Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

22. Dni v Hebrone, ovocie Máriinej lásky k Alžbete (Lk 1, 56)

     2. apríl 1944
     Zdá sa, že je ráno. Vidím Máriu sedieť vo dvorane a šiť. Alžbeta chodí sem a tam, vykonáva svoje každodenné práce okolo domu. Keď vojde dnu, nikdy nezabudne podísť k Márii a pohladiť jej plavú hlavu, ktorá je ešte plavšia medzi dosť tmavými stenami a v lúčoch jasného slnka, prenikajúcich cez dvere otvorené do záhrady. 
     Alžbeta sa skláňa, aby si pozrela Máriinu výšivku, čo mala v Nazarete. Pochváli jej krásu.
     "Mám aj ľan na pradenie," vraví Mária.
     "Pre tvoje Dieťa?" 
     "Nie. Mala som ho už, keď som nemyslela..." Mária nedopovie, ale ja rozumiem: "...keď som nemyslela, že budem Božou Matkou."
     "Ale teraz ho použiješ pre neho. Je pekný? Jemný? Vieš, deti potrebujú veľmi jemné plátno."
     "Viem."
     "Ja som začala... neskoro, lebo som si chcela byť istá, že to nie je ošiaľ Zlého. Predsa však... cítila som v sebe takú radosť, že to nemohlo, naozaj nemohlo pochádzať od Satana. Potom... som veľmi trpela. Som stará, Mária. Som stará na to, aby som čakala dieťa. Veľa som vytrpela. Ty netrpíš..."
     "Ja nie. Nikdy som sa necítila tak dobre." 
     "Naozaj! Ty... si bez poškvrny, keď si ťa Boh vyvolil za svoju matku. A preto nepodliehaš Eviným bolestiam. Tvoj nosený je Svätý." 
     "Vidí sa mi, akoby som mala v srdci krídla, a nie ťarchu. Akoby som mala vo svojom vnútri všetky kvety a všetko vtáctvo spievajúce na jar, a sladkosť medu a žiaru slnka... Ó, som šťastná!"
     "Požehnaná! Ani ja, odkedy som ťa uvidela, už necítim ťarchu, únavu ani bolesť. Zdá sa mi, akoby som sa obnovila, cítim sa mladá, zbavená úbohosti svojho ženského tela. Moje dieťa, po tom, čo sa pri zvuku tvojho hlasu zachvelo šťastím, teraz pokojne odpočíva vo svojej radosti. Zdá sa mi, akoby som ho mala v sebe, v živej kolíske, a že ho vidím sýteho a blaženého spať a dýchať ako šťastného vtáčika pod matkiným krídlom... Teraz sa pustím do práce, už ma nebude zaťažovať. Slabo vidím, ale..." 
     "Nechaj, Alžbeta! Ja spradiem a utkám pre teba a tvoje dieťa. Práca mi ide od ruky a vidím dobre."
     "Ale ty musíš myslieť na svoje..."
     "Ó, na to budem mať dosť času...! Najprv sa postarám o teba, lebo porodíš skôr. A potom budem myslieť na svojho Ježiša."
     Presahuje ľudské možnosti opísať vám nehu v Máriinej tvári a hlase a ako sa v jej očiach zaperlia nežné slzy šťastia. A ako sa usmieva, keď vysloví meno dieťaťa, hľadiac pritom na žiarivé blankytné nebo. Zdá sa, akoby upadla do vytrženia už pri vyslovení mena Ježiš.
     Alžbeta povie: "Aké krásne meno! Meno Božieho Syna, nášho Spasiteľa!"
     "Ó, Alžbeta!" Márie sa odrazu zmocňuje čoraz väčší smútok a uchopí Alžbetu za ruky skrížené na vypuklom bruchu. "Povedz mi, ty, ktorú naplnil Duch Pánov pri mojom príchode a ktorá si prorokovala to, čo svet nepozná. Povedz mi, čo bude musieť vykonať moje Dieťa, aby spasilo svet. Proroci... Ó, proroci, hovoriaci o Spasiteľovi! Izaiáš... pamätáš na Izaiáša? 'Je to muž bolesti. Jeho ranami sme uzdravení. Bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti... Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením... Po odsúdení bol vyvýšený...' O akom vyvýšení to hovorí? Nazývajú ho Baránok a ja myslím... ja myslím na veľkonočného baránka, na Mojžišovho baránka a spájam ho s hadom, ktorého Mojžiš vyzdvihol na kríž* *(Nm 21, 8-9). Alžbeta...! Alžbeta...! Čo urobia môjmu Dieťaťu? Čo bude musieť vytrpieť, aby spasil svet?" Mária plače.
