previnil som sa voči milosrdnej láske, obvinil som ťa vo svojom srdci. Obvinil som ťa nespravodlivo, pretože som sa ťa nespýtal na pravdu. Prehrešil som sa voči Božiemu zákonu, lebo som ťa nemiloval tak, ako by som miloval seba..."
     "Ó, nie! Neprevinil si sa!"
     "Previnil, Mária. Keby som ja bol obvinený z takého zločinu, bránil by som sa. Ty... Ja som ti nedovolil, aby si sa bránila, lebo som sa rozhodoval bez toho, aby som ťa vypočul. Previnil som sa voči tebe, lebo som ťa urazil podozrením. Aj samotné podozrenie je urážkou, Mária. Kto podozrieva, nepozná. Nepoznal som ťa tak, ako som mal. Ale pre bolesť, ktorú som pretrpel..., tri dni múk, odpusť mi, Mária." 
     "Nemám ti čo odpúšťať. Ale predsa, ja ťa prosím o odpustenie za bolesť, ktorú som ti spôsobila."
     "Ó, áno, aká to bola bolesť! Aká bolesť! Pozri, dnes ráno mi povedali, že mám šediny na spánkoch a na tvári vrásky. Viac než desať rokov života mi vzali tieto dni! Ale prečo si, Mária, bola taká pokorná, že si mlčala, že si mne, svojmu manželovi, zatajila svoju slávu a dovolila, aby som ťa podozrieval?"
     Jozef nekľačí, ale je veľmi hlboko sklonený, takže to vyzerá, akoby kľačal. Mária mu položí ruku na hlavu a usmieva sa. Vyzerá to, akoby ho rozhrešovala. Vraví: "Keby moja pokora nebola dokonalá, nezaslúžila by som si počať Očakávaného, ktorý prichádza zrušiť hriech pýchy, čo zničila človeka. A potom, bola som poslušná... Boh ma žiadal o túto poslušnosť. Stála ma veľa... kvôli tebe, kvôli bolesti, ktorú si kvôli tomu zakusoval. Ale musela som poslúchnuť. Som služobnica Božia a služobníci nediskutujú o príkazoch, ktoré dostávajú. Vykonávajú ich, Jozef, aj keď im spôsobujú krvavé slzy."  
     Mária ticho plače, kým to hovorí. Plače tak tichučko, že Jozef tak, ako je sklonený, si to ani nevšimne, kým jej jedna slza nespadne na zem. Vtedy zodvihne hlavu - a je to prvýkrát, čo vidím, že to urobí -, zovrie Máriine rúčky do svojich silných tmavých rúk a pobozká končeky jej jemných prstov, ktoré vystupujú zo zovretia Jozefových rúk ako púčiky broskyňových kvetov.
     "Teraz treba všetko vybaviť, pretože..." Jozef nepovie už nič viac, ale hľadí na Máriino telo. Ju zaleje rumenec a ihneď si sadne, aby jej postava nebola vystavená skúmavému pohľadu. "Bude treba konať rýchlo. Prídem sem... Dovŕšime sobáš... Budúci týždeň, dobre?"
     "Všetko, čo robíš, je dobré, Jozef. Ty si pánom domu, ja som tvoja slúžka."
     "Nie. Ja som tvojím sluhom. Ja som blaženým služobníkom môjho Pána, ktorý rastie v tvojom lone. Ty si požehnaná medzi všetkými ženami Izraela. Dnes večer upozorním príbuzných. A potom... keď tu budem, budeme pracovať, aby sme všetko pripravili na prijatie... Ó, ako budem môcť prijať vo svojom dome Boha? Do svojho náručia Boha? Umriem z toho od radosti...! Nebudem sa ho môcť odvážiť ani len dotknúť...!"
     "Budeš to môcť urobiť rovnako ako ja, s Božou milosťou."
     "Ale ty si ty. Ja som len biedny muž, najbiednejší z Božích synov!"
     "Ježiš prichádza pre nás, biednych, aby nás urobil bohatými v Bohu, prichádza k nám dvom, lebo sme najbiednejší a uznávame, že takými sme. Raduj sa, Jozef! Dávidov rod má očakávaného Kráľa a náš dom bude nádhernejší než Šalamúnov kráľovský palác, lebo tu bude nebo a my sa budeme s Bohom podieľať na tajomstve pokoja, o ktorom sa ľudia dozvedia neskôr. Bude vyrastať medzi nami a naše náručie bude kolískou pre dospievajúceho Vykupiteľa a naša námaha mu zabezpečí chlieb... Ó, Jozef! Budeme počuť Boží hlas, ako nás volá 'otec a matka'! Ó...!"
