Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

45. Kázanie Jána Krstiteľa a Ježišov krst, Božie zjavenie

     Tiež 3. februára 1944, večer.
     Vidím pustú rovinu, bez osád a rastlinstva. Nie sú tu obrábané polia a je tu iba veľmi málo rastlín, vytvárajúcich tu i tam trsy na miestach, kde je pôda v hĺbke menej vyprahnutá ako inde. Predstavte si, že tento veľmi vyprahnutý a neobrábaný terén je po mojej pravici, pričom sever mám za chrbtom. Predlžuje sa smerom k oblasti, ktorá je vzhľadom ku mne na juhu. 
     Naľavo vidím rieku s veľmi nízkymi brehmi. Tečie pomaly zo severu na juh. Z veľmi pomalého toku vody usudzujem, že v jej riečisku by nemal byť veľký spád a že rieka tečie v takej rovnej nížine, až vytvára preliačinu. Tok postačuje práve na to, aby voda nestála ako v močiari. (Voda je plytká, takže vidno dno. Odhadujem nie viac ako meter, najviac meter a pol. Široká je ako Arno pri San Miniato-Empoli - odhadujem asi tak zo dvadsať metrov. Nemám však presný odhad.) Smerom k brehom prechádza rieka z azúrovej farby do jemne zelenej, kde je v dôsledku vlhkosti pôdy pás hustej zelene. Tá obveseľuje zrak unavený z jednotvárnej bledosti kameňov a štrku, ktorá sa rozprestiera vpredu. 
     Ako som vám už vysvetlila, onen vnútorný hlas,* ktorý počujem a ktorý mi naznačuje, čo si mám všímať a vedieť, tento hlas ma upozorňuje, že vidím údolie Jordánu. Nazývam ho údolím, lebo tak sa hovorí miestu, cez ktoré preteká rieka, ale tu sa to nehodí označiť ho takto, lebo údolie predpokladá hory, a ja tu nablízku nevidím hory. Skrátka, som pri Jordáne a bezútešný priestor, ktorý pozorujem po pravici, je Judejská púšť. Ak je správne povedať o mieste, kde nevidno domy a ľudskú činnosť, že je to púšť, tak toto miesto nie je púšťou podľa našich predstáv o púšti. Nie sú tu zvlnené duny, ako ich poznáme my, ale iba holá zem s roztrúsenými kameňmi a sutinou tak, ako zaplavené územia po povodni. V diaľke sú kopce. 

*(Vnútorný hlas je vnútorný poradca, alebo druhý hlas, alebo vnútorný hlas, alebo vnútorná intuícia alebo vnútorné svetlo.) 

