Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

32. Obetovanie Ježiša v chráme, čnosť Simeona a proroctvo Anny

     1. február 1944
     Vidím, ako z veľmi skromného domu vychádza dvojica. Po úzkom vonkajšom schodišti zostupuje mladučká matka, v náručí s dieťaťom zavinutom do bieleho plátna. 
     Spoznávam v nej našu Mamičku. Je to stále ona, bledá a plavovlasá, šikovná a veľmi láskavá vo všetkom, čo robí. Má oblečené biele šaty a zahaľuje ju bledomodrý plášť. Na hlave má biely závoj. Svoje Dieťatko nesie veľmi pozorne.
     Dolu pri schodišti na ňu čaká Jozef s tmavosivým oslom. Jozefova tunika i plášť sú svetlohnedé. Hľadí na Máriu a usmieva sa. Keď Mária podíde k oslovi, Jozef si prehodí uzdu do ľavej ruky a vezme na chvíľu spokojne spiace Dieťa, aby umožnil Márii lepšie sa usadiť do sedla. Potom jej Ježiša vráti a vydajú sa na cestu.
     Jozef kráča vedľa Márie a stále drží somárika za uzdu. Dáva pozor, aby zviera kráčalo rovno a nepotklo sa. Mária drží Ježiša v lone a akoby z obavy, že by mu mohla uškodiť zima, prestrie naňho koniec svojho plášťa. Manželia sa rozprávajú veľmi málo, zato sa však často na seba usmievajú.
     Idú po nie veľmi dobrej ceste, ktorá sa vinie krajom, v tomto ročnom období pustom. Z času na čas míňajú pocestných alebo ich niekto dohoní. Cestujúcich je však málo.
     A už sa ukazujú domy a hradby obklopujúce mesto. Manželia vchádzajú doň bránou a začína sa púť po hrboľatej mestskej dlažbe. Putovanie je teraz omnoho ťažšie, tak pre premávku, ktorá núti somárika každú chvíľu zastavovať, ako aj pre cestu samotnú s kameňmi a dierami spôsobujúcimi ustavičné otrasy, ktoré rušia Máriu a Dieťa. 
     Cesta nevedie po rovine, ale mierne stúpa. Je úzka medzi vysokými domami s rovnako úzkymi a nízkymi vchodmi a s maličkými oknami vedúcimi do ulice. Hore sa medzi domami, ba medzi terasami, ukazujú kúsky azúrovej oblohy. Dolu na ceste sú ľudia a vládne tam huriavk. Stretávajú sa tam pocestní, idúci pešo alebo na oslíkoch alebo sprevádzajúci osly naložené nákladom. Ďalší kráčajú za poriadne naloženou karavánou tiav. V jednej chvíli prechádza s veľkým dupotom konských kopýt a rinčaním zbraní hliadka rímskych legionárov a stráca sa za arkádou preklenujúcou úzku a kamenistú uličku. 
     Jozef zabočí doľava a pokračuje po širšej a lepšej ceste. Na jej konci zbadá ohradu s cimburím, ktorú už poznám. 
     Mária zosadne z osla pri bráne, kde je stanovište na ustajnenie oslov. Hovorím "stanovište", pretože je to akýsi druh chatrče, lepšie povedané prístrešku, v ktorom je rozhádzaná slama a koly s kruhmi na priviazanie štvornohých zvierat.
     Jozef dáva zopár mincí chlapcovi, ktorý pribehol k nim. Dostáva za ne trocha sena, potom naberie vedro vody z akejsi beztvarej studne v rohu. Dáva piť oslovi. Pridá sa k Márii a obaja vstúpia do priestoru chrámu.
     Najprv smerujú k arkieru, kde sú tí, ktorých neskôr Ježiš rázne vyhnal von - predavači hrdličiek a baránkov a peňazomenci. Jozef kúpi dvoch bielych holúbkov. Nevymieňa peniaze. Určite má také, aké potrebuje. 