     Mária plače od radosti. Aký šťastný plač! A Jozef, teraz kľačiac pri jej nohách, plače s hlavou takmer ukrytou v širokých Máriiných šatách, ktorých záhyby padajú na jednoduché dlaždice izbičky. 
     Tu sa videnie končí.

     Mária hovorí:
     "Nech si nikto nevysvetľuje nesprávne moju bledosť. Nebola spôsobená ľudským strachom. Ľudsky by som musela očakávať ukameňovanie. Ale nie preto som sa bála. Trpela som pre Jozefovu bolesť. Ani myšlienka, že by ma obžaloval, ma netrápila kvôli mne samej. Len sa mi nepáčilo, že keby trval na obžalobe, mohol by sa previniť voči milosrdnej Láske. Keď som ho videla, všetka krv mi týmto zaplavila srdce. Bola to chvíľa, v ktorej by spravodlivý Jozef mohol uraziť Spravodlivosť tým, že by sa previnil voči milosrdnej Láske. A pomyslenie, že by sa spravodlivý Jozef previnil - ten, ktorý sa nikdy neprevinil -, mi spôsobovalo tú najvyššiu bolesť. 
Keby som nebola pokorná až do krajnosti, ako som povedala Jozefovi, nezaslúžila by som si nosiť v sebe toho, ktorý ponížil seba, Boha, takým ponížením, že sa stal človekom, aby zotrel pýchu v ľudskom rode. 
     Ukázala som ti tento výjav, ktorý neprináša ani jedno evanjelium, lebo chcem obrátiť príliš skazenú pozornosť ľudí na podstatné podmienky pre to, aby sa páčili Bohu a prijímali jeho ustavičný príchod do srdca. 
     Viera. Jozef slepo uveril slovám nebeského posla* *(Mt 1, 20-21). Chcel iba veriť, lebo bol úprimne presvedčený, že Boh je dobrý a že naňho, ktorý dúfal v Pána, by Pán nemohol dopustiť bolesť, že by ho jeho blížny zradil, sklamal a vysmial. Chcel iba uveriť mne, lebo bol čestný a nemohol si myslieť, iba s bolesťou, že druhý by bol nečestný. On žil podľa Zákona a Zákon hovorí: 'Miluj svojho blížneho ako seba samého.' My sa tak veľmi milujeme, že si myslíme, že sme dokonalí, aj keď takí nie sme. Prečo teda nemilovať blížneho mysliac si o ňom, že je nedokonalý?
     Absolútna milosrdná láska. Láska, ktorá vie odpúšťať, ktorá chce odpúšťať. Odpúšťať vopred, ospravedlňujúc vo vlastnom srdci nedostatky blížneho. Odpúšťať hneď tak, že uzná vinníkovi všetky poľahčujúce okolnosti. 
     Pokora, absolútna ako milosrdná láska. Vedieť si uznať, že sme sa previnili aj obyčajnou myšlienkou, a nemať pýchu ešte škodlivejšiu než predchádzajúca vina, tým, že nechceme povedať: 'Zmýlil som sa.' Okrem Boha sa všetci mýlia. Kto môže povedať: 'Ja sa nikdy nemýlim'? A najťažšia pokora - pokora, ktorá vie mlčať o Božích zázrakoch v nás, keď nie je nevyhnutné ohlasovať ich, aby sme za ne vzdávali chvály. Mlčať, aby sme neponížili blížneho, ktorý nemá také zvláštne dary od Boha. Ak Boh chce, ó, ak chce, zjaví seba samého vo svojom služobníkovi! Alžbeta ma 'videla', aká som bola, môj manžel poznal, kým som bola, keď nadišiel preňho čas, aby to spoznal.
     Nechajte na Pána starosť, aby vás vyhlásil za svojich služobníkov. On je v tom láskyplne náhlivý, lebo každé stvorenie, ktoré vezme na seba osobitné poslanie, je novou slávou pridanou k jeho nekonečnej sláve, lebo je svedectvom toho, nakoľko je človek takým, akým si ho Boh želal - menšou dokonalosťou, ktorá odzrkadľuje svojho Pôvodcu. Zostaňte v tieni a v tichu, ó, milovaní Milosťou, aby ste mohli počuť jediné slová, ktoré sú 'slová života', aby ste si mohli zaslúžiť, že budete mať nad sebou a v sebe Slnko, ktoré večne žiari.
     Ó, prevelebné Svetlo, ktoré si Boh, ktoré si radosťou svojich služobníkov, osvecuje týchto svojich služobníkov a oni nech vo svojej pokore jasajú nad tým, chváliac teba, len teba, ktorý ponižuješ pyšných. Ale pokorných, ktorí ťa milujú, povyšuješ k jasu svojho kráľovstva."