     Alžbeta ju utešuje. "Neplač, Mária. Je to tvoj Syn, ale je aj Boží Syn. Boh sa postará o svojho Syna aj o teba, ktorá si mu matkou. A ak budú mnohí k nemu krutí, mnohí ho budú milovať. Mnohí! Na večné veky. Svet sa bude pozerať na tvojho Narodeného a bude ťa s ním zvelebovať. Teba, prameň, z ktorého vytrysklo vykúpenie. Údel tvojho Syna! Povýšeného za Kráľa všetkého stvorenstva. Mysli na to, Mária. Bude Kráľ, lebo vykúpi všetko stvorenie a ako taký bude Kráľom vesmíru. A bude milovaný v priebehu stáročí aj na zemi. Môj narodený predíde tvojho a bude ho milovať. Anjel to povedal Zachariášovi a ten mi to napísal...
     Ach! Aká bolesť vidieť ho nemého, môjho Zachariáša! Ale ja dúfam, že keď sa dieťa narodí, bude aj otec oslobodený od svojho trestu. Modli sa, ty, ktorá si sídlom Božej moci a príčinou radosti sveta. Aby som to dosiahla - to, čo môžem, obetujem Pánovi. Moje dieťa, veď je jeho, lebo on ho iba požičal svojej služobnici, aby jej urobil radosť, že ju budú volať matka. Je svedectvom toho, čo mi Boh urobil. Chcem, aby sa volal Ján. Nie je azda moje dieťa milosťou? A nie je to sám Boh, ktorý mi ju udelil?"
     "Boh ti udelí túto milosť, som o tom presvedčená. Budem sa modliť... s tebou."
     "Tak ma bolí, keď vidím, že Zachariáš je nemý!" Alžbeta plače. "Keď mi píše na tabuľku, pripadá mi to, že medzi mnou a mojím Zachariášom sú hory a moria. Po toľkých rokoch nežných slov sú teraz jeho ústa mĺkve. A práve teraz, keď by bolo také krásne hovoriť o tom, čo má prísť. Ba sa i zdržiavam rozprávania, aby som nevidela, ako sa namáha odpovedať mi posunkami. Toľko som sa naplakala! Toľko som po tebe túžila! Dedina pozerá, rozpráva, posudzuje. Svet je už taký. Keď niekoho sužuje bolesť alebo prežíva radosť, potrebuje chápajúceho, a nie kritika. Teraz sa mi však zdá, že život bude lepší. Odvtedy, čo si tu, cítim v sebe radosť. Cítim, že skúšku už čoskoro zvládnem a že skoro budem úplne šťastná. Bude to tak, všakže? Všetkého som sa vzdala. Len keby Boh odpustil môjmu manželovi! Keby som ho znovu mohla počuť modliť sa!"
     Mária ju hladká, utešuje a aby ju rozptýlila, pozve ju prejsť sa trochu do záhrady plnej slnka.
     Prechádzajú popod dobre udržiavanú pergolu až po vežičku z kresaného dreva, v otvoroch ktorej hniezdia holuby.
     Mária rozsýpa zrno a smeje sa, lebo holuby sa k nej náhlivo a s hlasným hrkútaním zlietajú a vytvárajú okolo nej rôznofarebné kruhy. Usadzujú sa jej na hlave, na pleciach, na predlaktiach i na rukách a naťahujú svoje ružové zobáky, aby si uchmatli zrnká z jej dlaní a pôvabne zobú do ružových perí a zubov Panny, lesknúcich sa na slnku. Mária vyťahuje svetlé zrno z vrecka a smeje sa uprostred tohto dychtivého zhonu.
     "Ako ťa majú rady!" vraví Alžbeta. "Si u nás len niekoľko dní a majú ťa radšej než mňa, ktorá sa o ne stále starám."
     Prechádzajú sa až po uzavretú ohradu na konci ovocného sadu, kde je zo dvadsať kôz s kozliatkami.
     "Vrátil si sa z paše?" pýta sa Mária malého pastierika a pohladká ho.