     Pri Jordáne je však úžasný pokoj, osobitný pokoj, väčší než zvyčajne, ako pokoj, ktorý možno pocítiť na brehoch jazera Trasimeno (v Taliansku). Je to miesto, ktoré vám pripadá, že si pamätá lety anjelov a nebeské hlasy. Neviem dobre vyjadriť to, čo pociťujem. Cítim sa však ako na mieste, ktoré sa prihovára duchu. 
     Zatiaľ čo som pozorovala tieto veci, vidím, že miesto na pravom brehu Jordánu (vzhľadom na mňa) sa zaľudňuje. Je tu veľa rôzne oblečených ľudí. Niektorí vyzerajú ako vidiečania, iní ako boháči, nechýbajú takí, ktorí sa mi javia ako farizeji podľa odevov zdobených strapcami a lemovkami. 
     Uprostred nich, na skale, stojí muž, v ktorom hneď spoznávam Krstiteľa, hoci ho vidím prvý raz. Hovorí k zástupu a ubezpečujem vás, že to nie je láskavá kázeň. Ježiš nazval Jakuba a Jána 'synmi hromu'.* *(Mk 3, 17) Ako potom nazvať tohto zapáleného rečníka? Ján Krstiteľ si zaslúži pomenovanie ako úder blesku, lavína či zemetrasenie, taký je prudký a prísny vo svojom prejave a v gestách. 
     Hovorí a ohlasuje Mesiáša. Nabáda k príprave sŕdc na jeho príchod tak, že sa majú odstrániť prekážky a treba napraviť zmýšľanie. Je to však strhujúca a drsná reč. Predchodca nemá ľahkú Ježišovu ruku na rany sŕdc. Je lekár, ktorý obnažuje, prezerá a neľútostne reže. 
     Zatiaľ čo ho počúvam - a neopakujem slová, lebo sú to tie, ktoré zaznamenali evanjelisti,* *(Mt 3, 1-12; Mk 1, 1-8; Lk 3, 3-18; Jn 1, 19-34) ale zosilnené prudkosťou rečníka - vidím, ako sa po malej cestičke, vedúcej popri trávnatom a tienistom páse lemujúcom Jordán, uberá môj Ježiš. (Zdá sa, akoby túto vidiecku cestu, ba skôr chodník, vyšliapali karavány a ľudia, ktorí po nej prechádzali po celé roky a stáročia, aby sa dostali na miesto, kde sa dá ľahko prebrodiť, lebo je tu vyvýšené koryto rieky. Chodník pokračuje na druhej strane rieky a stráca sa v zeleni na druhom brehu.) 
     Ježiš je sám. Kráča pomaly, približuje sa spoza Jánovho chrbta. Približuje sa nehlučne a pritom načúva hromový hlas kajúcnika púšte, ako keby i Ježiš bol jedným z mnohých, ktorí prichádzali k Jánovi, aby sa dali pokrstiť a pripraviť sa, aby boli čistí pre príchod Mesiáša. Ježiš sa ničím nelíši od ostatných. Svojím odevom pripomína vidiečana, spôsobmi a krásou pána, ale žiadne božské znamenie ho neodlišuje od zástupu. 
     A predsa by človek povedal, že Ján pociťuje akési zvláštne duchovné vyžarovanie. Obráti sa a ihneď spozná jeho zdroj. Rýchlo zostúpi zo skaly, ktorá mu slúžila za kazateľňu, a svižne kráča k Ježišovi, ktorý sa zastavil zopár metrov od skupiny ľudí a opiera sa o kmeň stromu. 
     Ježiš a Ján chvíľu uprene hľadia na seba. Ježiš svojím nežným pohľadom azúrových očí, Ján svojimi prísnymi očami čiernymi ako uhoľ, plnými bleskov. Pri pozornom pohľade zblízka sú títo dvaja vzájomným opakom. Obaja vysokí - a to je jediná podobnosť - sa od seba všetkým ostatným úplne odlišujú. Ježiš, plavovlasý, s dlhými upravenými vlasmi, s pleťou bledou ako zo slonoviny, azúrovomodrými očami, v jednoduchom, ale vznešenom odeve. Ján, drsný, s hladkými dlhými neupravenými čiernymi vlasmi padajúcimi na plecia, s riedkou čiernou bradou, ktorá mu pokrýva takmer celú tvár, pričom však svojím závojom nezakrýva jeho líca prepadnuté od pôstu. S čiernymi horúčkovitými očami a tmavou, slnkom opálenou a nečasom ošľahanou pokožkou s hustým páperím, polonahý v odeve z ťavej srsti, v páse stiahnutom koženým opaskom, ktorý mu pokrýva trup. Odev padá i na vychudnuté boky, na pravej strane však necháva obnažené rebrá, na ktorých je jedinou vrstvou jeho koža ošľahaná vzduchom. Pri pohľade zblízka títo dvaja vyzerajú ako divoch a anjel. 
     Ján preskúmal Ježiša svojím prenikavým zrakom a zvolá: "Hľa, Baránok Boží. Ako to, že ku mne prichádza môj Pán?"
     Ježiš odpovie pokojne: "Aby som splnil obrad pokánia."
     "Nikdy, môj Pane. Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?"
     Ježiš mu položí ruku na hlavu, lebo Ján sa pred ním sklonil, a odpovie: "Nechaj, nech sa stane, ako chcem, aby sa splnilo všetko, čo je spravodlivé, a aby sa tvoj obrad stal počiatkom vyššieho tajomstva, a aby sa ohlasovalo ľuďom, že Obeta je na svete." 
     Ján sa na neho pozerá okom, ktoré zjemňuje stekajúca slza, a kráča pred ním k brehu, kde si Ježiš vyzlieka plášť, šaty a tuniku, takže zostal oblečený v akýchsi krátkych nohaviciach. Potom schádza do vody, kde je už Ján. Ján ho krstí. Leje mu na hlavu riečnu vodu, nabratú zvláštnou šálkou, ktorú má Krstiteľ zavesenú na opasku a ktorá mi pripomína lastúru alebo vydlabanú vysušenú tekvicu. 
     Ježiš je ozaj Baránok. Baránok čistotou tela, skromnosťou vystupovania a nežným pohľadom.
     Kým Ježiš vystúpi na breh, oblečie sa a pohrúži sa do modlitby, Ján upozorňuje naň zástupy, a tak vydáva svedectvo, že ho spoznal podľa znamenia, ktoré mu Boží Duch ukázal ako neomylný znak Vykupiteľa.
     Ja som však uchvátená pohľadom na Ježiša, ktorý sa modlí, a mám pred sebou len jeho žiariacu postavu oproti zeleni na brehu. 