     Jozef s Máriou sa uberajú k bočnému vchodu, ku ktorému vedie osem schodíkov. Tak sa mi zdá, že sú pred každým vchodom, akoby kváder budovy chrámu bol vyvýšený nad okolitým terénom. Za týmto vchodom je átrium, aké mávajú brány na našich mestských domoch, ale rozsiahlejšie a zdobenejšie. Vpravo a vľavo sú akési dva oltáre - dve obdĺžnikové konštrukcie, ktorých účel spočiatku nechápem. Vyzerajú ako nízke vane, lebo vnútrajšok je o niečo nižší než vonkajší okraj, ktorý je vyzdvihnutý o niekoľko centimetrov. 
     Prichádza kňaz, neviem, či na Jozefovo zavolanie alebo sám od seba. Mária obetuje dvoch úbohých holúbkov a ja, keďže viem, aký bude ich osud, odvraciam pohľad inam. Prezerám si ozdoby mohutného portálu, stropu, siene. Kútikom oka zbadám, že kňaz pokropí Máriu vodou. Musí to byť voda, lebo nevidím škvrny na jej šatách. Keď Mária zároveň spolu s holúbkami dala kňazovi za hrsť mincí (zabudla som to povedať), vstupuje s Jozefom do samotného chrámu, sprevádzaná kňazom. 
     Obzerám sa na všetky strany. Miesto je bohato zdobené. Hlavy anjelov, palmové ratolesti a ornamenty tiahnuce sa po stĺpoch, stenách i na povale. Svetlo preniká cez zvedavé dlhé, úzke okná, prirodzene bez skiel, umiestnené uhlopriečne v stene. Predpokladám, že je to tak proti vnikaniu vody pri lejakoch. 
     Mária dôjde až na určité miesto, potom sa zastaví. Niekoľko metrov od nej sú opäť schodíky, na nich iný typ oltára a za ním ďalšia konštrukcia. 
     Pochopila som, že nie som v chráme, ako som mylne predpokladala, ale že som na mieste, ktoré obklopuje samotný chrám, čiže Svätyňu. A zdá sa, že do nej okrem kňazov nesmie nik vystúpiť. To, čo som považovala za chrám, je iba uzavretý vestibul, ktorý z troch strán lemuje chrám, kde je uložený svätostánok. Neviem, či som sa vyjadrila dobre. Ale nie som architekt ani inžinier. 
     Mária obetuje kňazovi Dieťa - ktoré sa zobudilo a svojimi nevinnými očkami sa s prekvapeným pohľadom niekoľkodňového novorodenca obzerá dookola. Kňaz stojí oproti oltáru na schodíkoch, berie ho do náručia a s vystretými rukami ho pozdvihne tvárou k chrámu. Obrad je dovŕšený. Kňaz vracia Dieťatko matke a odchádza. 
     Sú tam ľudia, ktorí sa zvedavo prizerajú. Medzi nimi si ťažkým krokom razí cestu zhrbený starček opierajúci sa o palicu. Musí byť veľmi starý, povedala by som, že má viac než osemdesiat rokov. Priblíži sa k Márii a požiada ju, aby mu dala na chvíľu Maličkého. Mária mu s úsmevom podá Dieťa. 
     Je to Simeon. Vždy som si myslela, že patrí ku kňazskej triede, a pritom je to obyčajný veriaci, aspoň pokiaľ možno súdiť podľa jeho odevu. Vezme Dieťa a pobozká ho. Ježiš sa naňho usmeje neistým stiahnutím tváričky dojčaťa. Vyzerá to tak, akoby si ho zvedavo prezeral, pretože starček plače a striedavo sa usmieva a slzy mu vytvárajú na vráskavej tvári sťaby výšivku z perličiek. Perlia sa na jeho dlhej bielej brade, ku ktorej Ježiš naťahuje ručičky. Je to Ježiš, ale ešte je stále Dieťa. A čo sa pred ním hýbe, priťahuje jeho pozornosť a vzbudzuje chuť zmocniť sa toho, aby lepšie pochopil, čo to je. Mária a Jozef sa usmievajú a rovnako i prítomní, ktorí chvália krásu Maličkého.