     "Áno, pretože otec mi povedal: 'Choď domov, lebo o chvíľu bude pršať, a sú tu ovce, ktoré čochvíľa budú mať mladé. Dozri, aby mali pripravené seno a podstielku.' Tam už ide." Ukáže smerom k lesu, odkiaľ zaznieva chvejúci sa bľakot.
     Mária hladká kozliatko svetlé ako dieťa a ono sa o ňu obtiera. S Alžbetou vypije čerstvo nadojené mlieko, ktoré jej ponúka pastierik.
     Prichádzajú ovce s pastierom chlpatým ako medveď. Ale určite je to dobrý človek, pretože nesie na chrbte nariekajúcu ovcu. Opatrne ju zloží na zem a vysvetlí: "Bude mať jahniatko. Už nevládala od námahy chodiť. Vzal som ju na plecia a ponáhľal sa, aby som dobehol včas!" Chlapec odvádza ovcu krívajúcu od bolestí do ovčinca. 
     Mária si sadla na kameň a hrá sa s kozliatkami a baránkami, ponúka ich ružovým papuľkám kvitnúcu ďatelinu. Jedna čiernobiela kozička si vyloží kopýtka na jej rameno a oňucháva jej vlasy. "To nie je chlieb," smeje sa Mária. "Zajtra ti prinesiem kôrku. Teraz buď dobrá." 
     Aj upokojená Alžbeta sa smeje. 
     Vidím Máriu ako šikovne tká pod pergolou, kde dozrieva hrozno. Musel prejsť nejaký čas, pretože jablká na stromoch sa začínajú červenať a včely bzučia pri zrelých plodoch figovníka. 
     Alžbeta je už vo vysokom stupni tehotenstva a kráča ťažko. Mária na ňu hľadí pozorne a láskavo. Aj ona, keď vstane zdvihnúť odkotúľané klbko, vyzerá už oblejšia v bokoch a výraz jej tváre je zmenený. Je zrelší. Predtým bola dievčina, teraz je žena.
     Zvečerieva sa a ženy vchádzajú do domu. V miestnosti zažínajú lampy. V očakávaní večere Mária tká.
     "Neunavuje ťa to?" pýta sa starostlivo Alžbeta a ukazuje na krosná.
     "Nie. Buď si tým istá."
     "Mňa táto horúčava vysiľuje. Už som nemala bolesti, ale teraz pociťujem silnú záťaž svojich starých obličiek."
     "Maj odvahu. Čoskoro sa od toho oslobodíš. Aká budeš potom šťastná! Nemôžem sa dočkať byť matkou. Moje Dieťa! Môj Ježiš! Aký bude?"
     "Krásny ako ty, Mária."
     "Ó, nie! Krajší! On je Boh. Ja som jeho služobnica. Ale hovorila som si: Bude plavý alebo tmavý? Bude mať oči ako pokojné nebo alebo ako oči horských jeleňov? Ja si ho predstavujem krajšieho ako cherubína, s kučeravými vlasmi zlatej farby, s očami farby nášho Galilejského mora, keď sa hviezdy začínajú ukazovať na kraji neba. S malými červenými ústočkami ako rez granátového jabĺčka, ktoré dozreté na slnku práve prská, s líčkami ružovými ako - hľa! - ako farba tejto bledej ruže. Bude mať ručičky také maličké a krásne, akoby boli v dutine ľalie, nožičky, ktoré sa zmestia do dlane ruky, mäkučké a hladšie než okvetný lístok. Vidíš. Dávam predstave, ktorú som si o ňom urobila, všetky krásy, ktoré mi vnuká zem. A počujem jeho hlas. Pri plači - pretože moje Dieťa bude trochu plakať od hladu alebo ospanlivosti a bude to vždy veľká bolesť pre jeho mamičku, ktorá ho nebude môcť, ó, nebude môcť počuť plakať bez toho, že by jej to neprebodlo srdce - pri plači podobnom náreku práve narodeného baránka, ktorý hľadá vemeno a teplo materského rúna, aby v ňom zaspal. V smiechu, ktorý mi nebom naplní srdce zamilované do môjho Synáčika - môžem byť doňho zamilovaná, pretože je môj Boh a milovať ho ako milovaného neznamená protirečiť môjmu zasvätenému panenstvu -, v smiechu bude taký, ako je toto slávnostné hrkútanie šťastného holúbka za to, že sa nasýtil a spokojne odpočíva v teplom hniezdočku. Myslím na jeho prvé krôčiky... vtáčika poskakujúceho po rozkvitnutej lúke. Lúkou bude srdce jeho mamy, ktoré bude pod jeho ružovými nožičkami s celou svojou láskou, aby sa nestretol s ničím, čo by mu spôsobilo bolesť. Ako ho budem milovať, moje Dieťatko! Môjho Syna! Aj Jozef ho bude milovať!"