     4. február 1944
     Ježiš hovorí:
     "Ján nepotreboval znamenie pre seba. Jeho duch, ktorý bol už vopred posvätený v lone jeho matky, mal onen pohľad nadprirodzenej inteligencie, ktorú by mali všetci ľudia, keby Adam nebol zhrešil. 
     Keby bol človek zostal v milosti, v nevinnosti, verný svojmu Stvoriteľovi, bol by videl Boha skrze vonkajšie podoby. V Knihe Genezis sa hovorí, že Pán Boh sa dôverne rozprával s nevinným človekom a že človek neomdlieval pri tom hlase, nepomýlil sa v jeho rozoznávaní. Taký bol údel človeka - vidieť a chápať Boha tak, ako to robí dieťa vo vzťahu k rodičovi. Potom prišiel hriech a človek sa už neodvážil pozerať sa na Boha, už nevedel vidieť a chápať Boha. A vie to stále menej. 
     Ale Ján, môj bratranec Ján bol očistený od viny, keď sa plná milosti s láskou sklonila a objala predtým neplodnú a teraz plodnú Alžbetu. Chlapček v jej lone sa zachvel od radosti, keď počul, ako odpadávajú šupiny hriechu z jeho duše ako chrasty z hojacej sa rany. Duch Svätý, ktorý urobil z Márie matku Spasiteľa, začal svoje dielo spásy prostredníctvom Márie, živého cibória vtelenej Spásy. Začal ho v tomto rodiacom sa živote, ktorému Boh určil, aby bol so mnou spojený ani nie tak krvou, ako poslaním, čo urobilo z nás akoby pery, ktoré tvoria slovo. Ján bol perami, ja Slovom. On, predchodca v evanjeliu a v údele mučeníctva. Ja ten, ktorý svojou božskou dokonalosťou zdokonaľujem evanjelium začaté Jánom a mučeníctvo pre obranu Božieho zákona. 
     Ján nepotreboval nijaké znamenie. Ale pre obmedzené chápanie druhých bolo znamenie potrebné. Na čom by Ján založil svoje tvrdenie, ak nie na nepopierateľnom dôkaze, ktorý by mohli vnímať oči ťarbavých a uši ťažkopádnych?
     Ja som nepotreboval krst. Ale Pánova múdrosť usúdila, že to bude chvíľa a spôsob stretnutia. A vytiahla Jána z jeho jaskyne na púšti a mňa z môjho domu, a spojila nás v tej chvíli, aby nado mnou otvorila nebesia a nechala zostúpiť seba samu, Božiu holubicu, na toho, ktorý bude krstiť ľudí touto Holubicou. A nechala zostúpiť zvesť, ešte silnejšiu než bola anjelská, lebo je to zvesť môjho Otca: 'Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.' Aby sa ľudia nevyhovárali alebo nepochybovali, či ma majú alebo nemajú nasledovať.
     Bolo veľa zjavení Krista. Prvé, po narodení, bolo mudrcom, druhé bolo v chráme, tretie na brehoch Jordánu. Potom prišli nespočetné ďalšie, ktoré ti dám spoznať, lebo moje zázraky sú prejavmi mojej božskej prirodzenosti, až po posledné zázraky vzkriesenia a vystúpenia do neba. 
     Moja vlasť bola plná mojich zjavení. Ako semeno hodené na štyri svetové strany diali sa v každej spoločenskej vrstve a na každom mieste - pastierom, mocnárom, učencom, neveriacim, hriešnikom, kňazom, vladárom, deťom, vojakom, Židom i pohanom. I dnes sa tieto zjavenia opakujú. Ale tak ako vtedy, ani teraz ich svet neprijíma. Neprijíma terajšie a zabúda na minulé. No ja sa nevzdávam. Opakujem sa, aby som vás spasil, aby som vás priviedol k viere vo mňa. 
     Vieš, Mária, čo robíš? Či skôr, čo robím ja tým, že ti ukazujem evanjelium? Ráznejší pokus, aby som priviedol ľudí ku mne. Ty si si to želala vrúcnymi modlitbami. Neobmedzujem sa už len na slovo. Unavuje ich a oddeľuje. Je to hriech, ale je to tak. Pristupujem k ukázaniu môjho evanjelia a vysvetľujem ho, aby som ho urobil jasnejším a pútavejším. 
     Tebe dávam potešenie vidieť ho. Všetkým poskytujem spôsob, aby ma túžili poznať. A ak ani to nepomôže a oni ako kruté deti zahodia dar bez toho, aby pochopili jeho hodnotu, tebe zostane môj dar a im moje rozhorčenie. Budem musieť opäť vzniesť starú výčitku: 'Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.'* *(Lk 7, 32) 
     Ale to nič. Nechajme, nech si oni, neobrátiteľní, hromadia na hlave horiace uhlíky, a obráťme sa k ovečkám, ktoré sa usilujú poznať Pastiera. Ja som Pastier a ty si palica, ktorá ich privádza ku mne."
     Ako vidíte, poponáhľala som sa vložiť tie podrobnosti, ktoré mi pre svoju malosť ušli a ktoré ste si želali mať.