     Počujem slová svätého starčeka* *(Lk 2, 27-35) a vidím zarazený pohľad Jozefa, Máriino pohnutie i reakcie skupinky prítomných osôb. Niektorí sú slovami starčeka zarazení a dojatí, iných sa zmocní bláznivá veselosť. Medzi skupinkou veselých ľudí sú bradatí a povýšeneckí členovia veľrady, ktorí krútia hlavou, pozerajúc na Simeona s ironickým súcitom. Určite si o ňom myslia, že sa v starobe pomiatol.
     Máriin úsmev pohasne a jej tvár zbledne, keď jej Simeon oznámi bolesť. Hoci ona to vie, aj tak jej jeho slová prebodávajú dušu. Priblíži sa väčšmi k Jozefovi, akoby chcela nájsť pri ňom útechu a vášnivo si pritisne svoje Dieťa v náručí. Vpíja sa ako vysmädnutá duša do slov Anny* *(Anna Fanuelova), ktorá tiež prišla, a ktorá ako žena má súcit s jej utrpením. Sľubuje jej, že Večný hodinu jej bolesti zmierni tým, že jej dá nadprirodzenú silu. "Žena, tomu, ktorý dal svojmu ľudu Spasiteľa, nebude chýbať moc dať svojho anjela, aby ťa potešil v tvojom plači. Božia pomoc nikdy nechýbala veľkým ženám Izraela a ty si omnoho väčšia než Judita a Jahel. Náš Boh ti dá srdce z prečistého zlata, aby si odolala moru bolesti, pre ktorú budeš najväčšou ženou stvorenia, matkou. A ty, Dieťa, spomeň si na mňa v hodine svojho poslania." 
     Tu mi prestáva videnie.

     2. február 1944
     Ježiš hovorí:
     "Dve poučenia vyplývajú pre všetkých z opisu, ktorý si urobila.
     Prvé - pravda sa nezjavuje kňazovi zahĺbenému do obradu, ale duchom neprítomnému, ale jednoduchému veriacemu. 
     Kňaz ustavične spojený s Božstvom, zaoberajúci sa všetkým, čo má vzťah k Bohu, oddaný všetkému, čo je povznesené nad telo, by musel ihneď vycítiť, kto je Dieťa, ktoré bolo v to ráno obetované v chráme. Aby to však mohol spoznať, bolo by treba, aby mal živého ducha. Nie iba odev, zakrývajúci ducha, ak nie mŕtveho, tak veľmi uspaného. 
     Boží Duch môže, ak chce, hrmieť a otriasať ako bleskom a zemetrasením aj najotupenejšieho ducha. To môže. Ale pretože je Duchom poriadku, ako je poriadkom Boh v každej svojej osobe a v spôsobe konania, on sa zvyčajne vlieva a hovorí nie tam, kde sú dostatočné zásluhy na získanie jeho vliatia - to by sa vlial iba v zriedkavých prípadoch, a ani ty by si nepoznala jeho svetlo -, ale tam, kde vidí 'dobrú vôľu' zaslúžiť si jeho vyliatie. 
     Ako sa rozvíja táto dobrá vôľa? Životom žitým, podľa vašich možností, úplne v Bohu. Vo viere, v poslušnosti, v čistote, v láske, vo veľkodušnosti, v modlitbe. Nie vo vonkajších úkonoch, ale v modlitbe. Je menší rozdiel medzi nocou a dňom ako medzi obradmi a modlitbou. Modlitba je spoločenstvo ducha s Bohom, z ktorého vyjdete posilnení a rozhodnutí stále väčšmi patriť Bohu. Úkony sú čírym zvykom, sú konané s rôznym cieľom, avšak vždy sebeckým, ktoré vás nechajú takých, akými ste, ba vás zaťažia hriechom klamstva a lenivosti. 
     Simeon mal túto dobrú vôľu. Život ho neušetril námah a skúšok. Ale on svoju dobrú vôľu nestratil. Roky a udalosti sa nedotkli a neotriasli jeho vierou v Pána, v jeho prísľuby a neunavili jeho dobrú vôľu byť vždy viac hodným Boha. A Boh prv ako sa zavreli oči verného služobníka pred svetlom slnka v očakávaní, že sa otvoria Božiemu Slnku, žiariacemu z otvorených nebies pri mojom vystúpení po mučeníctve, zoslal mu lúč Ducha, ktorý ho doviedol do chrámu, aby uvidel Svetlo, ktoré prišlo na svet.