     "Ale budeš to musieť povedať Jozefovi!"
     Mária zosmutnie a vzdychne. "Budem mu to musieť predsa povedať... Chcela by som, aby mu to povedali nebesia, pretože je veľmi ťažké povedať to."
     "Chceš, aby som mu to povedala ja? Pozveme ho na Jánovu obriezku..."
     "Nie. Prenechala som na Boha úlohu, aby ho oboznámil s jeho šťastným údelom živiteľa Božieho Syna, a on to urobí. Duch mi v ten večer povedal: 'Mlč. Mne zver úlohu, aby som ťa ospravedlnil.' A urobí to. Boh nikdy neklame. Je to veľká skúška. Ale pomocou Večného ju zvládnem. Z mojich úst nikto okrem teba, ktorej to zjavil Duch, nesmie vedieť, aké dobro Pán vykonal svojej služobnici."
     "Stále som mlčala aj pred Zachariášom, ktorý by bol jasal od radosti. On ťa považuje za matku podľa prírody."
     "Viem to. A tak som to chcela z prezieravosti. Božie tajomstvá sú sväté. Anjel Pánov nezjavil Zachariášovi moje božské materstvo. Mohol by to urobiť, keby to Boh chcel, pretože Boh vedel, že už je blízko čas vtelenia jeho Slova vo mne. Ale Boh ponechal skryté toto svetlo radosti Zachariášovi, ktorý odmietol ako nemožnú skutočnosť, že budete mať dieťa v neskorom veku. Ja som sa prispôsobila Božej vôli. A vidíš. Ty si pocítila tajomstvo žijúce vo mne. Jeho nič neupozornilo. Kým nespadne clona jeho nevery pred Božou mocou, bude odlúčený od nadprirodzeného svetla."
     Alžbeta vzdychne a mlčí.
     Vstúpi Zachariáš. Ponúkne zvitky Márii. Je čas modlitby pred večerou. Mária sa nahlas modlí namiesto Zachariáša, potom si sadnú k stolu.
     "Ako budeme oplakávať, že už nemáme nikoho, kto by sa za nás modlil, keď tu už nebudeš," povie Alžbeta hľadiac na svojho nemého muža.
     "Ty sa budeš potom modliť, Zachariáš," vraví Mária.
     Zachariáš potrasie hlavou a napíše: "Nebudem sa môcť už nikdy modliť za druhých. Stal som sa toho nehodným, odkedy som zapochyboval o Bohu."
     "Zachariáš, ty sa budeš modliť. Boh odpúšťa." 
     Starec si zotrie slzu a vzdychne.
     Po večeri sa Mária vráti ku krosnám. "Stačí!" vraví Alžbeta. "Veľa sa namáhaš." 
     "Čas sa blíži, Alžbeta. Chcem urobiť tvojmu dieťaťu výbavu hodnú toho, ktorý predchádza Kráľa z Dávidovho rodu."
     Zachariáš napíše: "Z koho sa narodí? A kde?"
     Mária odpovie: "Tam, kde predpovedali proroci, a z toho, koho si vyvolí Večný. Všetko je dobré, čo robí náš Pán, Najvyšší."
     Zachariáš napíše: "Teda v Betleheme! V Judei. Pôjdeme si ho uctiť, žena. Prídeš aj ty s Jozefom do Betlehema?"
     A Mária prikývne hlavou nad krosnami: "Prídem."
     Videnie sa takto končí.

     Mária hovorí:
     "Prvú z lások k blížnemu treba uskutočňovať voči blížnemu. Nepovažuj to za slovnú hračku. Máme lásku voči Bohu a voči blížnemu. V láske voči blížnemu je zahrnutá aj láska voči nám. Ale ak sa milujeme väčšmi, než milujeme druhých, už nie sme milujúci. Sme egoisti. Aj v dovolených veciach treba, aby sme boli takí svätí, že stále uprednostníme potreby svojich blížnych. Synovia, uisťujem vás, že Boh šľachetným vynahradí prostriedkami svojej moci a dobrotivosti. 