     'Z vnuknutia Ducha Svätého,' hovorí sa v evanjeliu. Ó, keby ľudia vedeli, aký dokonalý Priateľ je Duch Svätý! Aký Vodca, aký Učiteľ! Keby ho milovali a vzývali, túto Lásku Najsvätejšej Trojice, toto Svetlo svetla, tento Oheň ohňa, túto Inteligenciu, túto Múdrosť! O čo viac by poznali to, čo je nevyhnutné vedieť!
     Pozri sa, Mária, pozrite sa, synovia. Simeon čakal celý svoj dlhý život, aby 'uvidel Svetlo', aby spoznal, že sa splnil Boží prísľub. Ale nikdy nepochyboval. Nikdy si nepovedal: 'Je zbytočné zotrvávať v nádeji a v modlitbe.' Vytrval. A dostalo sa mu 'vidieť' to, čo neuvidel kňaz ani členovia veľrady, plní pýchy a zaslepenosti - Božieho Syna, Mesiáša, Spasiteľa v detskom tele, z ktorého sálalo teplo a úsmevy. Dostal úsmev Boha - prvú odmenu za svoj čestný a zbožný život - prostredníctvom mojich úst Dieťaťa.
     Druhé poučenie - slová Anny. Aj ona, prorokyňa, vidí vo mne, novorodencovi, Mesiáša. Pri jej prorockých schopnostiach je to prirodzené. Ale počúvaj, počúvajte, čo vraví mojej matke, hnaná vierou a láskou. A utvorte si z toho svetlo pre vášho ducha, ktorý sa trasie v tomto čase temnôt a v tento sviatok Svetla. 'Tomu, ktorý dal Spasiteľa, nebude chýbať moc dať svojho anjela, aby ťa potešil v tvojom, vo vašom plači.'
     Myslite na to, že Boh dal seba samého, aby zničil dielo Satana v duchoch. A nebude môcť teraz zvíťaziť nad diablami, ktorí vás trápia? Nebude môcť osušiť váš plač zničením týchto diablov a poslať znovu pokoj svojho Krista? Prečo ho oň neprosíte s vierou? Vierou opravdivou, všemocnou, vierou, pred ktorou prísnosť Boha, rozhorčeného z toľkých vašich hriechov, padne s úsmevom a dostane sa vám odpustenia, ktoré je pomocou, dostane sa vám jeho požehnania, aby bolo dúhou nad touto zemou, ktorá sa topí v záplave krvi chcenej vami samými.
     Premýšľajte: Keď Otec potrestal ľudí potopou, povedal sebe samému a patriarchovi: 'Už nikdy viac neprekľajem zem pre človeka, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé. Preto už nikdy nevyhubím všetko živé, ako som to urobil* *(Gn 8, 21).' A zostal verný svojmu slovu. Už neposlal potopu. Ale vy, koľkokrát ste si povedali a povedali ste aj Bohu: 'Ak sa teraz zachránime, ak nás zachrániš, už nebudeme viesť vojny, už nikdy,' a potom ste ich viedli stále hroznejšie? Koľkokrát, ó, falošní a bez úcty k Pánovi a k svojmu slovu? A predsa by vám Boh pomohol znova, keby ho väčšina veriacich s vierou a všemocnou láskou vzývala. 
     Položte - ó, vy všetci, ktorých je príliš málo na to, aby ste boli protiváhou tým mnohým, ktorí udržujú živú prísnosť Boha, zostaňte však oddaní jemu napriek hroznej dobe, ktorá hrozí a rastie z minúty na minútu - položte svoje námahy k nohám Boha. On vám bude vedieť poslať svojho anjela, ako poslal na svet Spasiteľa. Nebojte sa. Buďte zjednotení pri kríži. Kríž vždy zvíťazil nad úkladmi diabla, ktorý prichádza so surovosťou ľudí a so životnými smútkami, aby dotlačil k zúfalstvu, čiže k oddeleniu od Boha tie srdcia, ktoré nemôže získať iným spôsobom."