     Táto istota ma poháňala do Herbonu pomáhať svojej príbuznej v jej požehnanom stave. A k mojej pozornosti ľudskej pomoci Boh dávajúc nad mieru, ako to on zvyčajne robí, pripája nečakaný dar nadprirodzenej pomoci. Išla som poskytnúť materiálnu pomoc, a Boh posvätí môj čistý úmysel tak, že urobí z neho posvätenie plodu v Alžbetinom lone. A prostredníctvom tohto posvätenia, pre ktoré bol Ján Krstiteľ posvätený ešte pred narodením, zbaví fyzického utrpenia zrelú Evinu dcéru rodiacu v nezvyčajnom veku. 
     Alžbeta, žena neochvejnej viery a dôverného odovzdania sa do Božej vole, si zasluhuje, aby pochopila tajomstvo skryté vo mne. Duch k nej prehovorí prostredníctvom pohybov v jej lone. Ján Krstiteľ vyjadril svoju prvú reč ohlasovateľa Slova prostredníctvom blán a membrán žíl a tela, ktoré ho oddeľujú a zároveň spájajú so svojou svätou rodičkou.
     Ani ja nepopieram jej, ktorá je toho hodná a ktorej to vyjavuje Svetlo, že som matkou Pána. Popierať by znamenalo odmietať vzdávať Bohu chválu, ktorú mu bolo správne vzdávať. Chválu, ktorú som nosila v sebe. A keďže som o nej nemohla povedať nikomu, rozprávala som o nej rastlinám, kvetom, hviezdam, slnku, spevavým vtáčikom a trpezlivým ovečkám, žblnkotajúcej vode a zlatému svetlu zostupujúcemu z neba, ktoré ma bozkávalo. Ale modliť sa v dvojici je sladšie, než odriekať modlitbu osamote. Bola by som chcela, aby celý svet vedel o mojom údele, nie kvôli mne, ale preto, aby sa so mnou spojil a chválil môjho Pána.
     Prezieravosť mi zabránila, aby som Zachariášovi odhalila pravdu. To by znamenalo porušiť zámer Božieho diela. A hoci som bola jeho Nevesta i Matka, stále som bola jeho služobnica a nemohla som si dovoliť - lebo on ma nesmierne miloval - postaviť sa na jeho miesto a prestúpiť tak jeho nariadenie.
     Alžbeta vo svojej svätosti chápe a mlčí. Lebo kto je svätý, je vždy pokorný a vie odpúšťať. 
     Boží dar nás musí robiť vždy lepšími. Čím viac od neho dostávame, tým viac máme dávať. Lebo čím viac dostávame, tým je to väčší znak, že on je v nás a s nami. A čím on je väčšmi v nás a s nami, tým viac sa musíme usilovať dosahovať jeho dokonalosť.
     Preto som odložila svoju prácu a pracovala pre Alžbetu. Nenechala som sa ovládnuť strachom, že nebudem mať čas. Boh je pánom času. A kto v neho dúfa i v bežných veciach, tomu čas poskytne. Egoizmus sa neponáhľa, otáľa. Láska nemešká, ponáhľa sa. Majte to stále na mysli. 
     Aký pokoj v Alžbetinom dome! Keby som nemala starosť o Jozefa a tú veľkú, preveľkú starosť o svoje Dieťa, ktoré bolo Vykupiteľom sveta, bola by som šťastná. Ale kríž už vrhal svoj tieň na môj život a ako pohrebné zvuky som počula hlasy prorokov... 
     Mária bolo moje meno. Trpkosť bola vždy zmiešaná so sladkosťou, ktorú mi Boh vlieval do srdca. A stále sa zväčšovala, až po smrť môjho Syna. Ale keď nás volá Boh, Mária, k údelu obetí na jeho počesť, ó, je príjemné byť rozdrveným ako zrno na žarnove, aby sme zo svojej bolesti urobili chlieb, ktorý posilňuje slabých a robí ich schopnými prísť do neba!
     Teraz stačí. Si unavená a blažená. Odpočívaj s mojím požehnaním."